lakikaki

One man show blížiaca sa k dokonalosti. Rowan Atkinson je Herec s veľkým "H" a je skutočne veľká škoda, že 90% ľudí si ho stotožňuje len s jeho najslávnejšou rolou...

Kríženec surovej naturalistickej drámy a fantasy filmu pre nedeti sa rozhodne vydaril a moje celkom vysoké očakávania boli maximálne naplnené. Výborné na tomto výbornom filme je takmer takmer všetko - scenár, strih, kamera, hudba, zvuk (odlíšiť od hudby!), masky, špeciálne efekty, dospelá atmosféra; výnimkami, ktoré až tak výborné nie sú, sú herecké výkony, ktoré mi pripadli dosť nevýrazné a občasné naťahovanie scén, počas ktorého som si sem tam zívol. Dojem zanechal El Laberinto del Fauno výborný, ale trošku viac dynamiky by filmu prospelo a hodnotenie by v tom prípade išlo pravdepodobne hore.

Pred Bender's Big Score som si dal rekapituláciu všetkých epizód pôvodného seriálu a hoci som trošičku sklamaný, stále je to tá istá Futurama. Bez otravných pesničiek a s konzistentnejším príbehom (občas som súvis niektorých strihnutých scén nechápal) by som s hodnotením vôbec neváhal, takto je to na síce slabších, ale ešte stále päť hviezdičiek. Najmä ak to porovnám so Simpsonovcami vo filme, ktorým som dal štyri hviezdičky, tak Bender's Big Score udeliť nižšie hodnotenie fakt nemôžem. EDIT: Nakoniec môžem, po treťej filmovej Futurame som si totiž uvedomil, že ani jedno z jej filmových spracovaní nebolo (zatiaľ) žiadne terno.

Povedal by som, že Un Chien Andalou sa v niektorých veciach podobá na Lynchove krátkometrážne prvotiny (alebo skôr naopak?), paralely medzi jednotlivými scénami a zmysel niektorých vecí by ste hľadali márne, ale na rozdiel od spomínaných Lynchových kraťasov sa na tento snímok pozerá celkom dobre a za zmienku stojí aj chytľavý hudobný sprievod. A tiež som zistil odpoveď na otázku, ktorá ma už nejaký čas trápila - áno, ženy si podpazušie holia už dlhú dobu. Minimálne od roku 1929.

Už prvý britcom Grahama Linehana je päťhviezdičková záležitosť, ktorá si rozhodne nekladie pred ústa žiadne servítky a z kňazov a vlastne aj z celého náboženstva si robí srandu kde sa len dá. Ja, ortodoxný neveriaci, proti takému niečomu nemám nič a ani o jednej epizóde nemôžem povedať, že by ma dobre nepobavila. Navyše sa tu vyskytujú samé sympaticky bizarné postavy - tupý (tým myslím skutočne TUPÝ) kňaz Dougal, vtieravá gazdiná Mrs. Doyle, večne opitý Father Jack (toho sa nedá nemilovať!), plno groteskných vedľajších postáv (väčšinou ďalší kňazi) - jedinou normálnou postavou v celom seriáli je asi len titulný Father Ted, ktorý je však zábavný iným spôsobom. Father Ted mi neprirástol k srdcu až tak ako Black Books, nie je ani taký aktuálny ako The IT Crowd, ale aj tak ide o jeden z najlepších seriálov, aké som mal možnosť vidieť.

Akira, film, ktorý som si pozrel asi po poldruha roku odkedy som si ho zohnal - musím sa však priznať, že ani veľmi neľutujem, že som si ho nepozrel skôr. Prvých 15 minút som bol dezorientovaný, potom som sa asi tak 70 minút nudil, nasledovalo 10 minút úžasu a opäť nuda. Film je bezpochyby monumentálny a v inej forme ako v anime by ani nemohol byť realizovaný, tiež stojí za pozornosť, že ani náhodou by som netipoval, že ide o 20 rokov starý snímok; ale ani jedna z týchto vecí nezachraňuje zbytočne naťahované objasňovanie príbehu a tých zopár trojsekundových explózií sa uprostred nudy úplne stráca a výnimočnosť akčných scén vynikne jedine vo finále (ktoré je ale tiež v polovici zbrzdené prestávkou). Mám taký pocit, že Akira by mala mať nejaký kultový status, ale ak je to pravda, tak to akosi nechápem...

Väčšinou si pozriem celú sériu alebo aspoň niekoľko epizód seriálu pred tým, než ho ohodnotím, ale po prvej epizóde seriálu The Big Bang Theory nemám chuť si pustiť nejakú ďalšiu. Postavy by mali byť vtipné, lebo sú "geekovia", ale nie sú. Vtipy by mali byť vtipné, lebo sú "geekovské", ale nie sú. Tento seriál by mal byť vtipný, lebo je o "geekoch", ale nie je.

Zo silných stránok filmu by rád spomenul výborné herecké výkony, najmä výkon Ellen Burstyn, ďalej zaujímavé režisérske nápady a vynikajúci ústredný hudobný motív (Clint Mansell však zložil lepší soundtrack k Fontáne). Problémom snímku je však fakt, že jeho skutočná sila tkvie jedine v závere filmu, bez ktorého je Requiem for a Dream "len" dobrým filmom s drogovou tematikou. U niektorých filmov ma záver dokázal zaujať natoľko, že len vďaka nemu som film hodnotil o stupienok lepšie, v tomto prípade to však akosi nevyšlo. Záver ale aj napriek tomu skutočne stojí za videnie, jedná sa o emocionálne nesmierne silný zážitok, po ktorom, ako povedal jeden môj kamoš, vás prejde chuť okúsiť akúkoľvek drogu.

Je to hnusné, je to nehumánne, ale je to pravdivé. Priemerný (mikro)dokument.

Možno to bolo spôsobené len príliš vysokými očakávaniami, ale Vtáci ma riadne sklamali. Veľmi ma sklamala najmä atmosféra, ktorá je až do posledných dvadsiatich minút takmer nulová a ja osobne som sa počas filmu celkom nudil. Tippi Hedren hrala výborne, to treba uznať, ale jedna scéna, v ktorej sa striedali obrazy jej tváre vyjadrujúcej údiv pomocou absurdne dokorán otvorených úst ma strašne rozosmiala, vtedy som si povedal, že Hitchcock ten film možno ani neberie vážne. Ďalej ma celkom sklamali mnohé nedomyslenosti a ako sa tak zamýšľam celý film bol pre mňa vlastne sklamaním. Od Hitchcocka som toho rozhodne čakal omnoho viac a nebyť posledných dvadsiatich minút a skvelej Tippi Hedren, moje hodnotenie by bolo ešte nižšie. Nerád to hovorím, ale teším sa na chystaný remake s Naomi Watts (ktorá sa na Tippi Hedren sakramentsky podobá), ktorý snáď využije zaujímavý námet o čosi lepšie.