MaxForValue

Azda najlepší film zo života, ktorý som videl. Civilný, úprimný, skutočný, taký aký je život vo svojej podstate. O hľadaní šťastia a o úskaliach tejto cesty. Príbeh banálny, všedný, ale spracovanie ho povyšuje na vyššiu úroveň.

Paradoxne sa mi oveľa viac páčila prvá polovica, než druhá. Affleckovi takéto mlčiace postavy idú, pri nich zaniká ten fakt, že nevie postavám dodať hĺbku. Tu však hraje autistu a kamenný výraz tváre vôbec nevadí. Podobne je to však aj s týmto filmom. Je chladný, profesorky nakrútený, s rutinerskou kamerou i rýchlo zabudnutelnymi vedľajšími postavami. Páči sa mi celá fabula príbehu, ale príliš som mu nepodľahol. Warrior mal viac srdca. 75%.

Moja najobľúbenejšia epizóda, v ktorej hrdinovia cestujú v čase a Kirk tu spozná svoju zrejme životnú lásku.

Epizóda, v ktorej sa dozvedáme, že vziať si za manželku pozemšťanku je "úplne logické" :)

Jedna z najlepších epizód celého Star Treku, v ktorej sa Spock ukazuje ako nie ako Vulkánec, ale ako Pozemšťan.

Prekvapuje ma nielen tunajší, ale aj všeobecný úžas nad týmto snímkom. Od Muža v temnote (Don't Breathe) som očakával presný opak toho, čím napokon je. Teda len ďalšou žánrovou variáciou ponúkajúcou len minimum originálnych (v zmysle nie stokrát videných) motívov a funkcii. Očakával som od neho, že bude multi-žánrový, svojou originalitou možno redefinujúci celý žáner, v ktorom je byť originálny čoraz ťažšie. To som však nedostal. Za to som dostal toľko videné vybité batérie v mobilných telefónoch, náhle sa objavujúceho záporáka (ktorý vždy vie, kam má prísť, ísť a to je ešte slepý!) a iraconálne správanie. Nieže by to bol film vyložene zlý, to rozhodne nie, akurát neprináša vlastne nič nové.

Považovať Rosemary's Killer za obyčajný slasher by bolo chybou. Na jednej strane tu síce nájdeme tradičné žánrové trademarky typické pre filmy z tohto obdobia (nahota, maskovaný vrah, vražda v sprche a pod...), ale v mnohom je film invenčný. Zaujímavé je využívanie hudby, pri ktorej sa striedajú kvázi-hitchcockovské rytmy s hudobnými motívmi z romantických filmov, pre ktoré sú typické pokojné melódie. Ďalej, scénar je plný ingardenovských miest nedourčenosti, veľa zostáva exaktne nevysvetlené, divák je nútený pracovať s minimom informácii a skladať ich ako skladačku. A taktiež jednotlivé vraždy nepripomínajú typické slasherové prvky, sú sadistické, dlhé, vrah sa v nich vyžíva. Zito často pracuje so subjektívnym rozprávaním, na dej nazeráme aj očami samotného vraha, čo tiež nie je úplne typický prvok v hororoch toho času. Skrátka, netypicky typický slasher.

Začnem konštatovaním, ktoré asi nikoho neprekvapí. Vytvoriť film o hrdinoch s ťažkým zdravotným postihnutím je nesmierne náročná úloha. Ak tému podáte odľahčene (Ja, Earl a dievča na zomretie či Kým si po nás príde) riskujete to, že vás budú obviňovať z nevierohodnosti. Ak ju podáte vážne (Na vine sú hviezdy, Pre moju sestru) hrozí, že skĺznete ku patetickosti či ešte horšie, k citovému vydieraniu. /// Nech už sa vyberiete ktoroukoľvek z týchto ciest, riskujete predovšetkým jedno. A to, že postavy budú vyzerať umelo, strnulo, akoby bez života. Budú ako figuríny. Nechcené paródie. Nepopieram, že krátkodobo vás takýto film dojať môže, ale z dlhodobého hľadiska vo vás pravdepodobne nič silné nezanechá a s postupom času sa stane len jedným z mnohých filmov na podobnú tému. Aspoň mne sa to stáva. /// Raz za čas, ako s obľubou hovorím „raz za jedného jednorožca“, sa však objaví film, ktorý pristupuje k téme inak. Ozvláštňuje vyčerpaný námet. Za posledné roky som videl tri takéto filmy – Amenábarov Hlas mora (2004) s nezabudnuteľným Javierom Bardemom, francúzski Nedotknuteľní (2011) a Predtým, ako som ťa poznala (2016). A práve poslednému filmu by som rád venoval trochu pozornosti. /// Zo spomínanej trojice je Predtým, ako som ťa poznala síce asi najslabší snímok, no paradoxne mám stále pocit, že v Hollywoode doposiaľ nič lepšie na túto tému nevzniklo. Nech lovím v pamäti akokoľvek, o zdravotne postihnutých nenatočil nikto nič lepšie. Konečne mám pocit, že som videl film, v ktorom všetky postavy pôsobili živo, ľudsky a uveriteľne. Teda, aspoň deväťdesiat percent stopáže. /// Predtým, ako som ťa poznala napriek svojmu názvu a možným očakávaniam nie je film o láske, ale o umieraní. Láska tu vystupuje len ako krátkodobá odbočka na ceste ku vopred vytýčenému cieľu. Nemá silu uzdraviť telo a dušu, je len prostriedkom k prežívaniu. Nie dôvodom pre život. Tak veľkú mieru realizmu pri takto všednom motíve (láska) u väčšiny hollywoodskych filmárov často nenachádzam. /// Postavy sú presvedčivé a nie sú ako z katalógu modelov a modeliek spodného prádla. Ona (Louise) je nešikovná, zvláštne sa oblieka, s mužmi to príliš nevie a v živote sa hľadá. On (Will) celý čas vie čo chce a napriek tomu, čo všetko sa okolo neho a v jeho vnútri odohráva, zotrváva na svojich pozíciách. To z Willa robí nie hrdinu, ale skôr antihrdinu, ktorého časť bude odsudzovať a druhá časť jeho čin akceptovať. /// Napriek tomu, že film je rozprávaný z pohľadu hlavnej hrdinky, tak viac než o ňu ide o neho. Takmer celých stodesiat minút sledujeme obhajobu iného spôsobu cesty životom. Hlavný hrdina nám pozvoľna sprostredkúva dôvody svojho rozhodnutia a je na nás na divákoch, aby sme sa na základe vlastných životných skúseností a svetonázoru rozhodli, či táto cesta by i pre nás bola vôbec možná. Možno Willa odsúdime a možno nie. /// Mám pocit, že akékoľvek slzy pri tomto filme vyroníme, nebude to kvôli niektorému z hrdinov (ako to bežne v podobných filmoch býva), ale kvôli bezvýchodiskovej situácii, v ktorej sa hlavní hrdinovia ocitajú. Či už si vyberú cestu životom alebo rozchod s ním, čaká ich bolesť. Predtým, ako som ťa poznala nie je tuctová romanca. Kladie existencionalistické otázky o tom žiť či nežiť. Či presnejšie, o tom ako žiť. A čo znamená žiť hodnotne a čo túto hodnotu určuje. Existuje však na to odpoveď?

Kým v predchádzajúcich filmoch Malick a Lubezki sršia nápadmi, Knight of Cups je len repetíciou rozprávačských postupov a sledom záberov, ktoré sme už videli (viď obľúbený detail rúk). Chýba tomu invenčnosť, nejaká scéna, záber, ktoré by mi utkveli v pamäti. Malick je vyprázdnený ako Christian Bale, ale kým ten druhý si to dovoliť môže, ten prvý ako režisér nie.

Kým Borat, Bruno a Diktátor sa mi zdali byť len sledom gagov na štýl Chaplina, kde Cohen prezentoval svoj "nekorektný" humor, pri Grimsbym mám prvýkrát pocit, že Cohen dospel a vytvoril niečo mnohovrstevnatejšie a sofistikovanejšie. Všetky pôvodné Baronove trademarky našťastie zostali zachované.