Ten Druhy

Ch. Ph. Moore očividne ľúbi Fulciho a talianske horory, ich vplyv je vo Veternom démonovi evidentný. Takisto má iba minimálny zmysel pre logiku a realitu - napr. benzínová pumpa na poľnej ceste opäť odkazuje na makabróznu poetiku starej talianskej školy. Náznaky hrôzy sú však veľmi účinné a vyvolávajú strach. Režisérovi sa darí vytvárať mrazivú atmosféru a navodiť pocit, že zlo je všadeprítomné. Takže, stupídne herecké prejavy a zopár lacných trikov (modré elektrické výboje) sa ľahko dajú odpustiť. Masky nemŕtvych boli výborné, ale keď sa tieto bytosti z oného sveta objavili na scéne s filmom to išlo od desiatich k piatim. Záver bol prekombinovaný. Podstatné však je, že ide o horor, v ktorom sa už od začiatku niečo deje, ktorý má rotáciu, dynamiku aj tajomstvo.

Príbeh tohto austrálskeho hororu sa odohráva paralelne v dvoch rovinách: školský ples a gorefest. Obe tieto roviny sú prepojené viac-menej asociatívne. Prvá rovina druhú odľahčuje a dodáva filmu potrebnú dávku čierneho humoru. Loved Ones čerpá inšpiráciu z filmov o psychopatických rodinách, z hororov ako Texas Chainsaw Massacre. V postave Loly sa navyše spája sadizmus s dievčenskou naivitou a v krvavých obrazoch brutálneho mučenia je aj potrebná dávka filmárskej fajnovosti. Na tomto filme som sa striedavo bavil aj bál, len mi je ľúto, že tie monštrá z podzemia domu nedostali viac priestoru.

Husk prináša zaujímavé zistenie, že dobre skombinované klišé môže byť veľmi účinné. Niekedy stačí iba málo, keď niečo vbehne alebo vletí do cesty, pokazí sa auto a o strašidelný príbeh je postarané. Tvorcom filu sa vcelku darí vytvárať nepríjemne hustú atmosféru a svoj podiel na tom má určite aj prostredie. Nedbalé kukuričné lány, uprostred strašiak, ktorý smrdí ako mŕtvola, vo vysokej tráve kameň a na ňom odkaz na bibliu (Genesis 4:11), ktorý obsahuje spoiler! Ľakačiek je tu viac než dosť (aj samoúčelných), nájdu sa tiež brutálne scény, pričom dôraz je na ich estetickej stránke a záhada sa pekne pomaly odkrýva. Proste sympatická jednorázovka.

Napriek tomu, že je to krvavé, naozaj veľmi krvavé a brutálne, tvorcovia poznajú isté hranice a chápu, že oveľa účinnejší, ako otrocká popisnosť a podrobné zobrazenie násilia, je náznak a vnuknutie. Hoci postavy v príbehu nemali osobitne prepracovanú mytológiu, obsahovali určite niečo tajomné. Evidentné to bolo až vtedy, keď sa objavili na fotografiách z konca 19. storočia. Najviac rušivo však vyzerala Darah - matka podivnej rodiny. Trochu pripomínala azijského ducha - divokú čiernovlásku s vypúlenými očami, ktorá lozí po stene. Ona však stála pevne na zemi a to bolo na nej najstrašnejšie. Mala v sebe čosi neživotné, nepozemské a nadprirodzené. Zaujímavý film.

El Orfanato je na béčkovú záležitosť prekvapivo umelecky nadpriemerná ducharina, ktorá sa vyznačuje psychologickými ponormi do vnútra postáv, ktoré sú navyše dobre zahrané (zvlášť Belén Rueda). Starý dom, vidiecke prostredie a sychravé astúrske pobrežie, to je výborná voľba pre tento typ mysteriózneho hororu. Príbeh je síce spočiatku veľmi nenápadný, ale atmosféra sa postupne stáva veľmi elektrizujúca a koniec chytí za srdce. Pasáže, v ktorých bola zobrazovaná komunikácia so záhrobím, prostredníctvom zaujímavého média (G. Chaplin), mi veľmi pripomenuli starý The Changeling Petra Medaka z roku 1980.

Exploitation horor francuzskej výroby, ktorý je viac o prežití ako o vykorisťovaní a žánrovo speje skôr k rape and revenge, má výborný nástup. Krvavo-dojímavá spomienka z detstva sa hlavnej hrdinke neustále vracia a musí sa s ňou vyrovnať aj v dospelosti, keď už pracuje v organizácii "lekári bez hraníc" a spolu s ďalšími zdravotníkmi je uväznená v podzemí, kdesi uprostred lesa na starom vrakovisku, ktoré úspešne maskuje obchod s ľudskými orgánmi. Horor má tak trochu medzinárodné politické pozadie (odohráva sa v bývalej Juhoslávii), hovorí sa v ňom po francúzsky, anglicky, srbsky, ba dokonca Ivan Franek v úlohe srbského "obchodníka so starým železom" rozpráva po česky a nikoho to netrápi. Ani mňa nie, veď to splnilo svoj účel a je jasné, že vo Francúzsku rozdiel medzi srbštinou a češtinou nepoznajú:). Captifs bol ako neriadená strela, postupne nabral závratné tempo a vyústil do strhujúceho a napínavého finále.

Zaujímavá mlátička, síce s tínedžerského prostredia, čo však neuberalo na jej príťažlivosti. Bola dobrá natoľko, že tromfla mnohé staršie, napríklad s Van Dammom, Lundgrenom, o Segalovi ani nehovoriac. Hlavný záporák, drzý výrastok z vplyvnej abohatej rodiny, bol taký protivný, že som ho po chvíli znenávidel a mal som mu chuť poriadne naložiť. Zadosťučinenie však dlho neprichádzalo. Jeho protivník, charizmatický buran z Iowy, našťastie usilovne trénoval. Happyend sa napokon dostavil a s ním aj katarzia. Navyše, porážka poľudštila darebáka, a to bolo na filme veľmi sympatické.

Keď som videl dievča v uruguayskej pustatine, ako sa vysokou trávou brodí ku kamennému domu, potešil som sa. Starý dom vyžaroval zlú energiu, a to bolo ideálny predpoklad pre dobrý horor. Aj interiér domu bol sľubný: archaický nábytok a hrubé steny, ktoré určite držali chlad. Jedinou ambíciou tohto filmu na jeden záber však bolo vyľakať diváka, čo sa darilo pomerne úspešne. Zámer vyvolať skutočný strach v skutočnom čase sa vydaril, zopárkrát som sa znamenite zľakol. To podstatné aj tak zostalo neviditeľné a La casa muda, je zaujímavejšia spôsobom spracovania a povesťou o zavraždených, ktorá ju v realite charakterizuje... Veľmi znepokojivý a tiesnivý film, disponujúci malým rozpočtom, z ktorého sa podarilo urobiť malý zázrak.

Prvá polhodina filmu bol vcelku mimoriadna a šokujúca, obsahovala výrazné klady hororov z 80. rokov. Úspešne sa podarilo vybudovať hrôzostrašnú atmosféru a vydesiť príchodom odporných mimozemských bytostí. Masky aj efekty pôsobili presvedčilo. Stupeň ohrozenia bol maximálny a napätie gradovalo až do ohavnej scény krvavého pôrodu dospelého muža, ktorej iba máločo (nielen v tej dobe) môže konkurovať. Xtro naviac ponúklo štedrú porciu erotiky v odvážnych detailoch. Po polhodinke nastal nečakaný zlom a zvyšok filmu bol len recykláciou a opakovaním už zobrazeného. Akoby si tvorcovia filmu vystrielali všetky náboje už na začiatku a došiel im dych.

Symbolika jaskyne, ktorá predstavovala ženskosť a vymedzovala limity žien, ktoré siahali až na dno svojich síl, bola v dvojke narušená prítomnosťou muža. Ten zomieral dlho a veľmi bolestivo. Všetkého bolo zrazu viac: humanoidov, bitiek aj svetla, ale o to menej tajomstiev a zlovestných očakávaní. Dvojka už nebola o ženskej odvahe a priateľstve, ani neobsahovala výraznejšie prvky, ktoré by ju odlišovali od Descentu z roku 2005, ktorého dejovú osnovu kopírovala. Hoci strácala hĺbku a zvláštnosť, nejako výraznejšie jej to neuškodilo.