grogodil

Už v Clerks 2 Smith dokázal, že pre neho nie je problém uviesť najromantickejší moment filmu počas scénky pri ktorej tlstý chlap preťahuje oslíka bez toho, aby to pôsobilo nejak rušivo, či nebodaj nechutne. A tentokrát mu takisto nerobí problém hneď za vyznaním lásky predviesť v plnej paráde scénku totálneho fiaska pri análnom sexe bez toho aby sa človeku "zdvihol kufor".....opäť raz klobúk dole, naozaj kráľovská zábava narvaná vyšperkovanými dialógmi, ktorá poľaví až možno v poslednej 15 minútovke, v ktorej to na Smitove pomery skĺzne možno až k trochu príliš sladučkému romantickému happyendu

Asi najlepšia stand up comedy aku som mal tú česť vidieť. Moran je proste frajer a odkedy vstúpi na javisko, tak spusti ako z rotačného guľometu salvu jedného vtipu za druhým, sarkazmu, ironických poznámok a plynule prechádza a rozoberie vo svojom monologu temy ako náboženstvo, rap (Fatboy Slim si to krásne zlizol), život, spravodajstvo, cez mužské genitálie až po rozdiely medzi mužmi a ženami... Občas síce človek nepochytí "vo co go", ale aj tak sa nejde nesmiať, pretože Dylan Moran má v sebe Bernarda Blacka proste v krvi a pri pohľade na neho občas naozaj nejde o to, čo hovorí, ale hlavné je, že proste huláka a má pri tom prilepenú cigaretu na spodnej pere a v ruke pohár vína

Lahôdková, naozaj mňamózna záležitosť. Od prvej do poslednej minútky bez jediného kazu. Paul Haggis napísal pre mňa najlepší mafiansky príbeh aký som kedy videl rozpohybovaný na obrazovke. A o to viac zamrzí, že druhej série sa namlsaný divák už nedočká, keďže seriál z pre mňa nepochopiteľných dôvodov stiahli....Dokeyho so sekerou na nich! :-)

Nikdy som nemyslel, že to to poviem, ale tá psychologická štúdia Hulkovej osobnosti z roku 2003 mi tentokrát chýbala a bohužiaľ rodinná dráma Ang Leeho bola podstatne záživnejšia než toto Leterrierove vypitvané nič. Medzi nečakane nevýrazným a suchým Nortonom s ešte nevýraznejšou Liv Tyler to nezaiskrí ani keby do nich udrel blesk, samotný Hulk pôsobí počítačovejšie než jeho starší braček a jediná postava ku ktorej si človek dokáže vytvoriť aké také sympatie je šialenec Tim Roth. Aspoň že Robert Downey Jr. v závere divákovi pripomenie, ako má vyzerať správny komixový hrdina a že niekedy v budúcnosti sa s Hulkom v tíme možno budú diať veľké veci.

Drsná dráma z prostredia najchudobnejšej časti Bombaja plná nádeje, optimizmu a neodolateľného humoru s nečakane napínavým (posledná otázka bola úžasne vygradovaná, všetky prsty som si okúsal) rozprávkovým a romanticky lahodne pocukrovaným koncom.... takto zosumarizovane to možno znie ako ťažko pozerateľný guláš, no ten film človekom máva ako sa mu zachce od začiatku do konca, neustále fascinuje či už originálne spracovaným "forrestgumpovským" príbehom, alebo exotickou vizuálnou stránkou, aby ho na konci pohladil po duši tak krásne, až to niekomu možno bude kriviť od toľkej lásky bradu. Jasných 5 hviezd a za ten prídavok v podobe záverečných titulkov si domyslite 6-tu bonusovú :-)

Trošku sklamanie. Námet (a hlavne to rozuzlenie) je neuveriteľne pribrzdený a aj keď Shia LaBeouf ma od začiatku našliapnuté a strávi skoro celý film v šprinte (mať jeho pľúca a kondičku by si prial aj Zátopek), tak mne sa v sedačke za tie naťahované 2 hodinky zdvihol tep dokopy možno 2 krát.... Síce režisér stihne zdemolovať skoro všetko, čo sa mu dostane do záberu, no akosi ma nič z toho hurhaju nedokázalo vytrhnúť z akejsi ospalosti a nezáživnosti.

Aronofskemu všetka česť. Z traileru to vyzeralo, že sa chystá precitlivejšia verzia Rockyho Balbou, no Aronofsky aj takkto ošúchaný námet spracoval do naozaj silne emotívneho zážitku. Wrestling v podstate je len pozmenenou kulisou pre všeobecne známu scému príbehu (kľudne mohlo ísť o rybolov, ale to by nebolo pravda tak zaujímavé, ako keď sa dve hory napichaných svaloch hádžu o ostnatý drôt), v ktorom sa starý pardál, ktorému sa spolu s telom rozpadá aj súkromný život vracia na vrchol. Lenže výkon Mickeyho Rourka ako wrestklingového dinosaura spolu s Aronofského dotieravým kameramanom, ktorý mu stále svojou roztrasenou kamerou dýcha na lopatky robí z Randyho naozaj živú postavu, s ktorou sa divák tak zžije, že ho ku koncu bude pichať pri srdci spolu s Randym.

Spomedzi filmového obludária sa Cloverfield môže pochváliť najskutočnejšou potvorou, ktorá kedy vo filme decimovala nejaké to mestečko. Prvé minúty, kedy sa pred objektív ručnej kamery tlačí (a chová ako debil) každý účastník jednej domácej party, síce pôsobia uspávajúcim dojmom, no aspoň po nich následný útok o to viac vynikne. A jedna roztrasená kamera prilepená k ruke jedného odhodlaného zúčastneného mladíka vytvorí okolo vás naozaj takmer nepreniknuteľne dusnú, napínavú atmosféru, pri ktorej budete sami seba presviedčať, že naozaj ide o autentický amatérsky záznam a nepripúšťať si detaily typu, že žiadna amatérska kamera nemôže zachytiť tak nadupaný a ohlušujúci zvuk, alebo že v takto vyhrotených situáciách by sa asi žiadny človek pri zmysloch nehral na tak zúriveho reportéra. Občas som si síce prial, aby kameraman vliekol v druhej ruke statív, alebo mal aspoň slabšiu reumu a daným záberom tak netriasol, no všetko by to bolo len na úkor toho vyvolaného pocitu zúčastnenosti, ktorý vás vtiahne a nepustí.

Nemastný neslaný kompromis medzi serióznou mystičnou hororárňou a plytkou béčkarinou. Snaha o budovanie atmosféry sa síce cení, ale tých rušivých momentov v podobe dialógov je toľko, že keby ich mal Darabont všetky vystrihnúť, tak by The Mist "znela" občas ako nemá groteska, pretože, to, čo pchá režisér očas postavám do úst znie prinajmenšom smiešne a takmer celé osadenstvo supermarketu pôsobí aj vďaka tomu strašne čierno-bielo a šuští papierom. Jediné napätie ktoré vo filme vznika tak zaobstaráva bohužiaľ poväčšinou len M.G.Hardenová, ktorá vytvára podstatne väčšie dusno vnútri supermarketu, než nejakí (bohužiaľ) druhoradí bubáci v Hmle. Síce s hmlou Darabont prifrčí pomerne rýchlo už po prvých 10-tich minútach, no na to, že je ňou divák obklopený takmer ďalšie 2 hodiny, tak sa dočká mrazivej scény dokopy asi dva krát (nájazd na lekáreň a záverečná 10 minútovka) – a aj to si pri jednej vypnite kúrenie a škrípte radšej zubami, aby vám prešiel aspoň náznak mrazenia po chrbte. Prvé zoznámenie s potvorami vás čaká pomerne rýchlo (nehovoriac o tom, že ich prevedenie je okato digitálne a odfláknuté) a od tej chvíle už len človek akosi nezaujato čaká, čo z toho bieleho oparu vybafne ďalej a kto sa pri tej príležitosti bude porúčať na onen svet. Takže za čo te tri hviezdy? Za záver. Za poslednú, ani nie desaťminútovku, ktorá vyžehlí všetko, pre ktorú sa oplatí The Mist naozaj vidieť a v ktorej je nahromadenej toľko tej očakávanej beznádeje, strachu a úzkosti, že keby ju Darabont rovnomerne rozdelil do celého filmu, tak by šlo o očakávaný deprimujúci zážitok.

Toto nie je len najlepší seriál, toto je proste to naj, čo som kedy videl... Pre takéto niečo bratia Lumierovci kedysi dávno vymysleli film...