Havenohome

"Ja som silná osobnosť, ja môžem fetovať!" Odpovie matka predstavená hlavnej hrdinke, ktorá jej nechce dať heroinu.

Ak je niečo kult, tak potom tento Almodovárov film. V jednom Madridskom kine sa premietal nepretržite štyri roky. Rekord tohto typu nemá na svojom konte ani Avatar. Až po pozretí tohto snímku mi všetko docvaklo. Štylistické postupy, ktoré používa autor aj vo svojich dnešných dielach, sú všetky už aj tu a preto sa film stáva poslednou súčasťou rébusu zvaného Odkiaľ sa to ten Almodovár naučil? Čo by sa podľa všeobecných pravidiel vyjadrovacích prostriedkov filmového média považovalo za chybu a amatérizmus, tu sa stáva jazykom. Almodovár si tvrdohlavým opakovaním tých istých chýb vytvoril vlastný svojbytný rukopis (podobne ako jeden súčasný český kontroverzný režisér, ktorého filmy patria k tomu málu, čo sa oplatí v rámci českej produkcie sledovať). Pri sledovaní Pepi, Luci, Bom y otras chicas del montón ma napadá jediné - Punk is not dead! Pedro bol v tej dobe väčší pankáč než Sid Vicous.

Už na tomto scenáristickom tréningu vidno nonšalantnosťs s akou dokáže Lucas rozprávať príbehy. Je to vlastne low-budget nezávislý film, kde sa čaruje s dialógmi a hereckými výkonmi. Príbehovú ekonomickosť symbioticky poprepletaných línií štyroch kamarátov posilňuje časové obmedzenie na jednu noc. Každá z postáv si na tejto malej ploche prejde svojim dramatickým oblúkom a v každej línii tohto komorného filmu dochádza k neustálym zvratom, ktoré vás držia v napätí rovnako ako hociktorý výpravný akčný film. Film má pri tom akúsi zvláštnu "formanovskú" poetiku, keď sú jednotlivé charaktery vyobrazené veľmi presvedčivo, niekde observované až dokumentaristickou kamerou. Fungujú tu aj hlášky, ktoré nie su samoúčelne nasúkané na nefungujúcu kostru, ale odsýpajú vo svižnom tempe práve kvôli geniálne vybudovaným situáciam. V jednom úseku to dokonca funguje aj ako horor. Nad ránom to nestráca na kadencii peripetií.Je to nekonečne veľa muziky za málo peňazí.

Počas úvodného preteku si človek nemôže nespomenúť na Lucasove Americké graffity, kde si zahral epizódnu rolu v tej dobe ešte neznámy Harrison Ford. V tomto duchu sa nesie celý film, pri každom novom pozretí môžete znova a znova žasnúť, čo všetko tam objavíte. Keď sa začne Indiho synátor s opicami hojdať na lanách ako Tarzan, dôjde vám, že tu si tvorcovia robia srandu úplne zo všetkého. Robia si tú srandu tak premyslene, že sú irelevantné výroky o uveriteľnosti. Scenáristicky brilantne odvyprávané. Jeden z mála filmov, ktoré ma dokážu presvedčiť, že hodnota rodiny má v modernom svete svoje miesto. Keď sa na konci Indiana Jones žení, akoby som videl Johna Wayna vo vrcholných westenoch od Hawksa. Životom otlčený dobrodruh sa na staré kolená nechal chytiť žene do chomúta a začína viesť usadlý život. Aj takéto naratívne vzorce tento štvrtý Indiana Jones preberá.

Toto nie je žiadny národný nihilizmus. Orol nad tatranskými končiarmi. Juchkanie, hvízdanie, tanečný battle medzi junákmi. Ťapák mladší asi aj Busbyho Berkeleyho videl, aj Lars von Triera (ale len tie spomalené zábery z prológu z Antikrista), aj nejakého Tonyho Gatlifa. Viac ako k nejakej originalite to má bližšie k archaickosti. Akurát tých bradaviek je tam viac, to by si komunisti v takom množstve nedovolili.

Kto by mal ešte nejaký problém s percepciou tohto diela, tak odporúčam výbornú recenziu Lucie Javurkovej. http://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/57785-neznesitelny-godardov-hlavolam/

Solčanská započala svoju midcultovú dráhu. Už tu je vidno jej scenáristickú bezmocnosť. Opäť lacná religiozita. Fetiš na mníchov. Tentokrát sa hrá na Františka Vláčila.

Toto dielo nemá veľa spoločného s filmom.

Také primitívne. Takí slizkí záporáci. Toľká priamočiarosť. Ale nerehocte sa na Stallonem, ktorý si strihá pizzu nožničkami. Mužsko-ženské dialógy, čo do vtipnosti a výstižnosti, urobil rovnako dobre už asi len Godard vo filme Mužský rod, ženský rod.

Ako by povedal Ingmar: "Ale vedia tí američania urobiť scénu!"