Ten Druhy

Polohraný zdramatizovaný dokument, ktorý údajne vychádza zo skutočného príbehu maďarského obchodníka a masového vraha, ktorého podrobnosti sa mi nepodarilo nikde zistiť. Ide podľa mňa skôr o fiktívny životopis, vzdialene inšpirovaný osudom nejakého zvráteného človeka. Režiséri sa pokúšajú vyrozprávať príbeh vraha od jeho idylického detstva až do búrlivej dospelosti, pričom využívajú výpovede "očitých" svedkov. Nad tým všetkým sa prevaluje čudná, takmer surreálna atmosféra trpkosti a nostalgie, že je problém rozpoznať, čo je pravda a čo fikcia - a namieste je otázka, o akú hru sa to vlastne snažia tvorcovia tohto diela?

Nekrofílna romantika o láske, ktorá trvá až za hrob, samozrejme na spôsob D´Amata. Zámerom Buio Omega je totiž šokovať prekvapujúcou surovosťou krvavých obrazov, ktoré sú miestami na hranici únosnosti. Brutalita však nie je samoúčelná, režisér sa ju pokúša prehlbovať narážkami na bibliu „ja som alfa a omega“ (Zj. 1, 8), z ktorej párkrát cituje. Výsledkom je čudná zmes psychoanalýzy a mäsiarčiny, zvýraznená dokumentárnosťou, s akou kamera zachytáva vyrezávanie vnútorných orgánov z tela nahej mŕtvej ženy, priamo pred zrakmi divákov. Väčšina orgánov sa dokonca dá jasne rozoznať. Črevá, pečeň aj slezina pôsobia veľmi autenticky a vzbudzujú podozrenie, že pochádzajú zo skutočnej mŕtvoly. D´Amato však zašiel ešte ďalej, k prejavom kanibalizmu hlavného hrdinu. Jeho zaujímavé nápady sa však strácajú v pomerne sterilnej atmosfére...

Trieda 1984 sa spočiatku tvári ako vážna spoločenská dráma na tému priekupníctva drog, obchodu s bielym mäsom a šikany v prostredí americkej strednej školy, ktorá si pýta dômyselné riešenie. Dlho sa aj zdá, že nejaké reprezentatívne nakoniec ponúkne. Trieda 1984 v poslednej polhodinke svojej minutáže už zjavne koketuje so žánrom rape and revenge a ideály mladého učiteľa skončia pri cikrulári, ktorý chŕli krv z bezmocného tela problémového študenta. Pre béčkového diváka zaiste prekvapenie.

One dark night nie je žiadny meisterstuck, ale predsa dokáže skvele zabaviť aj nahnať strach. Ide o žánrovu zmes, obsahujúcu prvky tínedžerského, zombi hororu a slasheru, typickú pre osemdesiate roky. Film tvorí pôsobivý príbeh, ktorý si získa diváka aj napriek počiatočnému pomalému tempu zlovestným očakávaním a prísľubom akcie, ktorá sa v závere rozpúta tak, že tromfne všetky očakávania. Pozitívnu úlohu zohráva aj klaustofobická a represívna atmosféra, ktorá vrcholí v poslednej polhodinke útokmi hnijúcich mŕtvol v rôznom štádiu rozkladu na bezradné obete. Čo je síce odporné, ale aj pútavé zadosťučinenie.

Aj napriek televíznemu spracovaniu je to kvalitné zavŕšenie série o troch diabolských matkách. V La terza madre sa nám predstaví starý dobrý Argento, tak ako ho poznáme z jeho filmov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Červeno-modré farebné vízie, zaujímavé pohľady kamery, napríklad v sprche z perspektívy vody padajúcej na prsia Dáriovej dcéry Asie, ktorá hrá s prehľadom. Nechýbajú ľakačky ani gore, ktoré napriek nízkemu rozpočtu nevyzerá lacno. A izraelská modelka ako démonická mater lacrimorum je hotová temná venuša, ťažko sa odoláva jej pokušeniam.

Viacdetná mladá rodinka: mierne frustrovaná matka, pracovne vyťažený otec sa sťahujú z miesta na miesto, aby unikli prenasledovaniu. Tento typický obraz duchárskych príbehov z 80. a 90. rokov, spracovaných na základe reálnych faktov však mätie. Insidious nie je žiadna klasická ducharina. Wan ide ďalej - dávajúc nový zmysel slovám ako "diaľava" alebo "parazit" - až k podstate hororu: báť sa! Predstavuje strach v čistej, esenciálnej podobe. Hrôzu, ktorá môže prevziať formu bubuláka vyliezajúceho spod postele, rozprávkového čerta alebo geometrických tvarov, ale vždy zostane hrôzou. Uvidím ako bude film fungovať po druhom pozretí. Zatiaľ dávam jasných päť bodov.

Hovorené slovo malo v Book of Blood paradoxne väčšie čaro než "pohyblivé obrázky." To svedčí o dobrej literárnej predlohe. Priznám sa, že som Barkerove dielo nečítal, ale už len z prehovorov postáv mi bolo jasné, že film toho veľa nezobrazuje. Niekde unikala podstata. Napríklad Sophie Ward sa vo filme často objavovala holá, zrejme sex a smrť v knihe nejako súviseli. Inde to zase prospievalo: atmosféra bola napätá a film sa pohrával s divákom. Občas som sa dokonca pristihol, že aj jednoduchú návnadu som zožral i s navijákom. Všetko bola nakoniec inak, prišla nečakaná pointa.

Gýčové, nezmyselné, lacné, ale zato pekné a zábavné. Dívčí nápravná škola je práve tým typom filmu, ktorý aj napriek nedostatkom dokáže zaujať a udržať si diváka až do posledných minút. Sporo odeté alebo nahé mladistvé delikventky v prostredí väznice neustále riešia vzájomné konfikty, pričom ich zaberá kamera z tých najnemožnejších uhlov. Polepšovňa, v ktorej skazené dievčatá existujú, miestami pripomína koncentrák a obrovskú zásluhu na tom má vrchná dozorkyňa, odporná prerastená matróna s huspeninovým telom - Edna. Skrátka správna osoba na správnom mieste - bez nej by to nebolo ono. Je to v podstate machistický film, ktorý začína zaujímavo, ale postupne stráca dych, lebo viac pozornosti ako príbehu venuje prezentácii ženských predností...

Žiadne folklórne skreslenia, ani miestne klišé, na aké sme zvyknutí z amerických filmov z mexického prostredia, v Cemeterio del terror nenájdeme. Naopak, tento horor je dobrá voľba pre milovníkov hororovej Itálie zašlých čias. Chladná a uhrančivá atmosféra s chumáčmi hmly, magická kniha, zanedbaný cintorín, stará hacienda pokrytá pavučinou odkazuje na Fulciho horory The Beyond a Dom pri cintoríne. A čo viac, ešte aj ten zombíi z úvodu pripomína Karamanlisa s D´Amatovho Rosso Sangue! Vo výbere prostredia aj hudby mali tvorcovia naozaj šťastnú ruku. Surový útok nemŕtveho hneď na začiatku filmu dáva tušiť, čo bude nasledovať: pomerne svižné tempo príbehu a zvládnuté gore. Keď je však partia mladých párikov kompletne vyhladená a na scéne sa objavia deti, ktoré sa helloweenskymi tekvicami idú hrať na cintorín, nastáva zlom a bezprostredné násilie sa mení na zastrašovanie. To však neuberá nič na pôsobivosti tohto hororu, ktorý skončil v najlepšom. Musím vyzdvihnúť atmosféru aj zjav zombiov, ktorí rad za radom vstávajú z hrobov v rôznom štádiu rozkladu. V záverečných titulkoch som si všimol, že ich hrali herci s rovnakými priezviskami - možno príbuzní... Aké autentické!!

Môžem pochváliť atraktívny námet a dobrý nástup do filmu s desivou atmosférou. A vôbec, scény, v ktorých útočil démon/ Incubus mali potenciu čistej hrôzy, obsahovali peknú "osemdesiatkovú" erotiku a ponúkali zaujímavé zábery kamery: spoza chrbta, popod dvere atď. Tieto scény, v ktorých bol démon prevažne neviditeľný, aj keď odkazovali na Psycho, Maniaka (1980) a iné horory, vcelku zapôsobili. Naopak, scény policajného vyšetrovania túto potenciu sterilizovali. Film ako detektívka nefungoval, tvorcovia hrali s odkrytými kartami, už názov veľa prezrádzal a páchateľ bol známy. A to bola škoda, lebo záverečné vyvrcholenie, v ktorom sa mihla aj postava huňatého chlípneho démona, mohlo byť naozaj šokujúce.