murakamigirl

Prvá polovica tohto vrstevnatého, kontrastne vynikajúco uchopeného, premýšľavého existencionálneho výkriku ma načisto ukecala, že si v závere zakričím spolu s nimi, a čo sa neudeje. No, od istého okamihu, hovoríme vlastne o scéne, keď jej prikáže strčiť prsty do zadku- nie, vtedy mi to akurát doklaplo, de facto určite skôr- dostal môj záujem cez hubu, tie prsty ho síce neprerazili, zato dorazili, to zaručene.:) Už niet čo povedať, všetko ďalej je zabité... Najskôr na Posledné tango v Paríži nie som dostatočne empiricky zaodetá- čo taký Brando vôbec riešiť nemusel- alebo, a tentokrát úplne presne, som doň nedozrela.

Homosexuálna láska v koncentráku. Titanské výkony hlavných predsatviteľov- C. Owen a L. Bluteau. Owen sa odhaľuje až na dreň (a to takmer doslova, dámy!), nazvať toto nejakým "hraním" je neprípustné, on nehrá, že by hral, tomu ani sami neuveríte. Uvažujem, kedy mi už príde trápne, ako tu Owena regulérne velebím... Odpoveď: Nikdy! Jednak to vážne nejde ani štipku dokopy, no a jednak sa od istého času usilujem vo veci ako trápnosť neveriť :).......... Napriek tomu, že tu zavadíte o toľko špiny, márnosti i depresie, vo vyznení celkovom ide o komorný víťazný manifest, kde navzdory všetkému víťazí teplo humánnosti, ľudská hrdosť, duchovná neporaziteľnosť človeka a slobodná vôľa. A to je veľmi veľa... Netreba byť ani Huntingom v matike, aby vám promptne nedošlo, že príbeh Maxa a Horsta do ružového života nevyústi, vaše emócie však zalapajú po dychu, akoby ste to ani nečakali. Nie je to celkom predvídateľné, i preto je tomu tak. Expresívny záver mixuje krutosť a senzitívnosť v tom najsvedčivejšom pomere. Áno, na pár sekúnd mnou trýznivý smútok zalomcoval, ale hneď nato ho odplavil a suploval nesmierne pozitívny prúd. Tak si vravím: "Bravó!!"

Po horúcej donáške rozpačitosti od Oldboya sú moje nebohé emócie opäť prehnané delovými hlavňami. Áno, áno, au, au, auuu!!!, Chan-wook Park mi znovu pekne zostra narezal. Vítam, a s potešením takmer sadistickým nastavujem zadoček:). Čo oceňujem najviac? Tak nie je o čom, priatelia, triumfálny strih si totiž u mňa vystrihol neohrozené železné prvenstvo. Zostrihané je to teda „zatraceně“, až si trúfam odtušiť, že niekto sa z toho i poserie, a ako nie že nie. Flashback zľava, flashback sprava, však hlavná postava má na čo spomínať a má holt kopu (resp. iba) známych, čo si na tom stoja rovnako, a verte, na nezáživnosti vážne nebude kedy! Čerešničky, ako tie v úvode a v závere, keď nám Park vo vášnivom slede poodkryje, čo sa ešte len odohrá či čo nám ešte len má byť vysvetlené, sú delikátne zakomponované do celku, zďaleka nezastupujú len formálnu čačku či vychytávku, ale umne nakladajú s pocitmi, ako vravím a rada to zopakujem: proste čerešničky... Pôvodne som chcela napísať: „Skutočne determinujúce fakty sa dozvedáme nejak prilacno, čo v tak šťavnato rozohratej a rozostrihanej hre nemôže nezamrzieť. To je prvé i posledné v zápornej kolonke, o čom stojí za to sa zmieňovať.“ No s mojím o pár hodín mladším ja dnes tvrdo oponujem! Je to hanebne zavádzajúce a výraz „prilacno“, ehmm, no ten už ani nemôže byť scestnejší. Vidím, že v tele bystrejšieho scenára sa mi neoplatí pitvať:), nakoniec, príbeh do suchosti nezabŕdne ani palcom, a to je, milá tangerine1, „skutočne determinujúce“. 2. polka- od prečistených čriev:)- sa mi páči snáď i dvojnásobne viac a posledná štvrtina (naloženie s Baekom, vinníkom) predstavuje nervydrásajúci psycho atak, iba márne opísateľný nálet armády husej kože a áno, celebrejšn zdravého intelektu. Zdravím autorov scenára, doteraz sa nejdem zbaviť nutkania vás zato silno vybozkávať..... Nie, nerozsekalo ma to na cucky ako starší braček Mr. Vengeance: drastickejší, omnoho menej štýlový ako jeho vo svojom audiovizuálnom a formálnom perfekcionizme až celkom narcisticky pôsobiace pokračovania:), nie. No keď sa v Mr. Vengeance vyriekne ústami jednej beznádejnej postavy: „Synu, máš to v tepne...“ a keď dobrosrdečná Geum-ja zasyčí svoje „Tak už skap!“ vy viete, že je to úúplne o inom, no spomeniete si. Jednoducho si spomeniete. 85%

Niektoré predmety, niektoré momenty, niektoré medziľudské zrážky sú zásadné. V 3-iron je to golfová palica , jeden z momentov ten, keď golfové loptičky putujú víťaznou trajektóriou a pristávajú na jej konci, na tele jedného chrapúnskeho manžela, a stretnutím to magické Tae-suka a Sun-hwa. Uvádzam mená, aby tu prežili na veky. Nechcem zabudnúť na ich nadreálnu romancu, na to vzplanutie nehy ani na pocity čírej radosti, elánu a zmyslu / plnosti vlastného trpaslíčieho bytia, čo vo mne dnes zažala. Na to, ako som tu nepohnute sedela, so šťastím stekajúcim po lícach, pila z tohto prúdu (metaforicky) a myslela na to, aké fantastické je, že tu sedím, že som toto videla, prežila to titanské, absolútne duševné splynutie- 1 z dôvodov, prečo horím pre film- a že sa zajtra pekne zobudím a budem o tom rozprávať. 100% V živote by som nepovedala, že na backgrounde jednej golfovej palice sa dá nakrútiť taký príbeh!

Ja som cool s týmto thrillerom. Ani štipku cool s názvom, o tom snáď neskôr, ak sa podarí ten cool zväzok preseknúť, tak snáď...:) Ono, hmm, keď tá námetová báza (nevera 2 "panenských" neverníkov sa zvrtne na peklo) je tak kvalitne hustá a vo filme vyšťavená na max... aj keď z toho potom vykvitne ceélkom iná kvetinka s rozvrátenými koreňmi, skrátka jedna občas pekne rozpačitá historka hej? No zrejme tu nebudem osamotená v tvrdení, že scenár sa tvári ako zbuchnutý vo vytrasenom orgáne a nie na jednom, ale na polke ale moc neistého kolena... a že šlus niektroých postáv zas bol vyčítaný zo vzduchu- aby to celé nebolo také zúfalo priehľadné že, ako na páse sa tasia komplikácie/ peripetie/ skrátka, niečo sa zakaždým poserie... Divák div sa, hoc historka zaviazla v bahne vyprahnutých múz /eufemisticky/, ono to vôbec nebolí sledovať. A viete, ja sa ani nedivím. Pretože Owen- krátka poznámka pre mimozemšťanov: vynikajúci (britský) herec- to proste uhrá, tie vaše rozpaky uzemní- tak maximálne s jedným owenovským zamračením, že čo ako si to dovoľujete pichať do jeho historky čoo?! Následne vás hodí na háčik a švihom elegána do toho (dejového) prúdu proste šmarí. Anistonka sa v tom bohužiaľ nakoniec utopí, čo je ale ozaj pech, vydržala by ešte pár minút nad hladinou a trhla by strašne pozitívny výkon. Ehm, ehm, žeby práve to ju poplašilo?? Afrodiziakum v podobe námetu zanecháva po svojej prítomnosti už len vysoko dráždivý pach a že vaša nabudená žiadostivosť nespľasne, pripisujem na konto zásluh práve im. V tomto kabáte by to prosilo preriediť, o tom žiadna, športové kecy, vedľajšie postavy, vedľajšie scény, z ktorých niektoré sú trochu vedľa trochu viac doslova, všetkého je nadmieru a pýta si to preriediť. Ach joo, pán režisér, na meno ti neprídem ani dnes, nieto o dáky týždeň, ale ako už tento samorastúci koment uvádzam a ako skončil tento filmík, mám svoje výhrady, mám svoj štýl- ale to už sme inde:))-som proste cool. Názov otrasný!!! Originálne "Derailed" - Vykoľajený/í - to mu sedí približne tak ako mne by sa sedelo na Owenovi. T. j. krááááááľovsky. 3,5*

„Wanna take you higher!!!“ Že som sa nezúčastnila, mi vôbec nevadí. Kolosálny a senzačný director´s cut som prosím skonzumovala, ako by som tam bola- kráľovsky som si pochutnala, nič mi nechýbalo a to úplne najrelevantnejšie- ešte ako som si zatancovala! Síce ma mrzí, že som neokúsila jógu od toho príma týpka a „osvieteného“ inštruktora 2v1 a nedostala sa do tej echt katarzie, ale skoro, skoro, vážení:). Jo, jooo, ja ešte stále mľaskám! 90%

Ja nemôžem nesiahnuť po maxime. Charizmatický exorcista Max von Sydow, silné výkony, poklona i posadnutej slečne, šikulke, ktorá ale skutočne dokáže posadnúť semienkami pochybností- čo ak...??? a toľko, toľko scén, čo definujú hustotu!!! (Director's cut)

Ejha. Po pôsobivom Mr. Vengeance sa moja bytosť otriasala nedočkavosťou na druhý pomstychtivý chod. Pche, ten môj apetít však postupne spľasol, chod som zjedla, a dostavila sa ťažoba. Prosím, odpútajme sa od naratívneho švihu, neviemakej i onakej formy, vizuálnej vypiplanosti, zázračne ušitého soundtracku či Parkovho nesporného frajerstva, čo ostane??? Ťažkopádny, nepresvedčivý príbeh zosnovaný zo zázrakov, čo vypaľujú moje nešťastné oči a zamotávajúci sa do slepých uličiek ich osídiel. Čím viac mi odhalenie šliape na päty, tým horšie zaháňam chmáry typu: „čo to.....?? sakra, je to vážne celé postavené na telenovele?!“ Znie to fakt blbo, to si uznám- len preto, ako ma to prekvapuje, ale príde scéna, ktorá túto moju blbú, bizarnú predtuchu spečatí. Deje sa to mimovoľne, no deje sa, a dosť jasne. Áno, s komplet vymeteným vedomím, že som sociálnu drámu postáv nakoniec nielen nedocenila, ale takpovediac chladnokrvne zmietla z povrchu zemského, dobieham do cieľovej rovinky Oldboya. Tú tu nebudem rozoberať hej, pretože tento film mi predsa len niečo dal: ono fakt len sporadicky mu to dávam najavo, ale svoj chrup mám rada a nehodlám na seba ušiť žiadnu krvilačnú pomstu..... No a hodnotiť, to sa nepokúšam. Zbytočné morálne dilemy radšej obchádzam oblúkom i dvomi.

Tak Chan-wook Park týmto nabalil moje sympatie. Pomsta je otázkou času, a ako na vás zapôsobí táto dráma, je zas obyčajnou otázkou tolerancie. Tolerancie k scenáru- opakovane obdivne inteligentnému, a naraz žiaľ párkrát až pateticky variacemu iba z vody. A potom tolerancie k celkom pozvoľnému tempu. Už to inak nebude, že ja v tomto prípade ovplývam toleranciou. Chytil ma rytmus snímky, chytilo ma, ako režisér priam vo vlastných rukách obopína vaše hrdlo a ovláda vaše vnútornosti a jediným záberom ich ako na povel dokáže zovrieť, priviesť do neúprosného stisku a načisto rozdrásať: utopené dievčatko, nahý chlapík a ruža, mŕtve dievčatko- otcova vidina- neúplný záber zozadu, chytenie rúk- výťahová scéna... Scéna, pri ktorej som proces dýchací reálne vynechala, je 3 v 1 fenomenálne vymyslená, emočne vygradovaná a zahraná, a hovorím o scéne, nazvime ju „hluchonemý, dievčatko a telka“- no proste no comment, všetko o nej už bolo vypovedané! A môžem už len zamľaskať, spokojne sa rozlúčiť s očakávaním ďalších 2 režisérových surových úvah, vychádzajúcich zakaždým z jedného a toho istého bodu- úder sa vždy vracia... 4,5*

Za 4,5*. Do písmena e-x-c-e-l-e-n-t-n-á komédia, ktorá na bystrej báze pestrých inšpirácií nonšalantne roztáča rozkošný futuristický príbeh. Ťah na bránu bude nesčíselnekrát drsnejší ako exhibícia hlasiviek Diane Keaton, a to vám tu tak nezištne nehovorím pre žiadne srandičky, ale pretože to že sa už holt jedná o nejakú mieru drsnosti, hej?! Kreácie Allena a Keatonky a ich zabijácka súhra vystreľujú Spáča do komediálnych nebies a mne úbohej významne zavárajú pri hodnotení.