MikO_NR_1909

Pre športových nadšencov záslužilá 24-ková atrakcia dokumentárneho charakteru opisujúce udalosti Le Mans. Veľmi jasný, čitateľný a kontinuálny dej je len akýmsi vítaným bonusom v prehľadnosti samotného závodu. Preto sú aj dialógy skresané na absolútne minimum, vedľajší príbeh síce existuje, ale nijak sa neformuje a kauzálna prepojenosť súkromia a profesionalizmu je taktiež iba na akomsi štartovacom bode. Či konečnom? Že už nič nebráni zapnúť plyn a udrieť tomu?! Perfektná kamera, strih, pozičné uhly, spomalovačky, skrátka efektné vyše 100 minutové číslo, avšak ničím zvlášť neokorenené natoľko, aby som z neho čoby divák esteticky výrazne čerpal.

"Človek už pochybuje o všetkom. Hlavne o pochybovačnosti ako takej. Jediné, čo je schopný policajt vyvolať v človekovi je nedôvera a podozrenie. A výsmech." Delon tentokrát vymenil úlohu banditu za komisára, avšak miera jeho napojenosti na podaktoré špičky miestneho podsvetia je dosť vysoká a tak sa dostáva do vážnej morálnej a pracovnej dilemy. Mimochodom, takto nejak podobne to funguje vždy a všade a práve relativizácia morálky od jej kazateľov búra tento proklamačne nastavený systém pokrytectva a falošnosti najväčšmi. Melville opäť využíva funkciu ticha a studených negatívoch, vcucal dialógy na nevyhnutné minimum, ale tentokrát bez dákej hlbšej previazanosti. Skrátka napätie už nie v takej súvzťažnosti s očakávaniami a vyústením, ale tak trochu uspáva. Našťastie to Crenna dokáže vyvažovať a finále má už tie solídnejšie a typickejšie znaky francúzskej "oblekovej" kriminálky. Niežeby úvod a priebeh bol horší, ale práve psychologická rozvetvenosť sa s vyvrcholujúcim finišom stupňuje, nakoľko "nemé časti" stavajú práve na dôslednosti a technickej neoblomnosti protagonistov ako strojov, ktoré robia a konajú v rámci svojich potrieb. Ale aj tam sa Melville dopustil niekoľkých fikčných chýb, keď sa oháňaním práve pomalých a ponurých pohybov počas prepadnutia dopúšťa zopár nelogickostí, ktoré som v jeho predošlých filmoch (teda aspoň ja) nepostrehol.

Je prinajmenšom podivné a problematické prijať fakt a spôsob prerodu krásnej ruskej dievčiny a behom kratučkého obdobia ju skrz vášnivé palety túžob ideologicky premostiť od striktných kázní o "179 stupňov." Avšak v takejto konštelácii to možné je a sústredíme sa primárne na úplne iné veci. Celkovo aj námety a ich exekutívna výkonnosť sa pri práci bláznivého komedializmu v bujarom štúdiovom systéme neraz podujali k závažným spoločenským tématom a snažiac sa odbremeniť od ružovej stratosféry vzletných iskierok vo vedomé narážky, obludnej morbídnosti politického radikalizmu a vysoko prehrávanú štylizáciu. Našťastie, Lubitsch mal jednak zmysel pre senzualitu, vedel čiastočne odosobniť Wilderov cynizmus v akúsi korektnosť a chvalapánu k ľudskosti a jej podstate. A láske. A chýb a potrieb, ktorými sme oddaný a urobíme pre ne čokoľvek. Ninočka je v rámci dobových zvyklostí a uzavretých konvencií viac ako pozitívnym ohlasom zaužívanosti systému, ktorý sa musí redukčne poupraviť, aby fungoval blahodarne a pre všetkých. Práve jej komornosť a nenásilný efekt výsledného účinku ju vytiahol ledva ledva predsa len na tie štyri hviezdičky. A možno mám aj dobrú náladu.

Jedným z prológových Akirových diel. Podobný námet, podobné princípy, podobné expresívne štylizácie i tajuplné okolité kulisy, akurát trošku komornejšie poňatie. Neprekážalo mi ateliérové prostredie, i (na jeho schopnosti) umiernenejší a trošku amatérskejší prístup, ale skôr väčšie rozvetvenie, odvážnejšie a zamotanejšie zvraty, pretože dobrodružné filmy mám hodne rád. A najmä tie v čiernobielom spektre (Mzda strachu, Poklad na Sierra Madre), ktoré istú tajuplnosť a mystiku prerozprávaných legiend dokážu umne využiť. A v tom najvyššom leveli sa už potom fantasticky pracuje s psychológiou postáv a formálnou vycibrenosťou, lenže dostať sa na tú úroveň (Rašómon) je dopriate hŕstke vyvolených a našťastie sa to režisérovi neskôr podarilo. Skrátka oproti vtedajšej konkurencii je tento príbeh o skupinke falošných mníchoch slušným priemerom, v ktorom si autor postrážil istú dávku nečitateľnosti a neidealizácii tej či onej postavy. A koniec koncov i storytellingu. Slušný Itôov zorný zjazd, vychytralé štúdiové pozadie v ústraní, škoda možno nedostatku technických možností a nižšieho rozpočtu.

Účelová defraudácia konvencií a stokrát opakované vtipu, ktorý siaha k svojim limitom. Ak Pain and gain je morbídnou stupiditkou terajších vysokoškolákov, tak Fantozziho nanajvýš priemerné gagy, reč tela a pády strojov a zariadení je 80-tkovým béčkovým vrcholom, ktorý už z dnešného hľadiska vyznieva značne škrípajúco. 3 za to, že niekedy som už nechápal podaktoré absurdity, ktoré už zvrátenejším spôsobom vari nešli vyjadriť. Lacná kamera, dej nič moc.

Wong tak trochu rozvetvil fantáziu spisovateľa a príbeh o nedosiahnuteľnosti a nenávratnosti stratenej lásky. Miesi svetom prázdna a každodennosti, pričom dôležitá je pre efekt skôr absorbčná hĺbka a akési precitnutie, v ktorom mu dopomáha samozrejme priama zahľadenosť na svet postáv a Umebajašiho emotívne inštrumenty. Lásku nahradil popudom pôžitkov a nie vždy sme si istý, či je to jeho umelecký výplod, alebo nekompromisné sito reality. Ide ale predovšetkým o silno pocitový feeling, ktorý Stvoreným pre lásku (2000) nerobí záslužilý komparz a kvitujem tak i za veľkú rozdielnosť spracovania medzi týmito snímkami. Proste aj divák, ktorý sa na tento film pozerá samostatne ho musí brať individuálne a vedieť jeho svetom recipročne nasiaknuť, keďže práve v emočnej anamnéze je jeho ručná synergia taká silná a podmanivá. 2046 je v podstate len akýsi symbol, rok, je únikom a návratom poznaného, kde sa po prebdenej ceste časom vraciame tam, kde nás to páli. A nevieme to zvrátiť.

Dokonalý športový dokument rekonštruujúci naganské udalosti z pohľadu českého diváka. Skvelo spracované, momentky, ohlasy, anamnéza. Pre nás Slovákov ťažká lekcia a obrovská dávka nespravodlivosti formátu, na ktorý sme doplatili aj v Salt Lake City o 4 roky neskôr a i to je predsa len dôvodom, prečo si to z technického a objektívnejšieho hľadiska nemôžem plnými dúškami vychutnať. Inak práca Zápalu je v tom, čo robil, viac než zapálená :) do hry a i to pridá 20% zo zážitku. I pre nehokejových priaznivcov. Prvýkrát bolo prvýkrát.

Umelcove opletačky s poéziou a láskou sú (nielen) vo filmovom svete neželaným zbožím k prípadnej diváckej odozve, ktorý je už na takéto čosi do špiku kostí navyknutý. Dej vychádza z typických melodramatických čŕt a v závere sú relatívne úsporne naznačené a emocionálne prežité, avšak zápletka nemá potrebný motor. Nemyslím v zakuklenosti, ale postráda akúsi vzácnu arómu a hlbšie splynutie, keďže ani postava Abbie Cornish nie je napísaná nijak prevratne. Potešili ma lokácie a nádych Londýna v inej perspektíve, nie tej príliš výraznej a extravagantnej. Nežné, mierne, ale neprežité dostatočne.

V prvom sfilmovanom Star Treku o slávnej ENTERPRISE možno badať inšpiračné vzdania hol (2001), ako i technické vybrúsenie uhladenosti štruktúry, ktorá sa naproti seriálovom variante viac osvedčí v značne ztemnenej verzii. Avšak nato, aby sme mohli hovoriť o vydarenej entertainmentovej zábave pre celú rodinu tomu chýba istá previazanosť, gradácia. Pretože na akékoľvek možné filozofické aspekty dejovosti vnímam v prezentácii a prednese tento film na úrovni plienok. Ale oceňujem, že to nie je zbrklé, mierne tajomné, nepriatelia a záporáci nie sú veľmi vidieť a jednotlivé postavy nedisponujú toľko známymi idealizačnými rysmi. Dnes už dávno zabudnutý klasický predstaviteľ univerza "z druhého pohľadu" dobyvačnosti galaxie.

Presne tak, tento film Lidé z Metra spĺňa všetky normalizačné atribúty nevyhnutné k akémusi zahľadeniu stôp po tom, čo sa tu napáchalo od 70-tych rokoch. K postavám sa aj preto príliš nedostane a ak áno, len veľmi povrchne a skôr ako k dákemu kolektívnemu súputníkovi, ktorý nemá vlastný a autonómny brainwashovský svet a nie je ani samostatným indivíduom, ale bábkou v rukách normalizátorov, ktorý mu i sami maľujú jeho svet a jednostaj ho taktiež vytvárajú. Sú teda ešte väčšou bábkou, než samotný význam metra, ktorý ich spoľahlivo a významovo zatieni. Ešte i ten poviedkový charakter vábi na taký ten poetický rám, ale vravím, príbeh je pre diváka dnes už v mnohom čitateľný a nič "nadprirodzeno" v estetickom ponímaní tu nenadobudne.