grogodil

Niečo pre vegetariánov. Síce mám zo zeleniny najradšej pečené bravčové koleno a z ovocia kuracie stehno, no po tomto prejde chuť na mäsové výrobky asi každého. Síce sa Linkanter v koncepcii štyroch nezávisle rozprávaných príbehov zo začiatku stráca a línia s teenegerskými aktivistami a zamestnancami fastfoodov mohol radšej okresať na úkor ostatných dvch, no na konci to má ten správny úderný efekt, vďaka ktorému budete McDonalda obchádzať aspoň týždeň veľkým žltým oblúkom....a Bruce Willis (holá bravčová hlava vo vedení mäsokombinátu) a Ethan Hawke si svoje minirole úžasne vychutnávajú...

Na jednej strane, je práve scenár tým evolučným krôčkom, ktorý filmu dáva ten súčasný kybernetický look sveta ovládaného počítačovými serepetičkami a práve tá konfrontácia tohoto digitálneho sveta a starého akčného dinosaura, ktorý si asi aj večeru ohrieva na sporáku, lebo neverí tlačítkam na mikrovlnke, je zdrojom väčšiny hlášok a vydarených vtípkov (nevydarený ale nie je ani jeden, Johnovi sa proste sype z úst číre zlato)... No na strane druhej, je pohľad na monitory počítačov občas dosť komický a všetky tie nápisy typu "vypnúť východné pobrežie? Y/N" so schémami graficky uspôsbenými aj chápaniu totálneho počítačového analfabeta vyznievajú dosť naivne a všetky tie bizardnosti typu "napichnutia sa na čokoľvek skrz PDA" takisto okolo reality ani nešly...Našťastie divák na skúmanie podobných detailov moc času nemá, pretože v rukách hlavného záporáka je počítačová sieť natoľko mocná zbraň, že skrz ňu spustený armagedon je od podobných detailov spoľahlivo pozornosť odvádzajúca kulisa, v ktorej dokáže Johnovi a jeho spoločníkovi poriadne zavariť. Pokiaľ ide o samotného McLaina, je to stále on, z koho valí krv, kto sa cez všetko prestrieľa a prebije hrubou silou s tým svojim uťahaným "nikto nebol po ruke, tak je to na mne" výrazom v tvári. Proste starý dobrý McLaine, ktorý nestráca z tváre svoj cynický úškľabok, má v rukáve vždy nejakú hlášku a stále sa pri všetkom rozpráva sám so sebou...No a k samotnej akcii – v krátkosti - je jej viac než dosť a je dokonalá. Občas sa Wiseman nechá trošku (občas trošku viac) uniesť (šachta, stíhačka) a trošku to prepískne, no inak strieda jednu dychberúcu pasáž za druhou. Samozrejme ani Die Hard 4.0 nie je bez chybičky. Minimálne treba sprdnúť nízky rating, čo má za dôsledok menej krvi a hlavne vyberavejší Johnov slovník – neveril som, že by to mohlo byť cítiť, ale naozaj je vidieť, že John má "fuck" doslova na jazyku a musí si do neho zahryznúť. No a rovnako, niekto môže namietať, že výdrž niektorých záporákov je naozaj za hranicami únosnosti, no podobné béčkové vsuvky sme mali už v jednotke a na kráse to neubralo ani ždibec. A ak niekto prevracal viečka, keď si to Bruce rozdával s F-35-kou na moste, doporučujem si ho dobre všímať, keď sa vyhrabe spod trosiek mosta, otrasie sa a prednesie to svoje "Whoa!" – veď má pri tom skoro na čele napísané niečo na spôsob "Zvyknite si, takto to dnes musí vyzerať, 90-te roky sú fuč a lepšie to už nebude!"

Na kino príliš dlhý a miestami trošku rozťahaný film aj na mňa. Frajerka sa pri mne celkom zreteľne nudila a ja musím priznať, že podobný závan nezáživnosti na mňa tiež miestami doľahol, nech bol Daniel Day Lewis akokoľvek vierohodne dokonalý nechutný a arogantný egoista. Z doterajšej Andersonovej filmografie pre mňa najchladnejší film, ktorý občas potešil oko (a hudobný doporovod uši), no vnútri to so mnou ani len neťuklo

Podobnosť Todda s Nožnicovorukým Edwardom bije do očí až príliš často. Burtonov rukopis síce vypiplaný a neprehliadnuteľný, no muzikálové vložky proste nesadli... môžete mi zo všetkých strán písať a tvrdiť, že skladby boli neviem aké úchvatné, no až na 2-3 som ich skôr bral ako nutné zlo, ktoré treba pretrpieť....

Kam sa hrabe David Copperfield so svojimi megalomanskými kúskami so zmiznutím Sochy slobody.....mňa omnoho viac očaril Chris Nolan s obyčajným zmiznutím vtáčika v klietke.

Nikdy som tak úplne nechápal mentalitu ľudí typu Chrisa "Supertrampa" a nikdy asi nebudem cítiť pri pohľade z nejakého zdolaného kopca to rozčarovanie nad krásou okolitej prírody, nejakú slobodu a tie ďalšie pocity, ktoré by sa mali asi dostaviť, no toto bol aj pre takého antitrampa ako ja proste príjemný, dva a pol hodinový únik do prírody, ktorý mi nechce vyfučať z hlavy.

Animácia je dokonalá,roztomilá, pestrofarebná, doslova chutnučká, no okrem toho, že ten rozpohybovaný animovaný Paríž pohladí oko, tak podobný účinok má už len a len na chuťové poháriky....o nejakom účinku na srdcový sval sa dalo hovoriť len v závere, pri kritikovej degustácii.... To sa Ratatouille musí nechať, človeku po ňom vytrávi. :-)

Scottova nekonečná, no neustále strhujúca mafiánska odysea, pri ktorej Scorseseho The Departed vyzerá odrazu akosi smiešne a jeho predošlé mafianské sondy v ňom takisto našli premožiteľa.

...jediný zádrhel a jediná kozmetická chybička krásy celého filmu – v Ericovom prerode zo sadistického arogantného hajzla, ktorý bez mihnutia surovo prizabije rovesníka, v doslova mučedníka, nesúceho ochotne na sebe všetku krivdu. Ono je síce v úvode pomerne slušne v krátkosti prezentované, v akých rodinných pomeroch je Eric nútený vyrastať (matka bojaca sa vzoprieť otcovi sadistovi), takisto má pomerne pádny dôvod prečo musí mlčky znášať všetky muky, no napriek tomu ma po 15 minútach filmu človek do záverečných tituliek pocit, že odrazu pozerá na iného človeka... a čo je najhoriše, škrípe to tam niekde počas celého filmu, hlavne v tých najvyhrotenejších momentoch, kedy si človek doslova praje, aby sa v ňom prebudil znovu ten utrhnutý rotvajler z úvodnej drastickej scény, nehovoriac o tom, že fungovanie celej tej hierarchie, kde na vrchole sú študenti, až potom kantori je mierne povedané pochybná a zvláštna. Každopádne ak prekusnete teno fakt, čaká vás naozaj silný film

Greengrass strieda jednu dychberúcu pasáž za druhou rovnako ako strieda všemožné svetové destinácie. Je naozaj radosť sledovať, s akou samozrejmosťou, vynaliezavosťou a ľahkosťou sa Bourne pohybuje v systéme, ktorý ho v podstate vytvoril a ktorému mal slúžiť. Už prvá scéna na stanici metra vo Waterloo je pre mňa svojim spôsobom vyvrcholením filmu, v ktorej Bourne s ľahkosťou prezentuje, že je vychcaný ja diera v snehu a v ktorej režisér predvádza, aké strhujúce dokáže byť obyčajné zhováranie sa po telefóne, sledovanie a kľučkovanie v dave civilistov pomedzi videokamery a v ktorej krásne prezentuje svoj talent točiť neprehľadné scény prehľadnými a strhujúcimi a každú dotiahnuť do toho extázneho vrcholu, pri ktorom si budete chrochtať blahom (vo Waterloo Vosenove suché preglgnutie a následné "Jesus Christ, it’s Jason Bourne"). Samozrejme sa ani takáto zbesilá jazda, akou je kľučkovanie úzkymi uličkami na motorke, či štandardne povinná automobilová naháňačka rušnými ulicami New Yourku, nezaobijde bez počítačovej podpory, no všetko je dávkované s mierou, decentne a v kombinácii s Greengrassovou rozrasenou ručnou kamerou a jeho záľubou v davových hromadných scénach to všetko vyzerá naozaj očakávane realisticky až skorodokumentárne. Proste žiadne skoky po krídlach stíhačky sa nekonajú – Greengrass dvíha adrenalín rovnako dobre obyčajným preskokom z budovy na budovu, obyčajnými dialógmi a choreograficky skvele pripravenými a hlavne pri zemi sa držiacimi bitkami (tá v sprche si zasluhuje vyzdvihnúť), ktorých tempo len podtrhuje našlapaná úderná hudba Johna Powella. A ako to je s tým Damonom tu? Po troch dieloch strávených po boku Jasona Bournea musím povedať, že Matt Damon zahrávajúci si s postavou akčného hrdinu je setsakramentsky presvedčivý a už to dávno nie je Dobrý Will Hunting, s ktorého postavou si ho budem spájať. Za zmienku tentokrát stojí ešte postava Nikky v podaní Julie Stiles, ktorej bolo po pár štekoch v predošlých dvoch dieloch konečne doprianeho viac priestoru a samozrejme David Strathairn alias Noah Vosun, ktorý po Chrisovi Cooperovi a Brianovi Coxovi ide po krku Bourneovi tentokrát. Na záver snáď už len zboižné prianie, že sa nikto z hermeticky uzavretej trilógie nebude žiadny nenažranec snažiť spraviť quatrológiu, preotože teraz máme čo dočinenia s filmom roku a ten prekonať by bolo nad ľudské sily, aj keby to znova do rúk chytil Greengrass – v najlepšom treba proste prestať.