wipeout

Už som bol síce o 4 ráno riadne ospalý, ale výber tohto filmu na ukončenie výbornej papučovej noci bol veľmi dobre načasovaný a prebudil ma síce za súhry s energeťákom ale aj to sa o takejto hodine počíta. Nejde o nanútenú kŕčovitú komédiu, ale skôr o neprerušovaný prúd pitia vína, napchávania sa Talianskými dobrotami a vysedávaním v malých obchodíkoch a uličkách Ríma mimo hlavné turistické centrá. To všetko podfarbujú 4 hyperaktívne babičky tyranizujúce svojho hostiteľa, slobodného muža s tendenciou k alkoholizmu.

Keď už v obsahu filmu vidím slovko "upíri", väčšinou to je znamenie aby som drahocenný čas venoval čomusi menej stupídnemu ako omieľanie príbehov z upírskeho podsvetia, väčšinou spojenými s bombastickou vizuálnou stránkou a brakovým scenárom ako bonusom. To čo mi zabránilo takému unáhlenému zovšeobecneniu v tomto prípade bol fakt, že som si lístok na papučovú noc kupoval na 3 filmy, spoliehajúc sa na výber kompetentných ľudí z festivalu, neunúvajúc sa ani čo to si pozisťovať o jednotlivých tituloch. A tak som do prvej akcie ani len netušil, že tu nejaké polomŕtve stvorenia vystupujú. Tento film však vôbec nie je postavený na "nadprirodzenosti", "fantazíjnosti" a pod., ale hlavne na poctivo napísanom príbehu, ktorý by i bez upírej vložky fungoval brilantne. A práve to je podľa mňa nedostatok režisérov a scenáristov hororu. Príliš sa zameriavajú na hororové prvky, navodenie atmosféry či efekty, prispôsobujúc príbeh šablónam žánrovej ohraničenosti. Divák potom necíti nijakú spätosť s dejom na plátne, je skôr len nestranným pozorovateľom prehliadky pompéznosti a je ho potrebné z tejto apatie vytrhávať búšiacou hudbou, rýchlym strihom, cool hláškami a náhlym zvýšením hlasitosti v momemtne keď by sa mal človek zľaknúť, ako keby sa obávali či by tú správnu chvíľu dokázal postrehnúť divák sám od seba. Avšak Alfredson osekáva žáner až na kosť a nepotrebný balast nahrádza atmosférou provinčného mestečka plného obyčajných ľudí a obyčajných upírov, akokoľvek to absurdne znie (sú to bytosti s emóciam a chybami tak ako ich ľudské náprotivky). Neponáhľajúc sa rozvíja príbeh šikany na školách a prvej lásky, preberá všetky silné prvky drámy a podfarbuje ju hraním sa s hĺbkou obrazu, extrémnymi detailami a intímnosťou nezávislej produkcie. Nezabúda ani na akciu, ktorá je ale naozaj minimalistická a efekty sú nasadené len v nevyhnutných prípadoch a keď už tak vyzerajú bravúrne. Nikdy však diváka príliš nadlho neprenášajú do sveta digitálnej virtuality, aby nestratil kontakt s skutočne s najdôležitejšími hercami. A tu by som vzdal poslednú ódu na výkony oboch detských hrdinov. PS: Keď už toto nie je divácky film predurčený na komerčných úspech, zároveň dovoľujúc režisérovi si zachovať tvár a možnosť plne sa za svoj film postaviť, tak je to s nami naozaj zlé. Prevyšuje väčšinu veľko rozpočtových titulov o míle, ale ako to už u nás ale býva distribučné siete budú radšej tlačiť do sál našich kín braky z Ameriky za discountné ceny.

Ľudský príbeh s veľmi dobre napísaným scenárom a absenciou hrania sa na intelektuálnu rafinovanú hru umeleckosti. Príjemne sa na to pozerá, neurazí sa ani váš intelekt a vkus a navyše aj o zábavu je postarané. Čo viac si možno želať od filmu pre širokú verejnosť? Možno keby autor posunul rozprávanie mimo high society bizniss triedy, ale to by asi nemohol uveriteľne rozvýjať príbeh v ktorom si hlavný hrdina môže dovoliť pol roka nepracovať a vysedávať v parku.:) 3,5*

Tichá symfónia spejúca svojím pomaly rozvíjaným tempom myšlienok a kritiky súčasného postavenia novodobých otrokov starých mocností, ktorí nepotrebujú okovy aby sa stali nástrojmi, ponúkajúcimi svoju svalovú hmotu konzumujúcej spoločnosti bez svedomia. Sú to "bastardi", ktorí stratili svoje korene prekročením línie deliacej svet "západného sna vyhradeného pár percentám populácie" a domova, ktorí opúšťajú. Po úvodnej tichej predohre a burácajúcom nástupe, sme uvrhnutý do sveta monotónnosti a beznádeje, ktorí vidia svojou optikou títo vyvrheli. Tušenie, že toto "dobrodružstvo" nájde raz vyvrcholenie v prelomení hrádz a vypustení všetkého hnevu a frustrácie, je síce stále niekde v pozadí, no pomalý štýl rozprávania a minimalistická kamera zatláčajú tento pocit do úzadia. O to šokujúcejší je nástup chorálov smrti a skazy. Vidieť tak náhlu dehumanizáciu ľudského tela v zlomku sekundy je naozaj desivý zážitok. Pritom ani tak nejde o brutálnosť tohoto činu, ako skôr o pomalé a dôkladné budovanie komplexnosti charakteru obete-neskôr tela-mementa dochrámanej spoločnosti, kde nám ukuzajú tvorcovia následky výbuchu revolučného pnutia tlejúceho pod povrchom a hľadajúceho si cestu von z hermeticky uzavretej miestnosti tou najkratšou možnou cestou.

Minislovník na začiatku napovedal, že reálie a fakty budú zohrávať dôležitú úlohu. No to čo nasledovalo potom bol nezvládateľný pretlak na vstupe do trápiaceho sa mozočku diváka. Viem si názorne predstaviť, že keby šlo o klasické spracovanie politického-mafiánskeho thrilleru v polovici by som to už rezignovane vzdal. Ale nekonvenčný prístup, ktorý z tohto filmu priam sršal, doprial i človeku nezasvätenému pôžitok z divokej jazdy politickým skanzenom plnom postavičiek s preexponovanými charaktermi, ktoré vyvolávali viac dojem satiry ako serióznosti témy, ktorú zobrazovali. Tak som teda nakoniec z kina nevychádzal o nič múdrejší, ale zato vonkoncom nie znudený.

Musím sa priznať, že spontánne sa ocitajúc pred rozpisom filmov na MFF Bratislava a narýchlo sa rozhodujúc(musel som sa zaobísť bez nášho milovaného ČSFD) mi hneď padla do oka kolónka krajiny pôvodu Kanada, z kadiaľ pochádzajú i moji obľúbenci Silver Mt. Zion a boli to prvé čo mi pri tomto pohľade napadlo. A čuduj sa svete oni si našli cestu na OST, pri čom mi nejaká tá slzička utiekla a ilúzia objektivity sa náhle utiahla do hlbokej defenzívy. Ale ak by som chcel byť korektný toto by bola odpoveď rutinérskeho kritika: Scenáristicky vyumelkovaná óda i obžaloba na „multikulti“, ktorá sa občas utápa vo svojom spôsobe rozprávania prostredníctvom rôznych časových línií, no napriek tomu funguje emočne, atmosfericky i myšlienkovo. Herecky veľmi dobre obsadená, pokojne na vlnách nádherných huslí sa nesúca výpoveď o komplexnosti sveta vymykajúceho sa akejkoľvek kategorizácii a plného ľudí, ktorí z plných síl bojujú za vykolíkovanie svojho piesočku. Tak by znela poetickejšia verzia. Zároveň však ide o zaujímavý príbeh vyrovnávania sa so svojou, dôkladne nánosmi emócií a schopnosťou dočasne aspoň navonok zabúdať zanesenou minulosťou. 3,5*

To čo by sa dalo vytknúť tomuto dokumentu z formálnej stránky(absolútne opomenutie základného faktografického backroundu) je paradoxne jeho najsilnejšou stránkou, a odlišuje ho od väčšiny klasicky edukatívnych bračekov. Divákovi je prenechaná rola priebežného pozorovateľa, ktorý sa ponára svojou aktívnou tvorbou vlastnej predstavy o postave nahnevaného muža, agitujúceho v mene božom za oberanie ľudí o ich ťažko zarobené peniaze, za chvíľku pozornosti a milosti od "boha". Človeku, ktorý nepozná zložité reálie amerického náboženského fundamentalizmu, sa môže zdať, že ide o extrémny exscess, no toto tvrdenie by nemohlo byť ďalej od pravdy. Pre mňa ako ateistu(napriek tomu, že to označenie má pejoratívny kontext v súčasnosti) je vždy hrozivý pohľad na manipuláciu, akej sú ľudia ochotný(často bezbranne) podľahnúť pri témach náboženstva, národnosti a iných tém, ktoré nepodliehajú zákonu racionálnosti. To, že na druhej strane manipulácie stoja väčšinou inteligentné bytosti, ktoré buď z vypočítavosti alebo presvedčenia(čo je horší prípad) zlyhávajú po morálnej stránke a odmietajú vidieť širší kontext svojej činnosti, je však ešte hrozivejšie. Aj takéto podobné úvahy sa mi preháňali hlavou pri pozeraní tohto dokumentu. A podľa mňa vizitkou dobrého dokumentaristu je práve vyvolanie diskurzu.

Očakával som trochu komplexnejší náhľad do tvorby a života Akiru Kurosawu podobne ako u Tarkovskeho, ale i množstvo detailov, ktoré nám približujú režisérsky štýl tohto velikána svetovej kinematografie poslúžia v kombinácii s faktografickou a filmovou bázou na lepšie pochopenie jeho filmov. Zábery sú väčšinou z pár dní samotného natáčania Ran v roku 1984.

Tak tomuto hovorím široko tému popularizujúci dokument, určený verejnosti bez vyhnutiu sa veľmi účinnému zaškatulkovaniu do kategórie vykonštruovaných konšpirácii, ktoré potom potopiť vo vlnách spochybňovania kredibility je hračkou pre kohokoľvek. Z obrovského množstva nových informácii pre človeka- úplného laika na túto tému, dokázali tvorcovia poskladať nádherne usporiadanú mozaiku, ktorá poskytuje pohľad zo strany aktivistu na tému, ktorej venuje všetok svoj voľný čas. Tak prečo ho nevypočuť, keď už je do nás hustená dennodenne druhá strana mince? Zároveň ma podobné dokumenty napĺňajú pocitom optimizmu, keď vidím teoretické princípy fungovania občianskej spoločnosti zavádzané do praxe s toľko energiou a zmyslom pre zodpovednosť ako občana.

Štýl akým Ceylan podáva svoje filmy je v pre neho typickej "lineárnej komplexnosti", ktorá umožňuje divákovi nielen chápať zmysel každého jemného pohybu či zmeny výrazu tváre ale zároveň v tomto myšlienkovom súlade prežívať vizuálne orgie. Pohyby kamery, voľba uhlov, dlhé zábery atď. to všetko sa striktne podriaďuje logike príbehu a nie pokušeniu plávať s prúdom umeleckej sebarealizácie autora. Táto formálna čistota nám podobne ako v predchádzajúcom vynikajúcom Distant približuje príbeh (anti?)hrdinu sužovaného svojou neschopnosťou plnohodnotnej socializácie v rámci spoločnosti, ktorá ho obklopuje, no zároveň bolestne pociťuje i svoje zlyhania vo vzťahoch so ženami, ktoré sa mu pred očami rozkladajú v tieni spoločenskej i sexuálnej impotentnosti. Tento vzor správania napriek svojej schopnosti analytického uvažovania a rozhľadenosti(v tomto prípade profesor na univerzite) nie je schopný zvrátiť a ponára sa čím ďalej viac do komunikačného vákua, ktoré vzniká medzi myšlienkou a slovom. Tu akoby uväznený spolu s nie veľmi odlišne sa chovajúcimi známymi sa utápa vo svojej samote. Tento problém sa radí k jedným z najzákladnejších v živote človeka. Jednoducho mozog má schopnosť spracovávať niekoľkonásobne väčšie množstvo informácii, myšlienok ako sme schopný vysloviť. Práve v tomto procese výberu je priestor pre zbabelosť či skôr opatrnosť, v našej kultúre zvrátenej korektnosti tak pod povrchom prekvitajúce. Ceylan sa neskrýva za masku originálnosti a priamo divákovi podáva to čo sa vynorilo spolu s ideou autorstva, ktorá tak zrevolucionalizovala prístup k filmom. A to fakt, že režisér v skutočnosti počas svojho života natáča iba jeden film, ktorý sa v rôznych variáciách opakuje celou jeho tvorbou. Očividne považuje, určite i z osobnej skúsenosti(keďže často filmy viac vypovedajú o autorovi samom ako on o spoločnosti v ktorej žije, premietajúc do svojej tvorby autobiografické črty) tému odcudzenia sa za takú dôležitú, že rezonuje už v treťom jeho filme, ktorý som mal zatiaľ možnosť vidieť. K tomuto jeho presvedčeniu sa pridávam a myslím, že zástupy ľudí ako ja trpiacich chronickou neschopnosťou plnohodnotne sprostredkovať svoje myšlienkové pochody okoliu ako i milióny teenagerov Hikikomori nebudú taktiež protestovať. 4,5*