MaxForValue

Tak trochu súčasný noir. Famme fatale v jeho strede, ktorá je príťažlivá i odpudivá zároveň, dvaja muži okolo nej, tmavé filtre, nočné scény, mĺkvy rytier Michael Shannon a démonický Michael Nyqvist. Mohlo to byť trochu odvážnejšie, eroticky nabitejšie, priamočiarejšie, ale stále sa na to výborne pozerá.

Na Tonim ma fascinuje to, ako úžasne ľudový film to je. Vezmite si, žiadna hudba, len reálne zvuky prostredia. Viacero trápnych scén zo života, v ktorých cítite zahanbenie s hlavnou hrdinkou. Herci hrajú nanajvýš civilne (až na výnimky), veríte im to. Zvláštny film o zvláštnych ľuďoch so zvláštnymi spôsobmi toho ako povedať 'mám ťa rád'.

La La Land sa nevie rozhodnúť čím chce byť. Ako spojiť nostalgiu so súčasnosťou? IPhone s Fredom Astairom? La La Land je sentimentálnou baladou plnou snov, reality a boľavých srdcí, ktorá odkazuje k žánru, ktorý je polomŕtvy ako ten jazz, s ktorým kedysi podobne dominovali celému druhu umenia. Je to film, ktorý sa snaží byť moderným, nostalgickým, pre romantikov i realistov, snílkov i cynikov, snaží sa zapáčiť ako Emma Stone na konkurze, ale nedarí sa jej to úplne. Tak trochu muzikálový Woody Allen. Ale i tak silné 4*. V niektorých momentoch 5*.

Niežeby táto Nicholsovka nemala nejaké zaujímavé momenty, ale v porovnaní s originálnym Take Shelter z toho číší scenáristická bezradnosť a otupenosť. Je až príliš vidieť, že Nichols sa snažil vytvoriť niečo originálne, možno s potenciálom ďalších prequelov a sequelov, no na to by musel byť Midnight Special aspoň trochu special. Osud hrdinov ma zanechal absolútne chladným.

Začnem pozitívami. Film obsahuje viac silných momentov než siedma epizóda. Vaderove scény sú nabité energiou, postavy sú napísané vierohodne a hoci mnohé majú minimum priestoru, majú hĺbku. Film obsahuje množstvo alúzii, odkazov či už slovných alebo hudobných (nedokončené motívy), čo bezpochyby ocenia fanúšikovia. Veľakrát som mal na tvári úsmev, ale Wow moment sa opäť nedostavil. Príbeh je dosť umelý, veľakrát málo uveritelny, príliš priamočiary, kde sa neustále niečo deje. To, čo som videl bol skôr akčný film než Star Wars. O nejakej Sile a Temnej Strane sa skoro vôbec nehovorí. Mytológia je utlačená akciou. Šarm sa vytratil. Lepšie než sedmička, ale stále ďaleko za staršími filmami. Keď vyjde DVD, kúpim si ho, ale stále si radšej pozriem šestku a jedničku, než Tuláka.

https://www.youtube.com/watch?v=xEq4-TpfkoQ

Potter-mánia sa mi vyhla a nečítal som žiadnu z Rowlingovej kníh. I tak sa mi však Fantastické zvery páčili. Je to hravé, nápadité, vtipné. Má to bližšie k čarodejným rozprávkam, než k temným neskoro-potterovským filmom. Dokonca aj postava Colina Farrella sa pohybuje na hranici medzi nechcenou komickosťou a zrejme chcenou vážnosťou. Chýba to mu ten šmrnc potterovských filmov i zaujímavejšia mytológia v pozadí (i pre to je scenár tak trochu "nasilu"), ale myslím, že to stále skončilo dobre. Yates sa dobre rehabilitoval po Tarzanovi a nadviazal na svoje lepšie výkony. Neveril som, že to napíšem, ale celkom rád si pozriem pokračovanie.

Jediná vec, ktorá mi na novom Bournovi vadí je to, že sa Greengrass tak zúfalo drží žánrových mantinelov a s výnimkou možno dvoch momentov ma vlastne ničím neprekvapil. Ale stále je to vysoko oktánová, testostéronom našľahaná jazda, ktorá vtiahne a nepustí. Chýba tomu šarm jedničky i zaujímavejšie momenty neskorších dielov, motivácia Bourna je čoraz menej nejasná, ale stále, má to "gule". Nie je to práve najodbornejší termín, ale na niečo veda nestačí.

Mám pocit, že posledné bezmála polstoročie sa režiséri naprieč rôznymi krajinami snažia o to nakrútiť film, ktorý by sa svojou hĺbkou a myšlienkovým posolstvom vyrovnal Tarkovskému Solarisu či Kubrickovému 2001: Vesmírna odysea. Pred dvomi rokmi sa k tomu azda najlepšie priblížil Christoper Nolan so svojim Interstellarom, no i on zostal pokorený. V boxerskej terminológii, prehral po technickom knockoute v ôsmom z dvanástich vypísaných kôl. --- Interstellaru kritici oprávnene vyčítajú jeho (a myslím, že toto je ten najlepší výraz) mainstreamovosť. Teda fakt, že sa v niektorých miestach až príliš naivne a okato prispôsobuje konvenciám a očakávaniam väčšinového diváka. Interstellar preberá z teórii Kipa Thorna len to, čo sa mu hodí a zvyšok, samozrejme pôsobivo, dotvára prostredníctvom dobre zvolených motívov a funkcii. A tak motív rodiny akcentuje v príbehu oveľa viac, než by bolo možno nutné. --- Zrovnávať Nolanov Interstellar a Tarkovského Solaris je ťažké, už len pre to, že od druhého z filmov nechcel jeho režisér, aby sme ho vnímali v rámci science-fiction žánru. Jeho ambícia však zostala nenaplnená, čo nepriamo potvrdzuje aj remake Stevena Soderbergha z roku 2002. Pokiaľ nič iné, tak Nolanov Interstellar naplno odkryl fakt, že vytvoriť nový „kultový“ film v žánru science-fiction bude oveľa ťažšie, než sa dovtedy myslelo. Príčina toho všetko je jedna jediná – peniaze. ---- Z filmu sa stal obrovský biznis. I pre to musia režiséri rozprávať takou filmovou rečou, aby jej porozumeli väčšinoví diváci. Konvenčné „čítanie“ filmu je to moderné, kým to, ktoré priniesol Tarkovskij, Kubrick a ďalší je dnes už považované za to archaické. Namiesto originálnych a hodnotných titulov vznikajú „sériové“ produkty, ktoré sú si zrkadlovito podobné. Filmovým štúdiám a investorom zarobia peniaze, divákov krátkodobo potešia, no z dlhodobého hľadiska neprinesú nič nové. ----Počet režisérov, ktorí môžu naplno a bez obmedzení realizovať svoje autorské vízie spôsobom, ako oni sami uznajú za vhodné, klesá. Dnes žiadny režisér nestrávi dva roky v strižni ako Terrence Malick pri Strome života. Na niečo ako je premyslená kompozícia záberu či rozumová montáž nie je ani príliš čas. Všetko musí byť zrozumiteľné, čitateľné, jasné a pokiaľ možno ešte aj zábavné. Sme v zajatí mainstreamu. Nie, to nie je ani kritika, ani konštatovanie o smutnom fakte, to je realita. ---- K zástupu tvorcov, ktorí sa snažia vymaniť z mainstreamu, sa radí aj 49-ročný kanadský režisér Denis Villeneuve. Ten už mysterióznom Enemy z roku 2013 naznačil svoje ambície neponúkať len produkt sériového filmového konzumu, ale niečo s pridanou hodnotou v podobe originality. Jeho posledný film Prvý kontakt, ktorý práve teraz ide v slovenských kinách, (ne)právom nadobudol status jedného z najlepších science-fiction v posledných rokoch. ---- Tento status je zároveň poklonou i triezvym obrazom stavu žánru. Prvý kontakt je výborný film a nepochybne jeden z najlepších reprezentantov svojho žánru za posledné desaťročie, ale srdce prísneho diváka si zrejme nezíska. Villeneuveov film lavíruje medzi dvomi stranami podobne ako Nolanov Interstellar. Na jednej strane je autorská vízia a snaha nakrútiť inteligentné science-fiction a na strane druhej mainstream, ktorému sa musí prispôsobovať. ---- Azda najlepšie tento moment v Prvom kontakte dokumentuje scéna s vojakmi jednajúcimi na vlastnú päsť (mám pocit, že táto časť v literárnej predlohe ani nebola). Villeneuve až príliš prísne pracuje s veličinami ako kladný a záporný hrdina. Nenecháva ako Terrence Malick v Strome života či v Novom svete či ako Nolan v Interstellare (v osobe Profesora Branda v podaní Michaela Caina) rozhodnutie o postave na divákovi. Popiera to, že v každom z nás je to dobré i to zlé. ---- Slabinou jeho filmu je i to, že na niektorých miestach je Villeneuve až príliš doslovný a nenecháva doplnenie pomyselnej tajničky na rozume diváka. Práve tieto drobné nedostatky uberajú filmu kanadského režiséra na pôsobivosti. Naopak, sústredený výkon Amy Adams i kamera málo známeho Bradforda Younga (tak trochu amerického „Chiva“ Lubezkého) zrejme neujdú pozornosti v rámci rôznych súťaží. ---- Vidieť Prvý kontakt je pre filmového fanúšika povinnosťou, ale absolútna extáza sa opäť nedostavila. Aspoň zatiaľ nie. Ale pri niektorých filmoch jedna projekcia nestačí. Prvý kontakt si zaslúži i dva divácke kontakty. Aby sa prvoplánovitosť odlíšila od premysleného zámeru.

Nie tak výborné ako "Laggies", ale stále veľmi dobré. Filmy Lynn Shelton sú si podobné - z jedného drobného zrniečka (žiadosť o ruku, smrť brata) sa rodí celý kolosálny príbeh. Páči sa mi, že postavy nie sú čiernobiele, nie sú ukážkovo dobré a ani zlé, dá sa ich nenávidieť rovnako dobre ako milovať, chápať i odsudzovať. Neverné ženy, zničení muži, dysfunkčné vzťahy, biologické hodiny - témy a motívy všedné, ale spracovanie z nich robí nadpriemerné filmové zážitky.