JohnyD

Dal by som ani neviem, čo za crossover s Bournom. Skvelé, svieže, nakonci sladko dojemné, proste príjemné prekvapenie, ktoré som vážne nečakal. Tá filmová jeseň sa skvelo rozbieha. 9/10.

Recenzie a chvála na tento snímok z Berlinale neklamali a na prvotinu, režiséra Ben Attii , ide o veľmi vyspelý film, ktorý vie, čo chce divákovi povedať a priblížiť. Príjemné spestrnie tohtoročného Be2Can. Film dokonale funguje v dvoch rovinách a alegoricky popisuje osud Hediho ako aj Tuniska, ktoré stojí na rozcestí a váha, ktorou cestou sa má vydať - tou liberálnejšou alebo naopak konzervatívnejšou a vrátiť sa k hlboko zakoreneným tradíciam. Príbeh sa odohráva len niekoľko týždňov po atentátoch v Tunisku, ktorá dokonale vykresľuje ekonomickú situáciu vo vyľudnených turistických hoteloch a poklese kúpyschopnosti podnikov a zamestnanosti. Introvert Hedi je uväznený pod krídlami tradicionalistickej matky, ktorá mu našla manželku a pletie sa mu do života. Všetko sa mení, keď Hedi stretne ženu, do ktorej sa zaľúbi a ktorá mu pomáha dostať sa z pomaly uťahujúcej sa slučky okolo jeho krka. Hedi je dokonalým intorvertom, ktorý neustále prehodnocuje svoje stanoviska a východiska, čo sa premietne aj do samotného záveru filmu, kde si Hedi nakoniec vyberie vlastnú cestu, a ak chce Tunisko prežiť malo by ísť vlastnou cestou tiež. 8/10.

Politický snímok Smrť v Sarajeve ocenia ľudia a diváci, ktorí sa orientujú v srbsko-chorvatskom-bosenskom konflikte. Príbeh je rozdelený do troch základných rovín, ktoré sa neustále striedajú a prelínajú. Na streche hotela prebieha živé natáčanie o atentáte Gavrila Principa na Františka Jozefa a rozoberá sa otázka či Gavrilo je hrdina, terorista alebo ide o zmanipulovaného chlapca. Ide o smršt informácii a pohľadov na vývoj Bosny od prvej svetovej vojny až do prítomnosti a následná slovná výmena názorov medzi reportérkou a Gavrilom, srbským chlapcom bez budúcnosti, je taká pútava, že by som ju dokázal sledovať celý film a patrí k vrcholom filmu. Film je v ďaších dvoch rovinách výpoveďou jedného národa a obrazom krajiny, ktorá stojí na rozcestí a váha, čo by jej to európske spoločenstvo malo priniesť, najmä potom ako sa celá Európa a jednotky UNO pozerali na vojnu v Sarajeve a obliehania v Srebrenici a nespravili nič. Režisér skvelého No Man´s Land, Danis Stanovic, ktorý v roku 2001 vypálil rybník Amélie z Montmartu na všetkých festivaloch a získal všetky dôležité filmové ceny roka sa predstaví filmom, kde nám v slávnom lévyovského Hoteli Európa a jeho jednotlivých poschodiach a uzavretých izbách predstaví Bosniacku spoločnosť a jej neduhy a to všetko pri 100ročnom výročí zabitia Františka Jozefa v Sarajeve, ktoré viedlo k prvej svetovej vojne. 7/10

Spoločenská téma, ktorá rozdeľuje ľudskú spoločnosť na tri tábory vo všeobecnosti – interupcie nenarodených detí. Ide o otázku, v ktorej má právo rozhodnúť iba žena, partner ženy alebo dokonca spoločnosť? Po nedávnych protestoch a situácii v Poľsku asi najaktuálnejšia téma, ktorá je živá aj na Slovensku. Režisérka sa rozhodla rozoberať pohľad na túto otázku iba v rámci rodiných vzťahov a spoločenský pohľad na túto tému sa tu nerieši, čo je pre slovenského našinca škoda. Nech už ste akokoľvek štastný a spokojný vo svojom živote podobne ako Astrid, hlavná hrdinka príbehu, so svojím druhom a malou dcérou. Toto je niečo, čo vami zamáva, akokoľvek sa rozhodnete a ovplyvní všetkých navôkol, či už si dieťa necháte alebo nie. Začiatok filmu je veľmi energický ako život hlavného páru, ale po oznámení, že čakajú chlapca s Downovým syndrómom a srdcovou vadou, dostáva trhliny a z filmu sa vytráca život a na plátne dominujú sivé a studené farby. Rozhodnutie nie je prvoplánové a hlavný pár je dosť silný na to, aby sa dokázal vysporiadať s touto situáciou, ale ako plynie čas ich rozhodnutie je plné otázok, strachu, pochybností a koniec je emočné peklo, ktoré by som neprial zažiť žiadnemu páru. Film, ktorý sa vám dostane pod kožu a rozvíri v hlave po záverečných titulkách toľko myšlienok, že vám potrvá chvíľu, kým sa dostanete naspäť do reality. Veľmi silný film a Nemci po Toni Erdmanovi znova bodujú a že nemecký film je vraj mŕtvy. 8/10

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10

Po tejto krátkej reklame na BMW som dostal chuť na Shoot Em Up s Cliveom 7/10

Už si ani nepamätám, kedy mi v kine tak rýchlo ubehlo 162 minút. Téma workoholizmu, žitia prázdnych životov v prázdnych bytoch, rozpadu rodiny a ľudských vzťahov v netradičnom balení, že človek ani neverí, že ide o festivalový kúsok. Nemci vládnou, už dlho som nevidel nič tak úprimné, civilné, smutné a vtipné zároveň. Tlieskam a smekám kloubouček. Pre mňa určite TOP10 v tomto roku. 10/10

Ak to neberiete, ako súdnu drámu - pretože je to veľmi hlúpučké a scénaristi si z vás robia doslovne prču, ktorá vyvrcholí nakonci po vynesení rozsudku – ale ako jeden herecký koncert v podaní Billyho, ktorý začína už skvelým introm a hudobným podmazom od The Silent Comedy, a ktorý jazdí na svojom starom kabriolete pokiaľ nenásava v bare na pláži, ktoré je jeho vysunutým pracoviskom a kde sa asi stretáva s Gregorym Housom, Hankom Moodym a Harry Boschom a riešia spoločné životné trable. Pretože Billy má s týmito postavami až mnoho spoločné. Seriál ako aj postavy sú jedno chodiace klišé, ale aj keď ste to videli už tisíckrát, tak proste je tam niečo, čo vás prinúti pusitiť si ďalšiu časť. U mňa to bol Billy, skvelý soundtrack a skvelý ženský cast na ktorý sa dalo nielen dívať ale aj tie vedlajšie ploché postavy odohrali s gráciou a vtiskli im nejakú tú tvár. Ak máte chuť na súdne drama, tak siahnite po American Crime Story (ak ste ešte nevideli) ak na nejaký výplňový seriál k večeru tak Goliath nie je zlá voľba, tých 8 hodín ubehne veľmi rýchlo, pretože preslnenej Kalifornie nie je nikdy dosť, najmä v tomto sychravom počasí. Pre fanúšikov Billyho povinnosť. 6/10

Oh yeah. Opatrne dvíham palec nahor. Koniec druhej epizódy sľubuje, že sa to snáď aj pekne rozbehne.

Je to hrozne hlúpučké a nezachraňuje to ani charisma Billyho, pretože, aké sračky mu scénaristi hádžu pod nohy to sa len tak nevidí. Ale kvôli Billymu im ešte jednu šancu dám.