gejzuško

Priemerný, ničím výnimočný, ohavne zostrihaný (neverím, že strihačovi platili!) veľkofilm, ktorý ťaží hlavne z atraktivity prostredia v ktorom sa odohráva a príjemnej hlavnej dvojice. Proste sterilný, avšak príjemný kus, ktorý nenadchne, neurazí, ale aj napriek príjemnej hudbe od Harryho nemá ani kúskom na žánrovo dokonale vybrúsenú TRUHLICU MŔTVEHO MUŽA. A tie triky sú miestami skutočne biedne (viď. digitálnu piesočnú búrku v prvej polovičke filmu).

Tri hviezdy dávam iba pre jednoduchý fakt. Napriek emocionálnej prázdnote, ktorá dokáže gradovať a ždímať len v momentoch klasického vydierania: ZAVRAŽDENÉ MLADÉ DIEVČA, čo aj funguje, tento kúsok obsahuje momenty, ktoré sú geniálne vypiplané. Napr. vrcholom celého filmu je vynikajúco zostrihaná časť LINDSAY HĽADÁ DOKAZ. Niekoľko príjemných scén, ako napr. vtipná grannie v podaní SUSAN SARANDON, ale inak veľmi neprepracovaná, z niekoľkých pekných myšlienok a nefungujúcich psychológií poskladaná CGI montáž bez duše na ktorú sa hrá. Nahradiť tak tie neuveriteľne krásne-nepekné pasáže fantázie plastelínovými či inými jednoduchšími a farebnými miniatúrami, bola by to úžasnejšia slasť. Takto, nezáživná nuda dochutená niekoľkými peknými momentmi a výbornou SAOIRSE.

Silnejšie dve, slabšie tri hviezdy. Inak spleť neemotívnych fragmentov, alebo slabý odvar Parížskej sestričky. Jediné čo ma v tejto veľmi chladnej rieke držalo pri zmysloch boli Yelchinove oči, roztomilosť Blooma a Ricci a prekrásny z inej emocionality a doby vystrihnutý fragment od Khapura s Julie Christie a rozprávkovým Shia LaBeoufom.

Nepopierateľné sklamanie prameniace z niekoľkých dovodov. Allen je moja láska, avšak z obrovského nadšenia sa vyrojilo len nadšenie z hereckých výkonovo Evan Rachel Wood a hlavne skvelej Patricie Clarkson. Ako nostalgika a Allenovho milovníka ma extrémne neberie, že typicky neurotickú, zatrpknutú a frflajúcu postavu Woody-ovského rázu hrá úplne iný komik, Larry David, ktorý síce hrá a dudre dobre, avšak posobí na mňa rušivo. Allen tiež akosi poľavil v scenári, aj keď niekoľké dialógy sú skvelé. Návrat do New Yorku teda konečne po toľkých rokoch prišiel, avšak menej veľkolepý ako sa zdalo. Škoda.

Priemerne natočené a vystavané dielko. Audrey Tatou vládnuca ,,jedno-kapitolovej,, biografii o slávnej módnej ikone hrá ako jej to len jej rozsah povoľuje a už dávno pred týmto kúskom dokázala, že neostane len Améliou. Kostýmy a vkusné členenie a prechody z jednotlivých nálad snímku potešia, čo však menej je otrasne koncipovaná kamera. Miesto ručnej a absolútne neestetickej výstavbe by som volil statickejšiu a malebnejšiu /vid. McGarveyho štýl v Pride and Prejudice, Atonement/, ktorá by podporila prenádherné exteriéry a Francúzske podnebie. Čo však príbehu so slečnou Tatou kraľuje je úchvatná hudba maestra Alexandre Desplata. Neprestáva byť mojou jednoznačnou skladatelskou jednotkou. Film, ktorý vo svojom žánri príjemne zaujme, ukáže jednu a tú úvodnú epochu mladej ženy, z ktorej sa stala ikona a módna revolucionárka. Coco pred Chanel.

Priemer, avšak dávam 4 hviezdy. Za príjemný oddych, ultralahodný cool feeling, ale predovšetkým za dobre napísaný a z-dialógovaný scenár plný narážok a iných naťuknutí, ktoré už bohužial priemerná a hlavne bezpohlavná réžia nedokáže a akoby ani nechcela (hoci i tak neverím, že je to vina producentov, nato je JB prílišná finančne zabezpečená jednohubka) ukočírovať všetko to čo sa naskýta. Megan vyzerá akoby len hrala seba samú, Amanda je krásna a vcelku dobre jej to ide. Zvyšok je tu do počtu. J.K. Simmons poteší. Malý film, ktorý bohužiaľ nevie či je hororom (keďže nestraší) a či nejakou pseudo zvrátenou komediálnou paródiou na staré béčka. Byť lepšej réžie a jednotnejšieho štýlu/vkusu, mohla z toho byť drsnejšia a atmosférickejšia jednohubka pre širšie masy. Takto len nedokvasená, nedopečená polotovarová dobrotka. To je vzhľadom na scenár a dobrý koniec (during the end credits) fakt škoda.

Výpoveďou nie tak silné, avšak režisérsky tak prekrásne a krehúčko poskladané a naaranžované (kamerové filtre, spomalené zábery, nekomentované tiché kúsky prerývané zosvetlením) , že záverečná scéna medzi nenaplnenými milencami nadhadzuje pôdu pre nekonečné zimomriavky. K tomu si prirátajte skvelú kombináciu pateticko-povýšeneckého Ralpha Fiennesa a úžasne introvertnej (avšak rozprávakovo poetickej) Liv Tyler. Hudba ďalšieho z Fiennesových , ktorá dokonale podfarbuje malebné rozprávanie je už len čerešničkou na torte.

Prvá polka príjemne svieža, tá druhá zbytočne devastovaná tonami klišé, ktoré už v súčasnosti pôsobia ako päsť na oko. Každopádne P. J. Hogan po jednej z najelpších romantických komédií všeobecne (My best friend´s wedding) prichádza späť k žánru v ktorom mu to ide. A nemohol si vybrať lepší projekt. Scenár podľa svetového bestselleru, hrdinku s charizmou na rozdávanie a sympatický mužský pól. Problém však tkvie v onom scenári, ktorý v prvej polke milo pomrkáva a núti vás brať celý príbeh s nadhľadom, no v tej druhej už len kŕčovito prešľapuje k jasnému finále a nehanbí sa ani za svoje morálne posolstvo. Je smiešne ako som za rok zmenil pohľad na život (je to asi tým, že pracujem a sám som Shopaholic), preto je škoda, že zrelší jedinci sa budú smiať nereálnym situáciám no zato si do puntíku vychutnajú brilantnú Islu Fisher. Tá tu predvádza prirodzený, nenútený komediálny talent (dovolím si tvrdiť, že veľká časť jej výkonu je improvizácia). Na prvé zhliadnutie ostávam pri 3 hviezdach, po tom ďaľšom možno dvihnem. Zatiaľ však stále príjemná, nenútená oddychovka. Sklamal ma hlavne J. N. Howard, ktorého suite pre MBFW bol úžasný. Tu sa veľmi nenamáhal.

Milé, jednoduché, priamočiare a pestrofarebné prevedenie podivného sveta do príbehu o priateľsvtve, viere v seba samého, iných svetoch ako i farbách, ktoré niekedy vyblednú aby boli opäť navodené do víru, z ktorého vypadli. Čo natom, že je to báchorka priamočiaro ťukajúca na obohratú notu? Všetko je to funkčné a milo iné, nekopírujúce Burtonov štýl. Desplat brnká do klavíra ako o život, Helm napísal skvelý (áno, jednoduchý) scenár, Natalie a Dustin a Jason sú roztomilo potrieštený a mladý Zach MIlls svojou roztomilosťou predstihol všetky milé ksichtíky posledného desaťročia. Proste malý klenot, ktorý s dávkou nadhľadu a túžbou rozveseliť prinesie úžasné kráľovstvo farebných zázrakov a príbeh (nechápem tie ,,nudou,, opradené kritiky túžiace po Chocolate Factory) o jednej hlavnej veci... O iskre.

Vynikajúca partia hercov sa zišla v jednom vynikajúco vyzerajúcom projekte, ktorý nedokáže z potenciálu vymlátiť maximum a po zhliadnutí nemôžem ani povedať, že by sa o to snažil. Príbeh odhodlanej reportérky, ktorá na základe článku odhalí identitu agentky CIA a následne sa zato dostáva do väzenia a vyšetrovania, keď nie je ochotná odhaliť svoj zdroj je pomerne mdlý a to jednak z dôvodu nedostatočne šťavnatého scenára, ale taktiež kvôli mdlej réžii, ktorá sa bojí pritlačiť. Lurie sa nechytá ani detailnosti, ani psychológie postáv a v rozmedzí toho čo je moc a čo málo ostáva na pol ceste. Kate Beckinsale je stále lepšia a lepšia, do karát jej však nehrá fakt, že scenár jej postave nedodáva dostatočnú motiváciu a farebnú škálu ,ktorá by poodhalila čo sa asi v tejto žene môže odohrávať. Tam, kde postava Rachel Armstrong ostáva len chladnou bábkou Lurie nedokáže vykresliť to čo by príbehu prospelo a Beckinsale sama proste nestačí, hoc sa snaží ako to len ide. Nakoniec však uznávam, že Lurie to s napätím a drezúrou CAT-MOUSE vie a nudou veru rozhodne zívať nebudete. Tri *-ičky však film inkasuje práve kvôli vyšším očakávaniam a finálnemu pocitu nedokvasenosti.