Ten Druhy

Psychiater z úvodu tohto krátkometrážneho filmu pripomína Arnošta Goldflama a spočiatku je to svieža zábava, ale vzápätí úsmev zamrzne na tvári, keď sa z mora vynoria hybridné monštrá (toxickí zombi obojživelníci s vampírskymi tesármi) a začnú presvedčilo zobrazené gore jatky. Na slnečnej pláži posiatej krvavými kusmi tiel sa zrodí nečakaný hrdina - muž stredného veku, predtým úplný outsider. V tomto shorťáku však zažije svojich 15 minút slávy. Akčné scény sa spomaľujú až úplne zastavujú a potom opätovne spúšťajú. Takto si ich môžeme aspoň lepšie vychutnať. Brutal relax dáva zadosť svojmu názvu, je to oddychovka par exellence, ktorá šikovne kombinuje komické a hororové prvky s poriadnou akciou. (Najlepší krátkometrážny film - 21st Horror and Fantasy Film Festival, Donostia-San Sebastián 2010.)

Námet považujem za nadmieru príťažlivý. Poctivá, prapôvodná a kryštáľovo čistá hrôza z ovládnutia diablom určite nielen mne imponuje. Tvorcovia však príliš kladú dôraz na formu spracovania, no nie som si istý, či to filmu prospieva. Chápem úsilie filmových príbehov "based on a true story" vyvolať dojem autenticity, kvitujem ich sympatické pokusy o znovuprežitie zážitku, ktorý nápísal sám život. Z času na čas si takéto snímky rád pozriem, hoci viem, že mnohé z nich svojou úrovňou patria do filmového suterénu. Z tohto hľadiska je The Last Exorcism odvarom - dojem reálneho života budí až z dojmu true story. Scény posadnutia a vyháňania diabla majú desivú kadenciu, sú silné, podmanivé a veľmi výpovedné... Sú všetko - len nie nápadité. Pokúšať sa o hodnovernosť mocdokumentárnym štýlom a pritom využívať klišé rôznych démonických hororov z posledných cca 40 rokov (od Exorcistu po Emily Rose) a naviac sa tváriť originálne, nie je najšťastnejšie riešenie. Vyhnem sa písaniu spoileru, ale záver sa mi zdal lacný a pritiahnutý za vlasy. Film, ktorý celý čas dáva veľké garancie, ale v rozhodujúcej chvíli tvrdí opak - teda banálnu somarinu, je zradou na divákoch! Samozrejme, videl som už viacero podstatne horších hororov, takže k výrobcovi (Eli Roth...) The Last Exorcism reklamovať nepôjdem. Nakoniec ide o zaujímavý horor, ktorý sa oplatí pozerať, hoci jeho koniec je sklamaním...

Vidlácky zapadákov, situovaný v údolí pod horami za chrbtom pána Boha, je prostredím, ktoré v hororoch jednoducho milujem. Nemôžem inak, najmä keď je hodnoverne zobrazené a zaľudnené psychologicky názorne vykreslenými buranmi. V poľnohospodárskom mestečku, ktoré si žije svojím ospalým životom, ovládané konvenciami a predsudkami, zrazu vznikne konflikt. Šerif a pracovití hospodári sa postavia proti miestnemu outsiderovi. Telesne zrelý, ale duševne zaostalý Bubba je upodozrievaný zo zneužívania dievčatka Marylee, s ktorou bol, vzhľadom na svoju mentálnu úroveň, iba kamarát! Predsa sa stane obeťou nezmyselného zlynčovania, ktoré nezostane bez odozvy. Mysteriózne vraždy sa dejú pekne na sedliacky spôsob: zasypanie obylím v sýpke, nabodnutie vidlami na roli... To podstatné z vrážd sa nachádza v obraze, dokonca majú rôzne dozvuky. Atmosféra je pochmúrna a napätá. Otrasný módny "nevkus" 80´ rokov (kockované košele neurčitej modrej farby, rifle na traky, nevyprané šiltovky atď.) celú tú hrôzu ešte viac umocňuje. Výpovede postáv sú neraz dvojzmyselné. Záverečná pointa je zadosťučinením aj výstrahou. Radosť pozerať.

Retard, ktorý týra a vraždí malé deti, by mal dostať trest smrti, nie 25 rokov s možnosťou podmienečného prepustenia už po desiatich. Asi to preblesne mysľou mladých manželov, ktorí uvedeným spôsobom prídu o syna. Psychopat, ktorý sa maľuje a zdobí ako ženská, tu odkazuje na jemu podobných psychošov, napr. toho z Mlčania jahniat. Únos takéto nebezpečného šialenca z väzenia, ako sa to stane v Tortured, si žiada odhodlanie, súhru a dobrý plán. Kanadsko-americký exploitation na tému zločin a trest však začína dojímavo, hrou na city. Pohľad na zmrzačené a mŕtve telíčko dieťaťa pohne citmi aj toho najväčšieho ignoranta. Navyše, ak sa naň dívame očami nešťastnej matky, ktorá si v tej istej chvíli spomína na pôrod syna, tak o silný emotívny zážitok je postarané. Fáza spomienok na dieťa a príprav na únos aj zlapanie vraha, na mňa zapôsobili lepšie než samotná tortúra, ktorú sprevádzali pochybnosti. Ale potom prišiel "sloník", stará sovietska finta mučenia, a príbeh dostal nový rozmer a spád. Plusom filmu boli tiež: jeho krátka minutáž, dobrý scenár (Marek Posival) a nečakaný obrat na konci.

Filmov na tému "buried alive", rôznej úrovne, bolo natočených už plno. Najmä okolo roku 1990 sa s nimi roztrhlo vrece. Španielsky Buried si prekvapivo vystačí s jedným hercom a hlasmi telefónnych operátorov. Čas filmu sa prakticky kryje s časom prežívania jedinej postavy. Buried začína presne tam, kde skončil Spoorloos (1988), v rakve, hlboko pod zemou. Keď Paul Conroy (R. Reynolds) zistí, že je pochovaný, vie, že plameň, ktorý vyšľahol z jeho zapalovača, nebude horieť večne. Oproti Rexovi zo spomínaného filmu Spoorloos a ďalším zaživa pochovaným postavám z filmov 80. a 90. rokov je však vo veľkej výhode. Má mobil. Čo by sme bez neho boli. Displej aj zapalovač len matne osvetľujú Paulovu tvár a stiesnený priestor rakvy, obraz je preto mizerný, ale atmosféra naozaj príšerná. Sám sebe sa čudujem, že ma to pohltilo.

Pre každého, kto má slabosť na horory, resp. thrillery s náboženským pozadím: o fanatických vierozvestoch, nebezpečných sektách, tajných rituáloch a krvavých obetách, aj pre toho, kto miluje desivé skazky o konci sveta, by mohla byť Archa neviniatok uspokojivou voľbou. No predsa tento film, ktorého centrálnu os vytvára spletité policajné pátranie po samozvanom mesiášovi, ktorý hlása skazu sveta, stavia archu a zápach mŕtvol prebíja vôňou šalvie, mal na viac. Je jasné, že sa Archa neviniatok pokúša napodobniť Mlčanie jahniat, ale aspoň to robí kultivovane. Napriek tomu, príbeh odsýpa podľa očakávania a postavy sú pomerne prvoplánové a v priebehu deja sa veľmi nevyvíjajú. Aj fanatický psychopat - Mordecai Booth, ktorý sa štylizuje do pozície spasiteľa ľudstva a vyzerá hrozivo - takisto mohol mať výraznejšiu charizmu. Dobrý dojem z filmu zachraňuje pôsobivé buranské prostredie hôr, ďaleko od civilizácie, tiež zaujímavý námet a pochmúrna atmosféra plná apokalyptických vízií a obáv o život.

Dobrých hororov o vraždiacich bábikách nie je nikdy dosť, pretože ich je ako šafranu. Dolly - bábika posadnutá démonom, ktorý sa chce zmocniť malej Jessiky, má svoj starodávny šarm. Citlivé a vnímavé deti, bezbranne otvorené podnetom z oného sveta, bývajú ľahkou korisťou zlomyseľných duchov. Keď malá Jessica prehovorí sanzijsky, teda jazykom vymretého kmeňa, ktorý sa spolčil s diablom a slúžka sa modlitbami v španielčine pokúsi zahnať desivé zlo, strašidelná atmosféra je na svete. Hoci sa režisér trochu konvenčným spôsobom snaží vyvolať strach (búrka, hromy a blesky, hra tieňov a svetla, otváranie a rozbíjanie okien náporom vetra, diabolský šepot atď.), Dolly Dearest je hororom, pri ktorom sa dá báť. Príbeh nemožno príliš predvídať a tiež nie je popisný, skôr vzbudzuje očakávania.

Komorný animal horor, ktorý si drvivú väčšinu času vystačí s dvomi účinkujúcimi. V zamknutom byte, ktorý vyvoláva pocit klaustrofóbie, pobehuje v negližé subtílna blondínka a najskôr so šťastím, potom s vypätím všetkých síl uhýba pred uštipnutím čiernej mamby. Rozvlnená kamera sníma priestor prevažne zdola, z perspektívy plaziaceho sa hada. Napätie graduje a spočiatku ho vytvára fakt, že obeť o nebezpečenstve nič netuší. Keď sa žena dozvie, že má v byte aj nevítaného hosťa, napätie vyplýva z boja o holý život a hľadania riešenia prekérnej situácie. Pritom dôvody smrtonosného dobrobružstva hada - pokušiteľa (tu treba pripomenúť, že unikajúca žena sa volá Eva) sú jasné už od začiatku. Krachujúce manželstvo a pomsta. Mamba v úlohe nájomného vraha síce nepredstavuje najistejší spôsob likvidácie, ale prináša gustiózny hororový zážitok.

Podivný spletenec supernaturalu, tínedžerského a gotického hororu, ktorý sa odohráva v súčasnosti, ale vo veľmi sľubnom prostredí stredovekého hradu osvetleného pochodňami. Tento dnes už zabudnutý horor svojou ponurou atmosférou a sčasti aj filmovým sujetom vzdialene pripomína slasher Hell Night (1981) s Lindou Blair. Hrad s množstvom mečov a mučiacich nástrojov tu vytvára predpoklad, že sa maturitný večierok zmení na gorefest. Tento predpoklad tiež umocňuje prítomnosť démonického cudzinca, ktorý experimentuje s časom a cynicky stavia mladíkov pred smrteľne vážne rozhodnutie. Hoci v tomto filme potoky krvi až tak netečú a dynamika príbehu miestami viazne, špecialne efekty a herecké výkony sú na pomerne slušnej úrovni.

Medzi rodinnými tv filmami (based on a true story), ktorých som najmä v čase Vianoc a Veľkých nocí videl už mnoho, vyniká The Burning Bed ako rolls-royce medzi autami. Svoju zásluhu majú na tom presvedčiví herci, ktorí nie sú žiadne strnulé polená, ale flexibilní umelci, schopní vyjadriť širokú škálu emócií. Pritom ide o priam učebnicový príklad domáceho náslia. Manžel pije plechovkové pivo, nedokáže si udržať prácu, je neprimerane náročný a žiarlivý, vybíja si zlosť na odovzdanej manželke a deti hladujú. Obdobia relatívnej domácej pohody sa striedajú s ťažkými časmi rodinného exploi... Film zachytáva celý vývoj násilia až k tragickému koncu, ktorý je zároveň oslobodením. Poodhaľujú sa tiež inak nevysvetliteľné putá: prečo taká krásna ženská zotrváva dlhé roky vo vzťahu s úplným niemandom, na ktorého vôbec nie je odkázaná.