gejzuško

Lloyd by nemala režírovať obdobné kusy. Zatiaľ čo jej divadelná suchopárnosť v Mamma Mia nemala čím škodiť, v látke ako tejto pôsobí akoby sama nevedela čo robí. Chaotickosť je základným znakom tohto filmu. Väčšina stopáže sa potom nezmyselne drží v súčasnosti, v ktorej sleduje senilnú dámu, o ktorej náš divák poriadne ani nič nevie a jeho poznatky sa viac menej držia len faktu, že ide o aktérku, ktorá veľa narobila v téme COLD WAR a ktorá sa ako prvá žena stala hlavou VB. Etapou jej mladosti a jej zlatého veku sa potom nezmyselne prehadzujú typické, klišovité dialógy ako vystrihnuté z televíznych filmov o slávnych osobnostiach, na charakterizácii ktorých sú potom postavené všetky slová (I´ll never be one of those women). Meryl Streep je vynikajúca, ale pre mňa je neznesiteľné pomýšľať nato, že kvôli tomu, že je väčšinu stopáže navlečená v prostetikách, zaslúži si oscara a je horúcou kandidátkou. Pri svojich rolách by si bola oscara zaslúžila prakticky pri každej druhej role, za ktorú bola doposiaľ nominovaná, akadémia je pokryteckým zoskupením ľudí bez akejkoľvek objektivity. Moje prsty patria inej slečne :). Železná lady je každopádne nezaujímavou mozaikov narýchlo uvádzaných faktov, z ktorých si nezainteresovaný divák neodnesie nič viac ako to, že Thatcherová bola hysterická karieristka, ktorej nemožno rozumieť jej angažovanosť a obete, ktoré prináša. A porozumenie postavy takéhoto kalibru je niečo čo by som ocenil. Takto je to len pustá, chaotická klietka, stavajúca na hereckej kométe, to však nestačí.

Ten najotrepanejší a najnezaujímavejší dejový koncept, ktorý zachraňujú brilantné ne-hlavné postavičky a tie úchvatné farebné kompozície a choreografie. Inak skrz-naskrz priemerná, dejovo miestami až braková serepúť, ktorá má jeden úhlavný problém, papierom šušťacie dialógy a dej. Okoreniť to tak miesto sto-krát videného trochou CABARETU nebolo by to márne. Aguilera je prirodzená v rámci svojich možností, avšak jej plochá a ničím nezaujímavá obohratá postava tento kolos nikdy sama neutiahne. Ako milá oddychovka však Burlesque funguje, nič viac nepotrebuje a ani sa nato nehrá.

Priemerná historka spracovaná vkusným okom veterána Zwicka, v sfarbení príjemne sympatického ústredného páru, ktorý svoje patálie a citové trable rieši v príjemne sympatickom dospelom prostredí, kde nejestvujú nereálne nesympatické pokrývky v tvare písmena L a kde sa roztomilosť nosí ruka v ruke s dobrým herectvom. Niekoľko štandardných vtipov, humorných postavičiek s vlastným príbehom a nevyhnuteľný koniec, ktorý patrí k žánru. Nebyť Anne a Jakea, nebyť Zwickovho vkusného vedenia a nebyť oneho príjemne ne-prudérneho vizuálu, priklonil by som sa k nižšiemu hodnoteniu, takto však nemôžem inak ako ostať pri štyroch príjemných, i keď neplnohodntných hviezdach. Kiež by sa vyrábalo viac takýchto neškodiacich filmov, ktoré nesú isté filmárske kvality a dokazujú, že i sto krát recyklovaný žáner môže niesť zrnko čerstvosti a vkusu.

IFF BRATISLAVA 2010 - Sekcia súťažných hraných celovečerných filmov. Film nesúci úžasný motív, ktorý je však nedostatočne rozvinutý, neprináša katarziu ani výraznejšie emócie a okrem jasne danej trate vás ničím neprekvapí ani nepohladí. Povrchové vnímanie emócií a tradičné citové ,,takmer,, vydieranie sa nesú v predtým už videných kolórach a ničím nenadchnú. Charlotte Gainsbourg, ako vždy, výborná a cenu za najlepšiu herečku si z festivalu v Bratislave odniesla právom, avšak nič z jej magického prejavu nezachraňuje túto priemernú záležitosť, na ktorej mi vôbec nevadí jej tvar ani zameranie, väčšine ,,akože,, náročných divákov sa bude šialene páčiť, nemôžem jej však odpustiť, že sa hrá nato, že má omnoho väčšie srdce, než v skutočnosti má.... a ktoré sa trebárs takej intímnej poetike filmov Sofie Coppoly (na ktorých tí ,,akože,, nároční často zaspávajú alebo vyrušujú ostatných v sále) nikdy nepriblíži ani na 20 kilometrov... Škoda, potenciál knihy a samotného námetu sú omnoho vyššie.

IFF BRATISLAVA 2010 - CLOSING FILM. A kde teda začať svoju reč. Sofia Coppola je mojou filmovou spriaznenou dušou, jej vízie, jej cit pre intímne chvíle vlastných postáv, zmysel pre strih a výber hudby, to všetko patrí k arzenálu, na ktorý sme si po filme Stratené v preklade zvykli. Somewhere nesie všetky tieto črty, tak typické pre jej rozprávačskú poetiku, nečakajte však pokračovanie vyššie spomínaného príbehu o dvoch cudzincoch v Tokyu, Somewhere má svoj vlastný okruh výpovede. Johnny Marco je ostrieľaný akčný hrdina Hollywoodu a ženy sa mu len tak hrnú do postele, žije v meste anjelov a jeho vnútorným životom sa ťahá prázdnota. Cleo je jeho blonďatá dcéra, ktorá s ním na nejaký čas nečakane ostáva, a v tomto svete pozlátka, povrchností a zdanlivého úžasu sa pomaly odvíja intímny vývoj vzťahu otca a dcéry, ktorí sa za tónov skladieb kapiel ako Strokes a Phoenix zbližujú a jeden od druhého učia veciam, ktoré doposiaľ nepoznali. Slnečné prostredie, výlet do Milána, dlhé zábery bez dialógov a ten prekrásny Coppolovský koniec však taja môj dych a hoci mám pocit, že druhý krát budem bádať pri pozeraní viac a nie všetko mi bude po chuti, už len pre ten sladko-plný pocit a expanziu myšlienok a dojmov aj deň po projekcii musím dať plné hodnotenie, pani režisérke, ktorá s prehľadom a eleganciou jej vlastnou dáva do vrecka 75% súčasných tvorcov, ktorí si myslia, že ich výpovede sú intímne a nepovrchné. Čo na tom, že ide o príbeh sebareflexie jedného povrchného chlapa, keď štýl a rozprávačský um ho vynášajú na tak vysoký piedestál jednoduchých ľudských emócií, ktoré vo svojej komplikovanosti búrajú hranice.

MFF - Bratislava 2010. Hoci nedosahujúci rozpínavej precíznosti a údernosti predlohy (hlavne v úvode a detských spomienkach), je Never Let Me Go komorným a strhujúcim pohľadom na osudy, myšlienky a pohnútky mladých ľudí, ktorí nemajú vo svojej dospelosti na výber tak ako iní, boli totiž stvorení pre konkrétny účel, ktorý zväzuje ich emócie, akékoľvek sny či spoločenské vnímania. Romanek stavil na klasický ráz a zdanlivo strohý tón, ktorý však ide zarovno s rozprávaním geniálneho Ishigura a podtrháva atmosféru a ťaživú osudovosť postáv, ktorých vzťahy sa vyvíjajú počas ich krátkeho života a nenaplnených ilúzií,ktoré im dávajú dýchať. Komplexnosť, to je to slovo, ktoré sedí úžasnému románu, ktorého filmová adaptácia, hoci s niekoľkými muchami (osobne by som bral výraznejšiu stopáž, v ktorej by vzťahovosť mohla vyzrieť o niečo prirodzenejšie a menej zrýchlene) no predsa krásne dorážajúca koláž zdanlivo jednoduchých ideí, ktoré však vo svojej čistej obšírnosti rozohrávajú nikdy nekončiacu polemiku toho, čo nás vlastne robí ľuďmi. K tomu si prirátajte, krásne prostredie, osudovosť nôt Rachel Portman v kolaborácii s úžasne napísanými a zahranými (i vedľajšími) charaktermi, ktoré vám po projekcii nie a nie prestať núkať tú jednu, horkosladkú myšlienku, ktorá je skrytá v gestách i pohľadoch obyčajných stvorení, akými my ľudia zdanlivo sme. Tento film si zaslúži pozornosť, už len pre narastajúcu silu posolstva, ktoré nie je klišoidné či moralistické, naopak, len naprosto ľudské.

MFF-Bratislava 2010. Prikláňam sa k vyššiemu hodnoteniu, hoci je diskutabilné prečo. Asi pre tú schopnosť stotožniť sa so samotou a úzkostným dianím v živote hlavnej hrdinky. Scenár vynikajúci vo svojej priamočiarej, zdanlivej jednoduchosti, avšak technické prevedenie niekedy pripomína školské cvičenie. Nič to však nemení na tom, že Ano Bisiesto je osobnou, pomerne zaujímavou sondou do duše jednej ženy a jej zabehnutého životného stereotypu, ktorý nestrháva vnucujúcou sa skladbou strihu, kamery či iných faktorov, avšak práve naopak, svojou formálnosťou a zdanlivou vizuálnou strohosťou. Spravte si názor, tá hodina a pol za to skutočne stojí.

Celý čas som sa nevedel rozhodnúť medzi tromi a štyrmi hviezdičkami, ktoré aj tak nikdy nebudú môcť vysvetliť moje skutočné duševné poryvy, ktoré odrážajú môj pocit z tohto filmu. Švankmajer je génius, o tom niet pochýb, avšak predsa som celý čas nebol v stave, v ktorom by som sa cítil filmom pohltený. Naopak, často som si predstavoval seba samého ako rád a nadšený odchádzam z kina. Film by si ďalej zaslúžil kratšiu stopáž, ono takmer dve hodiny vzhľadom na finálnu naťahovanosť deja nie sú potrebné a celkovému dojmu to skôr ubližuje. Každopádne Helšus a Kronerová sú úžasný a Issová vhodne dopĺňa toto duo svojou krásnou tvárou a úsmevom. Pre mňa rozhodne dobrá časová investícia, ktorá v mojich očiach kĺbi to najlepšie z Michela Gondryho, Paltrowovho Good Night s nejakou tou ideou z Inception doplnených o starého Švankmajera z dôb Něco z Alenky. Nakoniec štyri hviezdy za prevládajúci pocit príjemne stráveného večera a pekne zacvaknutého rozuzlenia, ktoré nemá šokovať, ale vyvolávať istú katarziu. Či viac či menej úspešne si zistite osamote... P.S. Premietané s krátkym, ale pozoruhodným filmom Kataríny Kerekesovej, ktorý nesie názov STONES. Slasť pre uši a oči. Rozhodne nevynechajte.

Skrz-naskrz priemerná a bezpohlavne vedená pseudo-akčná záležitosť, ktorá nevie čo skôr. Priblbý scenár, ktorého ,,twisty,, odhadne pozorný divák na mieru už v prvej polovici a večná dilema tvorcov, ktorí sami nevedeli či chcú točiť ženského Bournea alebo vizuálne podmanivú akčnú pecku bez mozgu. Nekoná sa ani jedno ani druhé a SALT ostáva nezvládnutým a nepotrebným filmom, ktorý keby mal aspoň štipku štýlovosti a džúsu Bekmambetovho vedenia, bola by to iná karta. Ako päsť na oko potom pôsobí aj Noyceova snaha vytvoriť komplexný charakter postavy tým, že do diania úplne vážne servíruje zle natočené takmer televízne flash-backy, ktoré majú podtrhnúť bytie hlavnej anti-hrdinky. Vo výsledku pôsobí SALT ako drahšie televízne hebedo, ktoré sa feelingom a budovaním deja pozabudlo v prvej polovici 90. rokov. Strata času a peňazí...

Za krásne hypnotickú, takmer rozprávkovú prvú polovicu, vynikajúcih hercov (čo typovo úžasne zapadajú) a Sigur Ros 4 hviezdy. Realistické rozpletenie už len zbytočne láme väz fantastickej atmosfére a zúfalo sa snaží vybočiť z artového, komorného poňatia a to spôsobuje roztrieštenosť a horkosť. Dve roviny proste nezapadajú. Inak krásne smutný príbeh bez epických rozmerov, s epikou v jadre jednoduchosti a životných zlomov.