MikO_NR_1909

Nesporne efektné číslo, ktoré rozsieva radosť zo života ako samostatného univerza dosť svojrázne a až priveľmi extravagantne. Čo je aj hlavným dôvodom, prečo sa mi veľmi nepáčil a horúčkovito mi zatriaslo hlavou. Podaktoré surrealistické motívy sú práve skrz hudobné prevedenia a pestrej strihovej skladby možno jej formálnym osviežením a rozveselujú cieľovú skupinu divákov, na môj vkus to ale malo neporovnateľne menší vplyv, než zápory. To je tak, keď máte film, kde sa celý čas nerozpráva, skôr spieva ehmmm.... až škrieka. I keď je úloha hippies ako i filmu zasadená k úplne diferentným meradlám úspechu.

Obligátne falošná katarzia, ktorou sa režim utvrdzuje aj vo filmovom umení spočíva vo vysvetľovaní situácie, vyjasnení nezrovnalostí a ujasnení si jasných a neotrelých stanovísk. Takto funguje resp. na takýchto princípoch môžeme badať Lohninského réžiu a systém kontra 1 epizódka. Téma je v zásade dobrá, ale ubíjajú ju prvky (ideové) komediálnym podtónom, veselou hudbou a prílišne podkopávacou naratívnou výstavbou, ktorá začne skĺzať k vylíčeným scenárom. Aby nová vlna utíchala, toto je jej opozitum, hoci ľudomilsky pôsobí optimisticky a poučne. Hrozné. Pri psychologických témach je vítaným plusom práve nedopovedané a v prípade českých komédiách je to práve poetika, ktorá jej dotvára to, čím je neopozerateľná v mnohých prípadoch.

Miestami iracionálne nafúknuté, samozrejme so všetkým tým, čo je pre nízke emócie potrebné, ale kvitujem za ten nestranný pohľad a taký ten fotografický dokumentarizmus. Pre deti a rodičov ideálny čas strávený s kvalitným filmom, ktorý nie je nasilu patetický, je milý, občas dojemný. Medzi tými, ktoré sú a pojednávajú zápletkovosť zo zvieracieho prostredia - prvá liga. Stále sa mi ale od Annauda najviac páči trochu nenápadný Milenec (1992) z exotického Vietnamu.

Trošku dosť pošahaná Scorseseho psychologická kostra sanitkárskeho života, v ktorom to fakt že vrie. Hlavný hrdina Frank toho má plné zuby a vidí svet, ktorý korešponduje s jeho náležitými vidinami a démonmi vlastného ja, ktoré ho časom dobehli. Preto aj dej skĺza občas k tragike, ale často skôr k čiernej komédii a práve preto je aj pocitovo rozmarnejší. Avšak dynamicky je film málo obratný, aj vizuál je stále rovnaký a márne som čakal na vedľajší motív, ktorý režisér vo svojich kumštoch vie tak dômyselne predať. K tomu je film aj dosť dlhý a rytmicky monotónny.

Tak v prvom rade sa nejedná o žiadny informačno-hujerský životopis ani faktografickú enklávu Mizogučiho diel. Žiadne dynamické súznenie filmov a okamžitých rozhovorov, postrehov a spätnej revízii. Šindóv príspevok je znakom jednak vzdania holdu a prerozprávania situácií a ťažkých životných údelov preživších a ľudí, ktorí o veľkom režisérovi (a jeho doslova civilnom a pretrvávajúcom utrpení či tvorcovskému krédu) vedeli a chceli sa o ne podeliť. Preto je taký nenásilný, s dlhými exkurzmi a zaujímavými posolstvami z uhla, o ktorom by som pred pozretím rozhodne nečakal, o to viac potešili. Vôbec nie je určený divákovi, ktorý majstrove filmy nepozná, nemá prejdenú základnú históriu japonskej kinematografie, či schopnosťou kultúrnej adaptability a porozumeniu ich umeleckému cíteniu.

Gilliam sa pochopiteľne vedome inšpiroval Orwellovým svetom, čo vidieť pri každom detaile a dokonca hlavná (i kladná) postava Sama Lowryho s náruživou zápalistosťou pripomína Winstona Smitha. Totalitné motívy a aparatúrne praktiky sú chirurgicky uhladené, príkazom stanovené pravidlá naviac vtesnal do trošku aristokraticky byrokratického sveta časovej perfídnosti, s výrazným alegorickým rukopisectvom a tak aj vysoko štylizačný svet (ktorý zväčša neobľubujem) mu zapadá do nepríjemne príjemného nazretia svetom človeka, ktorý aby sa tomuto niekedy vyhol, musí svet badať v takýchto obrazcoch, inak nami nepomôžu žiadne nepríjemné dystopické vízie. A samozrejme kvitujem, že miesto násilného vťahovania triednych nepriateľov tu Gilliam nabáda k systému participačnom, ktorý rozkladá svet túžob v zbabelý príklon nemej spoluúčasti, ktorá je pre odvážnych a statočných jedincov doslova peklom na zemi.

Na slovenské pomery nevídane dramaturgicky vedené, suverénny prístup a náhľad svetom psychológie vidieka, ktorý nevedno exaktne pochopiť a stráca pôdu pod nohami. Hanák zocelil istú predpokladanú typológiu očakávaných stereotypov a prináležil k nim všetok opak toho, čo je pre poetiku malomeštiactva prívetivé, servilné a poľutovaniahodné. Taký Tajovského nekompromisný rukopis s lyrickou bezútešnosťou  postavy Pištu, ktorá bola viacej predostrená a viacej sústredená a opisujúca perifériu spoločnosti. Pišta je dôsledkom spoločnosti a doby, v ktorej žije. Je hybnou silou toho sveta a tým pádom  nemá páky na to, aby šiel šťastiu naproti.

V medziach lacného kanadského filmu plného digi efektov a hraniu sa na seriózneho soft-fucking prenasledovaniu mizerné, dokonca toľko logických chýb je k neuvereniu. Zato ako nezáväzný, zo všetkým proti akceptovateľným sitom zádrheľov stráviteľné, miestami napínavé. A to i napriek spomínaným podprahovým záležitostiam, ktoré vyznievajú úsmevne.

Tarkovského špecifické obrazy a výrazovo nemé tváre postáv sú neodmysliteľnou súčasťou jeho rozprávačského štýlu, ktorým dosahuje určité duchovné poznávanie jak hmoty, astrálnych telies, tak životodarného okolia a slabostí ľudského pokolenia. A ich vzájomnému pôsobeniu. Dej je zasadený kamsi do švédskeho vidieka (prvá polovica dejovo nedejová, tá druhá nedejovo dejová až somaticky spirituálna), ktoré obýva tamojšia majetnejšia rodina. Už to je istý protipól, naviac ak aj bežné každodenné činnosti nahradzujú filozofovaním a skôr verbálnymi prejavmi vnútorných neistôt, tápaním a ponevieraním sa v životnej kríze. Vonkajší zásah a strach z globálnej katastrofy vyviera v jeho prezieravom intelekte skôr v akomsi gnostickom prejave oveľa zložitejšie previazaného sveta zmyslovosti, ktorý je narušený a nevedmo ho primäť k väčšej aktivite. Na tieto a ďalšie súvislosti napovedá aj v mizanscénach a medzi riadkami. Zatiaľ čo v Stalkerovi telefón zvoní uprostred života bez technológii a spĺňa úplne odlišný účel, tu je nemý a uzatvára protagonistov vo vzduchoprázdnu. To isté platí o strome ako symbolu rozkvetu a sucha. Jediné, čo ešte toto útlo poznačené dno človeka môže spasiť, je obeta (vedomá inšpirácia Bergmanom – viď Mlčanie a Jesennú sonátu). A tá je nezbytná, hoci je bolestivá. Predabovanie nie presne načasované (alebo to snáď len mne tak zhatila inak kvalitná verzia?) a možno ide aj o najslabší autorov film, stále je to solídny nadpriemer na poli artu a poetického panteizmu, ktorý zlučuje vonkajšie živly a vnútorný – hermetický svet. Akoby sa sám Tarkovský odovzdával od svojho domovu a považoval to za jediný možný krok, hoc ho to páli a robí to nerád. Ale už som mu nevedel tak prísť na vrub. A nezachránia to ani vzdialené Nykvistove trajektórie, ani atmosférou meniace sépie a ďalšie aspekty formálnej vychytralosti.

Agitačná šialenosť a dementnosť normalizačných prúdov navštívila dokonca i svet muzikálu.