murakamigirl

V tomto konverzačnom kúsku Bergman berie ilúzie o láske a manželstve. (Teda, pokiaľ nejaké vlastníte.) Tak ako by Marianne- v podaní úžasnej Liv Ullmann- rada vedela, či sa manželia môžu ľúbiť až do konca (a nemyslím rozvodového:))- to je východisko, z ktorého Scény vychádzajú a to je kľúčová ilúzia hlavnej ženskej postavy. Táto "manželská otázka" bola už mnohokrát rozoberaná a v dnešnej dobe a v dnešnej produkcii už sama o sebe nemôže strhnúť..... Táto Bergmanova "štúdia" z r. 1973 nepochybne patrí k najvydarenejším "manželským štúdiám" vôbec. Odpovedá DÔMYSELNE, STRHUJÚCO A ABSOLÚTNE. City v manželstve chladnú, láska sa rokmi stáva menej zrejmou a ľahšie vytratiteľnou, zákonite sa mení, a žiaľ, aj často prepadá do minulosti..... Egoizmus, neúprimnosť, nestálosť atď., atď., ale hlavne(!), hlavne naše smutné majstrovstvo v devalvovaní ceny vecí, čo máme v rukách- skrátka ten NIČITEĽSKÝ ĽUDSKÝ POTENCIÁL, ktorý potrebuje potravu- toto najbežnejšie rozkladá i na prvý pohľad nerozložiteľné (a teda i zdravé manželské vzťahy). Manželstvo nie je hrobom lásky, tú pochováva ľudská povaha. Napriek tomu vrchol šťastia a zrejme najkrajšiu, absolútne nesebeckú podobu lásky prežívajú Marianne a Johan (skvelý Erland Josephson) až keď sú už spojení s inými partnermi. (Bergman sa pohráva s možnosťami.) Nič ale nie je také podstatné, ako táto najhodnotnejšia kvalita Bergmanovho diela: strhujúco zachytáva a kladie do protikladu chod ženskej a mužskej mysle, podáva skutočne geniálny, živý obraz komunikácie ako medzi pohlaviami, tak medzi manželmi a konečne- civilnou cestou neružovým sadom oslavuje... no tak...! veď viete čo..... crazy little thing called LOVE. Za jednu z najkrajších Bergmanových ženských hrdiniek býva označovaná Alma z Hodiny vlka, ja však za o niečo obdivuhodnejšiu považujem práve Mariannu: ženu nezlomného charakteru, obetavú, milujúcu, starostlivú, skromnú, nenáročnú, ktorá vie, čo chce a ktorá odpúšťa ešte pred vykonaním krivdy. Nádherné, že? Takých žien je pomaly ako šafranu a takého muža..... veď viete! .....tak to domyslite..... Predtým 4*, dnes jednoznačných 6*.

Tento film je ako šálka nie zrovna delikátnej čokolády- pijem ju, aj keď je presladená, pretože raz za čas to organizmu neprekáža..... Som sentimentálna..... a mám rada tento príbeh. Veľmi rada!

Presýtená rozprava o depresívnom mužovi, ktorý bolesť a neúspech v živote rieši svojským spôsobom... Psychologický thriller stojaci: 1. na osobe Davida Finchera a dvoch zvučných hereckých esách, 2. na pevnom krvavom základe. Kamera sa v bitkárskych scénach doslova vyžíva... Klub bitkárov, to je jedna veľká, príjemná záhadnosť. (Príjemná až po rozuzlenie.) Záhadnosť postáv- motívov ich konania, ktoré nám síce „bitkári“ usilovne rozohrávajú pred očami, no jeho zmysel ostáva PRÁZDNY, a to hlavne po záverečnom „triumfálnom“ vypointovaní Jackovho príbehu. Problém vidím v tom, že dvojka Norton- Pitt ani sama logike svojich postáv neverí. A to už nepatrí len do ich rezortu... Tak nejak to celé na mňa pôsobilo... Ku koncu sa scenár viditeľne dostáva do úzkych a vyťahuje z rukáva už len falošné esá. Gilotínou tohto počinu je práve jeho vyvrcholenie. Prekombinovanosť visí vo vzduchu. A následné sklamanie z originálne sa tváriaceho kúsku tiež.

Grey`s Anatomy vstúpila do môjho života nenápadne... Absolútne nevedomá som si jedného štvrtkového večera sadla pred telku a o niečo vyše 40 minút už z toho bol rodiaci sa „osudový“ vzťah. A vďaka nebesiam zato...(!) Je to niečo absolútne originálne, čo nemožno porovnávať s ničím známym. Chirurgovia zabavia, pohladia, jemne postrčia k úvahám, zdvihnú adrenalín, obdaria cenným, občas prekvapivým posolstvom, veľakrát rozosmutnia či privolajú slzy, ale VŽDY prežiaria deň. Každý z budúcich lekárov má svoje mínusy, každý nám môže ísť niečím na nervy, ako v živote, ale neviem si predstaviť, že by ich nebolo päť... spolu sú skvelí, spolu sú v rovnováhe. Od prvej časti som sa zamilovala do „nacistky“- Chandru Wilson ako Dr. Mirandu Baileyovú jednoducho žeriem...:)

Aj keď sa občas tvárim, že nie, som z veľkej časti romantička, ktorá rada číta príbehy o láske, oceňuje romantické gestá a niekedy mimovoľne (!) v každodennosti vyhľadáva záblesky romantiky. (No snáď som týmto nikoho nevydesila... lebo uznávam, môže sa to javiť- pre určité typy- aj trochu desivé... Píšem to len na osvetlenie svojho ja, ináč to nemá hlbší význam...) Duch je najmä silným, krásnym príbehom lásky. Hoci jej plameň udusia hneď v úvode, celá snímka je oslavou lásky. A preto mi nemôže neimponovať. Páči sa mi scenár, páči sa mi úžasná Whoopi Goldberg- nemyslela som si, že sa niekedy uchýlim k podobnému tvrdeniu... a je to tu... (Ináč, oscarový scenár i oscarová Whoopi.) Dojatie a radosť zo skvelého filmu fungujú u Ducha i na x-tý raz. P.S.: Scéna s dverami a mincou ma vždy rozdrví.

Na sklonku vypuknutia najväčšieho svetového konfliktu začínajú v Nemecku vyrastať prvé elitné školy, tzv. Nationalpolitische Erziehungsanstalten, združujúce tisíce mladých Nemcov. Ich cieľom bolo vychovať a vycvičiť verných služobníkov führera a vlasti. Neboli priamo určení na potravu pre guľomety, do všetkých zasadili semienka nádeje, že z nich povstanú velitelia, generáli… Realita bola iná. V 1945- hoci Nemecko bolo dávno stratené a nacizmus takmer prekonaný- nasadili týchto sfanatizovaných a nedostatočne pripravených mladíkov do záverečných bojov. V ich radoch padol každý druhý... Áno, je jasné, že táto záležitosť je priehľadným útočením na psychiku diváka, ale aj tak mnou Napola zalomcovala. Žiadne miliónové efekty, žiadne prelievanie krvi, nijaké nonstop vybuchujúce granáty… Nič z toho nebolo potrebné (hoci asi ani nebolo možné), aby tvorcovia urobili z diváka rovnocenného účastníka filmu. Ani retrospektíva, ani rozbesnená kamera, ale v skutku obyčajný pohľad na neobyčajné veci, doplnený citlivými melódiami Angela Badalamentiho. Napola fakt pôsobí ako televízny projekt, no mne to neprekáža. Čo je na Ganselovej dráme najpôsobivejšie, to sú výkony hercov. Každý, kto dostal trochu viac priestoru, daroval svojej postave mozog i srdce, vdýchol do nej život, a tak pôvodne mŕtvy príbeh je razom z mäsa a kostí. Ťažko vyberať, ale asi najhviezdnejší je ústredný Max Riemelt, na päty mu stúpa úžasný Tom Schilling ako krehký syn nacistického veliteľa Albrecht. Príbeh 17- ročného Friedricha na mňa dojem spravil, najmä preto, že je skutočne tvrdou a nehranou kritikou jednej šialenej doby. Nemeckí chlapci neplačú... (nepríjemné nejestvujúce motto tohto filmu.)

Bilancia: päť Českých levov a nominácia na Oscara. Prosím, nečudujte sa, skutočne chýbal len krôčik a český film s česko- slovenským obsadením by mal na krku vôbec najprestížnejšie filmové ocenenie. To, že nominácia nakoniec ostala nepremenená, je už len záležitosť čisto „vnútrooscarová“ a potenciál Hřebejkovej tragikomédie tým nijako neutrpel. Ešte pred vzhliadnutím snímky ma mučila zvedavosť, ako sa režisér popasuje so žánrom tragikomédie v spojitosti s tak ťažkou témou, ako je 2. svetová vojna. Takže som si nato pekne posvietila... a výsledok? Hřebejk vytvoril absolútne rovnocennú zmes drámy a čiernejšieho než čierneho humoru, ktorý vôbec neprekáža, práve naopak- v celom príbehu sa vám bude zdať nevyhnutný. Pozná svoje hranice a neprekročí ich- vďaka tomu film dostáva nový rozmer: bizarné situácie obracia do trefných úsmevných polôh, pri tragike nevsádza na surovosť, ale na dramatickosť a hoci hlavné postavy neprídu do žiadneho fyzického stretu, napätie sa dá po celý čas krájať. Samozrejme, nie je to len zásluha režiséra, silnému príbehu sekunduje skvelá hudba Aleša Brezinu, najviac ho však podčiarkuje dramatická vizualizácia a mrazivé výkony hercov. Ústredná herecká trojka Polívka- Šišková- Kassai bol skutočne zásah do čierneho. Zbytočné riešiť, kto z nich je lepší, to sú všetci, ich spolupráca je strhujúca a istí zvýšenie adrenalínu na minimálne 118 minút. Nedá sa nevšimnúť ani Jaroslav Dušek čoby chladnokrvný Jozefov priateľ stojaci viac na západ ako na východ, ktorý slová ,musíme si pomáhať´ zo seba najradšej súka, len ak ide o jeho vlastný prospech. Aj keď Hřebejkov počin má i menšie trhlinky, v porovnaní s hŕbou spomínaných plusov by bolo prinajmenšom smiešne vyhadzovať ich tu na oči. Pripravte sa na delostreleckú paľbu na vaše citlivejšie ja a vychutnajte si jedinečnú atmosféru tohto jedinečného filmu.

Dráma plynúca pozvoľna ako rieka o medziľudských vzťahoch, ktorá stavia hlavne na dobrých dialógoch a výborných výkonoch ústredných predstaviteľov. Ed Norton nemôže byť ako chytený drogový dealer deň pred nástupom na výkon trestu presvedčivejší. Na svoje bývalé "podnikanie" dáva často úplne zabudnúť, prostredníctvom vzťahov k okoliu osvetľuje svoj vlastný charakter, ktorý vám vôbec nebude nepríjemný. Dokonca vás ovládne hnev či aspoň smútok, keď Montyho usvedčia a tým odrežú od slobodného života, hoci sa to už odohralo... Philipa Seymoura Hoffmana som spoznala práve v roli nesmelého stredoškolského profesora pokúšaného túžbou, a bolo to parádne zoznámenie :)... Trochu mi prekáža myslím zbytočná prítomnosť 11. septembra v tomto rozprávaní... A zamrzel koniec, inak by bolo za 5... Scéna, keď Norton pred zrkadlom ventiluje svoje rozbúrené vnútro a šteká na všetko a všetkých, je skvostná a do smrti mi nezíde z mysle.

Nie len trochu zvláštny príbeh muža, z ktorého sa zo dňa na deň stane slávny zabávač a zároveň nájomný vrah pracujúci pre americkú vládu, stojí ako na pútavej predlohe a Kaufmanovom scenári, tak aj na skvelej kamere a hviezdnych hereckých výkonoch. Sam Rockwell sa v roli Chuckieho cíti ako ryba vo vode. Nevyhnete sa tomu, aby ste ho v jednej chvíli nemilovali a v zápätí neveriaco nevypliešťali oči: „Čo to dofrasa ten neškodný (?) showmaník stvára ??!“ No treba vypichnúť aj iné mená: Georga Clooneyho s imidžovými fúzikmi a nepriestrelným pancierom na tvári plus Juliu Robertsovú vo veľmi netradičnej úlohe ruskej zvodkyne a zabijačky v jednom, ktorú (napriek mojim počiatočným pochybnostiam) stvárnila tak, že budete oči otvárať. All stars team uzatvára Drew Barrymoreová ako Chuckieho životná láska, a hoci táto rola patrí medzi jej najvydarenejšie, ostáva v tieni Rockwella, Clooneyho i Robertsovej. Milujte svojho zabijaka je pozoruhodný Clooneyho režijný debut, ALE naozaj presýtený a ktorý často tlačí na pílu, až to tá chuderka (píla) nezvláda. Rockwell je síce výrazne vyzdvihujúcim prvkom, ale druhýkrát už túto snímku rozhodne vidieť nepotrebujem. Malé upozornenie: film si vzhľadom na časté flashbacky vyžaduje dobrú sústredenosť od úvodných tituliek až do úplného konca.

Jeden film môže vykoľajiť beh života. Akurát s jediným limitom, nesmie byť obyčajný. Toto Forrest znamená pre mňa. Celkom zásadná snímka, čo v čase cca 140 minút prebehla mojím úzkym svetom, roztvorila jeho steny a darovala mu zbrusu nový rozmer. Tá najzásadnejšia snímka, vďaka ktorej ja tieto riadky píšem a vy ich práve čítate. Nebyť jej, pravdepodobne by práve plynula úplne iná realita, kto vie? Jeden film môže poznamenať život. Len nesmie byť obyčajný. Čokoľvek si myslíte, veríte tomu, že si nespomeniem, kedy som Forresta videla prvýkrát? Mama vždycky vravela, že pamäť je najmazanejšia podvodníčka.....:)) Čo ma odkazuje do nemého úžasu, to je tá nádherná, nepoškvrnená skutočnosť a výnimočnosť, že činy, za ktoré by si Forrest zaslúžil metál najviac, predstavujú práve zásahy v našich životoch.