Ten Druhy

Neapolčan Mariano Baino režíroval Dark Waters ako 26 ročný. Už vtedy mal za sebou fantastický shorťák Caruncula na tému kanibalizmu a napozeraných množstvo démonických hororov a zrejme aj celého Argenta. Vo filme, ktorý sa nakrúcal na Kryme a v katakombách pod Odesou aj s ruskými hercami-veteránmi, akoby sa snažil zavŕšiť Argentovu trilógiu o troch pekelných matkách. V čase, keď bol Argentov príbeh o Mater Lacrimorum (matke sĺz) ešte v nedohľadne, Baino hovorí o matke večného smútku. Určite nie náhodou. Dark Waters je predovšetkým atmosferické divadlo, skúpe na príbeh, bohaté na náznaky, odkazy a tajomstvá. Za zbožnou maskou počestných mníšok z ostrovného kláštora sa ukrýva niečo diabolsky neblahé. Vlastne to ani nie sú mníšky, viac im pristane český výraz, sú to maniakálne jebtišky(!), ktoré krvou kŕmia "to, čo neexistuje, ale predsa tu je". Horiace pochodne, búrka, detský nárek, škrek beštie, zdochnuté ryby, spálené mäso, črevá a zase črevá... Neznáma Louise Salter v hlavnej roli je oblečená aj sa pohybuje ako Jennifer Connelly vo Phenomene (1985). Skromný príbeh sa odvíja retrospektívne, cez flashbacky a sny sa dostáva k pointe. Záver so slepou mníškou si Baino zjavne vypožičal zo Sentinelu (1977), no aj tak sa mu vydaril. Tento film má nejaké tie muchy, ale predsa je to VŠ hororovej atmosféry.

Vizuálne neveľmi príťažlivý film, obsahujúci (ne)obyčajný príbeh o láske a nevere. Zaujme však otvorenosťou zobrazenia sexuality. Žiadny šerosvit, tiene alebo náznaky, ale kamera, ktorá si odvážne nezatvára oči. Samozrejme, že táto otvorenosť sama o sebe ešte nie je ničím zaujímavým a prevratným, keby nesúvisela s vykreslením telesnej lásky milencov, ktorí už dávno prekročili dôchodkový vek. Láska nie je len výsadou Rómea a Júlie, Tristana a Izoldy, či mladých a krásnych ľudí, ale kvitne v každom veku. V tomto filme ide o niečo iné ako o estetický zážitok z nádherných a vyšportovaných tiel, ktoré môžu byť vystavené na všeobecný obdiv a posudzované aj kolektívne. V tomto prípade ide o skutočne intímny film, ktorý prináša až zarážajúci pohľad do súkromia na starobou zdevastované nahé telá milencov. Práve tento pohľad desí aj povznáša. Na lásku a sex má človek nárok kedykoľvek a v ktorejkoľvek etape svojho života. Film pekne dopĺňa hudba: znejú tu staré nemecké ľúbostné šlágre!

Pôvodnú verziu "červeného papradia" som videl ešte ako dieťa v časoch na sklonku komunizmu. Vtedy ma tento film fascinoval a pomerne vykoľajil. Reagoval som naň veľmi citlivo. Bol dojímavo strhujúci, ale skončil ako detstvo, v nenávratne a bez nároku na happyend, iba s možnosťou nostalgickej spomienky na to, čo sa už nikdy nezopakuje. Keď som sa s odstupom času rozhodol uvidieť "červené papradie" (1974) znova, úplnou náhodou som natrafil na jeho remake (2003) a nevyhol sa porovnávaniu. Originál má nespornú sugestívnu silu a lepšie zvláda zobrazenie dramatických scén. Je názornejší v momentoch, keď si to žiada príbeh, čím dokáže aj zapôsobiť. Napríklad bitka loveckých psov s pumou je podstatne obsažnejšia. Jej priamym účastníkom sa stáva aj chlapec. V bitke sa zdôrazňuje obetavosť psov pri záchrane života svojho pána. Agónia umierajúceho zvieraťa sa takisto predlžuje - zomiera až po neúspešnej snahe o vyliečenie. Remake podáva túto bitku iba skratkovito ako nešťastnú zhodu okolností. Aj chlapec je v nej prevažne iba nezúčastneným pozorovateľom. Originál takisto necháva vyniknúť "červené papradie", ktoré vyrastie nad hrobmi mŕtvych psov. V remaku sa nad nimi naopak týčia drevené kríže so psími menami a papradie je už iba dekoráciou... Z toho som bol mierne v rozpakoch, veď koho by v tých časoch napadlo stavať nad hrobmi zvierat pomníky? Teda aj vzhľadom na obdobie, ktoré je vo filme zobrazované, je Where the Red Fern Grows z roku 1974 autentickejší. Nedávno, keď som film videl opäť, zdalo sa mi, že nestratil veľa zo svojho prvotného čara.

Na tento remake "červeného papradia som natrafil náhodou, keď som si chcel pozrieť pôvodnú verziu z roku 1974, ktorú som videl ešte v detstve. Remake (2003) oproti originálu stráca sugestívnu silu výpovede, trochu aj dojímavosť, ale i rozsah pôvodnej minutáže. Je to opatrný film, ktorý si už netrúfa na názorné zobrazenie niektorých scén pôvodniny. Výrazne skrátená je napríklad scéna šarvátky pumy s loveckými psami, pričom zabitie jedného z nich vyznieva ako nešťastná náhoda a chlapec, ktorý je ich pánom, sa na to všetko prizerá ako nezainteresovaný pozorovateľ. V origináli sa naopak zdôrazňuje obetavosť psov pri záchrane svojho pána. Navyše, detský hrdina v hlavnej roli (J. Ashton) mi bol menej sympatický ako jeho predchodca (S. Petersen), zato Billyho matka, ktorú v remaku hrala Renee Faia mi sympatická bola, avšak dostala málo priestoru. Inak tam, kde sa remake snaží pritlačiť na pílu a zahrať na city diváka, účinok sa nedostaví. Napríklad: keď sa nad hrobmi týčia drevené pomníky s menami mŕtvych psov, červené papradie medzi nimi nevynikne, je len nevýrazným doplnkom. Ale klamal by som, keby som napísal, že ma remake sklamal. Možno preto, že sám seba príliš kontroluje, občas sa mu darí priblížiť k originálu.

Keď sa na scéne objavila chlpatá rajčina so zelenými nožičkami, ktorá vydávala divné detské pazvuky, tak som si povedal, že nič nie je také zlé, aby to nemohlo byť ešte horšie. A naozaj aj bolo. Trápnosti a hlúposti je v tomto filme na rozdávanie. Návrat vražedných rajčiat je gýčová zlátanina, vytvorená na základoch otrasného scenára, na ktorú sa však nemožno hnevať, pretože je schopná sebakritiky. V podstate ide o milo zbabraný film, pri sledovaní ktorého netreba príliš zapájať mozog. Tvorcovia však poznajú isté hranice, vďaka čomu tento film nespadol do žumpy kinematografie. Dokázali sa napríklad vyhnúť prílišnému zobrazovaniu nahoty a explicitného násilia, ako to býva zvykom pri podobných filmoch z dielne Tromy. Nebolo totiž potrebné takto zakrývať hereckú neschopnosť - v tomto filme sú najmä mladí herci (Clooney, Starke a Mistal) naozaj sympatickí a vo svojich rolách aj presvedčiví. Navyše sa tomuto filmu podarilo vyčariť atmosféru 80. rokov.

"Bratia, sestry čujte hlas, nádejou je Pán Boh náš" - táto spočiatku nevinná koleda, ktorá sa vinie celým filmom ako leitmotív, mi postupom času začala poriadne liezť na nervy... Členovia sekty Hlas večnej nádeje sú priam ukážkovým príkladom vymytých mozgov. Dej filmu sa odohráva v labyrinte podzemných dráh - v klaustrofobickom priestore a je nepredvídateľný. Reverendoví vojaci zachraňujú duše cestujúcich, ktorí jednoducho nasadli do nesprávneho metra. Táto duchovná záchrana je však obyčajný bohapustý masaker. Ale ani obete nie sú bez šance a nemienia sa vzdať bez boja, čo robí príbeh zaujímavejším. Žiadne strelné zbrane, ale rituálne dýky, meče, sekery a kladivá... Tvorcovia tohto hororu nepoznajú medze, pokiaľ ide o brutalitu. Takisto nejasné sú hranice medzi realitou a halucináciami, a to až natoľko, že sa jedno od druhého nedá oddeliť. Fanatizmus a primitivizmus členov sekty (najmä pani Betty) je tiež bezhraničný a do neba volajúci. Vyvoláva čoraz väčšiu zlosť, ale žiadneho zadosťučinenia ani zničenia zla sa vo filme nedočkáme - aj na konci, niečo zlovestné ostáva stále visieť vo vzduchu...

Ďalšia prízemná, miestami trápna a najmä narýchlo zbúchaná tv-reality show 4 svadby, ktorá pôsobí ako zbabraná rozprávka o krásnej Nastenke z východu a falošnej Marfe z bravčovej konzervy. Ťažko povedať aká ľudová múdrosť vyplýva práve z tejto skazky, možno iba potvrdzuje staré známe: ak ide o peniaze, tak ľudská hlúposť nepozná hranice. Hlbší zmysel to samozrejme nemá žiadny. Veď ako povedal klasik: človek sa žení, resp. vydáva dvakrát - trikrát za život, takže svadba s prítomnosťou dvoch - troch cudzích osôb, ktoré všetko principiálne skritizujú, je len a len čistý masochizmus.

Keby dal Argento trochu viac energie života do toho umierania a dej zdynamizoval, mohlo to byť pôsobivé, takto je to len priemerné, giallo. Herečky, teda potenciálne obete vražedného vyčíňania, sú nádherne, ale čo z toho, keď Argento s erotikou šetrí, ba dalo by sa povedať, že je v tomto ohľade lakomý. A. Brody a E. Seigner vedľa seba stále chodia a nepreskočí medzi nimi žiadna iskra. Hororová zložka filmu úplne chýba. Vlastne aj detektívne napätie. Gore scény, hoci ich nie je veľa, sú ale zaujímavé a krvavé detaily mrazivo odpudivé. Predpoklady zaujať má aj psychopatický zabiják (pán "Žltý") svojou zvrátenosťou a pohnutým životným osudom. Od začiatku je jasné, že ho niečo temné spája s inšpektorom (Brody). Hoci identita vraha bola odhalená skôr než som očakával, Argento dokázal príbeh o ňom ukončiť v správnej chvíli, čím sa vyhol prílišnej opisnosti.

Film pripomína pátranie po nezvestných, ktoré odchádza do stratena. Do záznamov z vyšetrovania postupne preniká ezoterika a mágia. Pre protagonistu - inšpektora Juana Garcíu je to veľmi osobné pátranie - v detstve prišiel záhadným spôsobom o sestru. Nos miran je znekopojujúci film. Dáva samé otázky. Prečo tí, ktorí zmizli bez stopy a dostali sa na druhý breh stále zostávajú medzi nami? Jediný, kto pozná odpoveď: je šialený a neustále opakuje "nos miran" (oni nás pozorujú). Policajné zápisky šialeného pána Medinu by som si rád prečítal, zneli ako okultistický spis a možno boli ešte zaujímavejšie než tento film. Áno, mal niekoľko strašidelných momentov a desivých zrkadlení duchov zosnulých, ale celý sa odohrával v jednej tónine. Chvílu sa zdalo, že sa príbeh zdvihne k dramatickému vyvrcholeniu, ale nestalo sa tak. V melodramatickom závere znie chrámový spev.

Drsné, strhujúce, eroticky exaltované a šikovne vygradované giallo, v ktorom všetko do seba premyslene zapadá ako skrutka do zárezov matice. Zločiny majú priam estetickú hodnotu a pôsobivý je nielen spôsob ich realizácie, ale aj prípravná fáza, teda to, čo im predchádza. Polonahé ženy v rozopnutých blúzkach unikajú pred zbesilým šialencom s klasickým maskovaním a vražedným nástrojom, ktorým sa snaží, okrem dievčat, zahubiť aj traumu vlastného detstva, ktorú symbolizuje všadeprítomná "bábika". Krása potenciálnych obetí je prirodzená a nadčasová. Nejde len o krásky so špecifickými znakmi 70. rokov. Mimoriadne pekne vyzerá najmä Carol (Conchita Airoldi), len škoda, že pošla tak skoro, ako druhá. Po bahennom kúpeli v močarinách lužného lesa sa vykúpala aj vo vlastnej krvi. Silná a kľúčová je scéna, keď mŕtvoly dievčat zostanú voľne ležať v dome na vysokom brale a zabiják ručnou pílou oddeľuje ich končatiny. Chce sa zbaviť tiel obetí, ale netuší, že hore v izbe zostala posledná živá. V tej chvíli sa identifikujeme s Jane (Suzy Kendall), ktorá to všetko sleduje a rukami si zapcháva uši. Ten rezavý zvuk naozaj nemusíme počuť, ale napriek tomu ho veľmi hodnoverne zreprodukujú ťahavé tóny hudby. Neľutujem ani jednu videnú minútu tohto filmu.