wipeout

Keď by si náhodou nejaký obyvateľ zeme neobmedzene slobody začal pod tlakom agresívnej zahraničnej politiky myslieť, že tá armáda a jej štedré financovanie chráni viac záujmy po utrpení bažiacich cudzincov z tretieho sveta, ako samotných občanov má sa tu konečne možnosť informovať o ich skutočných úlohách. A keď už sme pritom zišlo by sa ten rozpočet ešte dramaticky navýšiť, lebo tie raketky a iné explozívne hračky pre dospelých nejako degradovali na svojej priebojnosti. A teraz vážne. Niežeby som zaspával, ale stále si myslím, že tomuto médiu svedčí viac filmový celuloid(aj keď treba uznať, že i video má svoje svetlé stránky ako som bol milo prekvapený v prípade Inland Empire) a kladenie primárnej váhy na postavy, lebo ak by som akceptoval premisu(princíp potlačenej sebaidentifikácie), ktorú vo svojom komente načrtol Shadwell tak vek virtuálnej reality bude koncom klasického stotožňovania sa s postavami, ktoré tvorí hlavné murivo vzťahu divák a film. Bez neho zostane len fúra digitálnych efektov a adrenalínová jazda na čiernobielej húsenkovej dráhe. Aj keď treba povedať, že už dlhšiu dobu sú hrdinovia len povinnou výbavou(bez pridanej hodnoty) v nielen Amerických trhákoch. Keď by som aplikoval Zizekove nazeranie na film ako zrkadlo skutočného stavu spoločnosti, tak by mi z tohto trendu vzišlo jasné potvrdenie atomizácie spoločnosti na jednotlivca, ktorý už nepotrebuje ani hrdinov ale len záblesky oslepujúcich svetiel, ktoré ho v rauši spotreby udržujú bdelého a na nohách v prijateľnom stave najvyššej možnej apatie.

Ako už bolo spomenuté ide len o záznam prednášky. Kľudne stačilo ju nahrať len do audioformátu. Taktiež mi pripadal pomerne trápny pokus s vložením hudby a 2 výrokov na začiatok a koniec prednášky, čo bol asi jediný autorský príspevok filmárov, teda ak nepočítam to občasné od a zazoomovanie na tvár Chomskeho. To všetko však neuberá na atraktívnosti hovoreného slova tohto veľmi zručného prednášajúceho.

Pre tých, ktorým meno Noam Chomsky nehovorí nič alebo len veľmi málo, poskytuje tento dokument dostatok priestoru na jeho často veľmi dlhé, no s elegantnosťou lingvistu(je to druhá oblasť v ktorej je známy svojimi revolučnými prácami) i nezasvetenému divákovi prístupný materiál, mapujúci jeho názory a tézy týkajúce sa zahraničnej politiky USA, systému fungovania médii, kritiky reprezentatívnej demokracie, nadnárodných korporácii ako i predstavy o jeho alternatíve ku kapitalizmu(Anarcho-syndikalizmus) atď. Netreba sa lakať pri pohľade na skoro 3 hodinovú stopáž. Nejde o nijakú suchú vizualizáciu jeho prednášky ale o pútavé rozprávanie zloženého z obrovského množstva konferencií, debát, prednášok, rozhovorov i doplnkového materiálu. Nevyhne sa kontroverzným témam akou bola jeho podpora jednému francúzskemu akademikovi popierajúceho Holokaust, ktorá vyvolala veľkú kritiku a pohoršenie vo svete. To čo sa vo svete dnešného manipulatívneho politického dokumentu nenosí(poskytnutie priestoru pre opačnú stranu konfliktu) sa tu aj keď v obmedzenej miere ale predsa darí. A jeho slovami nikto nemá právo nárokovať si právo na 100%ntnú pravdu, jeho poslaním je ale vytvárať možné alternatívy, z ktorých si ľudia, za podmienky oslobodenia z okov indoktrinácie, vnútenej pasivity a fragmentovanosti spoločnosti, vyberajú a zároveň podrobujú vlastnej systematickej kritike. V tomto zmysle tvorí práve tento druh dokumentu vhodnú alternatívu k jednofarebnému mainstreamovému prúdu informácii, a umožňuje tak fungovanie samotného diskurzu. Preto by každý divák mal pristupovať k takejto možnosti s otvorenou mysľou a bez zbytočných obštruktívnych a všeobecne zaužívaných symbolických, historických a významových predsudkov.

Krásne, magické, prirodzene veľkolepé, inšpiratívne, z všednej betónovo šedej reality vytrhujúce, zmysli pohlcujúce, prirodzenými farbami hýriace, zmysel pre snovosť a hľadanie harmónie prehlbujúce, v chaotickosti dokonale usporiadané........

Výborný dokument , či skôr esej, o výnimočnom filozofovi, režisérovi, filmovom teoretikovi, ale hlavne človeku, ktorý svojím dielom hlboko ovplyvnil a stále ovplyvňuje vnímanie filmu ako svojbytného umeleckého žánru, kráčajúc v stopách ďalších velikánov svetovej kinematografie: "Auteurov". Marker sa snaží hľadať spoločné črty jeho filmov, ako aj ich skryté významy(ak je vôbec také niečo možné vzhľadom na širokú subjektívnu interpretovateľnosť). Nečakajte teda schematické lineárne rozprávanie po časovej osi, ale skôr úvahu vychádzajúc z hlbokej úcty a fascinovanosti jeho dielom i životom.

Slavoj Zizek je fenoménom svojej doby. Médiami stavaný do pozície šaša, akademickou obcou odmietaný za svoje širokospektrálne a často až na hrane obhájitelnosti a provokatívnosti sa pohybujúce názory spájajúce Lacomskú psychoanalýzu, učenie Marxa spolu s rôznymi kultúrnymi špecifikami súčasnej spoločnosti ako aj (pre potešenie filmových nadšencov) filmu- podľa jeho slov vypovedajúcemu viac o realite ako ona sama o sebe. Tí, ktorí už s touto, jedným mojim kamarátom nazvanou, "pozitívnou celebritou" stretli, vedia že nás nebude unavovať neprerušeným prúdom filozofovania, ale vyšperkuje ho svojim osobitým humorom, mimikou, gestikuláciou a prístupom k svetu vôkol seba. To ale vôbec nepodkopáva hodnotu samotných myšlienok, práve naopak, robí ch prístupnými pre širokú verejnosť. V tomto dokumente nahliadame trochu do jeho súkromia ako i profesionálneho života hosťujúceho pedagóga, ba dokonca nádejného prezidentského kandidáta v rodnom Slovinsku.

Rýchlo kurz panoptika tovární na zábavu, podaný formou, ktorej sa zároveň schuti a inteligentne vysmieva. No dokonca som to zvládol len s 14timy slovami, a teraz vysvetlit to 5* hodnotenie, to je mi ale Faux pas:) "Keď mi niekto dokáže povedať myšlienku filmu v 25 a menej slovách, bude to určite dobrý film". Steven Spielberg 4,5*

Hneď prvý film Ivanove detstvo naznačil schopnosti tohto nadaného študenta VGIK. Zobral si schématický žáner vojnového filmu zobrazujúceho vplyv jej hrôz na dieťa a ľudí okolo neho. No na rozdiel od iných filmov podobného razenia, ktorých vonkoncom nie je málo (spomeniem na ilustráciu iba jeden z mojich najobľúbenejších a to Idi i smotri:Come and see od významného Bieloruského režiséra Klimova), k tejto téme pristupuje s jemu neskôr svojským lyrizmom a citom pre kameru, nobojacej sa dlhých záberov. To čo na Tarkovskom veľa ľudí vrátane mňa obdivuje je vyberanie filmových lokácií pre scény, ktoré nielenže vždy dokonale laďia a spĺňajú svoj účel splynutia s hercami v jeden magickou filmovou rečou k divákovi prehovárajúci celok, ale aj často preberajú rozprávačskú iniciatívu a svojou silou zanechávajú na nás divákoch hlboké vizuálne ryhy v pamäti. Zároveň je ale táto jeho celovečerná prvotina jediným filmom z jeho tvorby, v ktorom sa prejavuje mierna ideologizácia, čo mierne kazí celkový dojem. No vzhľadom nato, že jeho natáčanie prevzal po predchádzajúcom režisérovi a taktiež išlo o jeho prvý celovečerný film, ktorý bol určite pod drobnohľadom Sovietskych autorít, by sa dalo polemizovať o úprimnosti tejto výpovede. Napriek tomu ale ide v porovnaní s inými filmami tejto doby z tohto regiónu iba o na hrane prijateľnosti sa pohybujúce minimum a stretol sa aj s odporom zo strany autorít, ktoré ho nazvali „príliš poetickým a nezrozumiteľným pre masy“. Príbeh sa odohráva za 2. Sv. vojny na fronte v období krátkej bojovej prestávky, počas ktorej sa obe strany pripravujú na ofenzívu. Je však zarážajúce, že napriek tomu, že ide o vojnový film, padne tu iba minimum výstrelov či dopadov striel delostrelectva. O decentnosti spracovania svedčí aj fakt, že opačná strana konfliktu, Nemci, sa na scéne objavia len raz. Hlavným hrdinom je Ivan, ktorý sa chce pomstiť za smrť svojej rodiny, vyvraždenej Nemcami. Kvôli svojmu nízkemu veku(14) a svojej malej výške sa stáva prieskumníkom za bojovými líniami. Svojím oduševnením výrazne prevyšuje väčšinu svojho okolia. Stáva sa miláčikom veliteľov a tí ho chcú poslať na vojenskú školu mimo bojisko. No Ivan sa tvrdošijne v svojej zaslepenej pomste snaží za každú cenu zostať pomáhať „vyvraždiť Nemcov“. Príznačná pre jeho detské chápanie vojny ako hry s nulovým súčtom je scéna, v ktorej si prezerá knihu s obrazmi Nemeckých maliarov, kde trvá na tom, že také zvieratá ako Nemci nemôžu maľovať a akceptuje tento fakt až pri poznámke, že ide o maľby 400 rokov staré.

Experimenty s čistou formou filmu v štýle Dogmy95 (aj keď s kopou násilia a post synchrónnou hudbou) ma vždy oslovia svojou surovosťou spracovania a oslobodením z klietky umelosti moderných filmových vyjadrovacích prostriedkov. Real fiction dokonca zachádza ešte ďalej. Úplne odbúrava systém omyl-klapka a natáča s 10 kamerami za 200 min. Ako experiment uspokojí lačného diváka, ochotného priznať filmu aj inú ako len estetickú a pôžitkársku formu. Je ale zbytočné ho zaraďovať do klasickej filmovej tvorby, ako aj prisudzovať mu väčšiu hodnotu akú má.

Prvým filmom, ktorý Tarkovky natočil v zahraničí je Nostalgia. Podľa môjho názoru sa jedná o najvyzretejší film od Tarkovskeho, perfekcionizujúci ako formu tak aj obsah. Názov filmu je príznačný téme, ktorú rozoberá a to Nostalgiu za domovinou, ktorú pociťoval pod tlakom blížiaceho sa rozhodnutia o emigrácii, ku ktorému sa priklonil po dokončení natáčania. Podobne ako pri Andrejovi Rublevovi si berie pomoc v podobe témy z histórie(Ruský básnik z minulosti riešiaci obmedzovanie tvorivosti emigráciou no pod tlakom silnej väzby k domovine i pod hrozbou smrti sa vracia naspäť) ale taktiež súbežne rozpráva príbeh spisovateľa, ktorý ide po stopách jeho minulosti a sám pociťuje veľkú clivosť za domovom. Takisto ako Tarkovky rieši dilemu budúceho odlúčenia od zdroja inšpirácie, rodnej zemi. Taktiež je tu dôležitá téma rodiny, s ktorou mu nebolo dovolené sa stýkať až do pozdného štádia jeho choroby. Ďalšou z myšlienok je problematika prchavosti vášne mileneckého vzťahu, ktorý s apatickou chladnosťou spisovateľ odmieta, i pod nátlakom emancipovanej sprievodkyne a tlmočníčky, ktorá ho zvádza. To všetko sú vysoko osobné témy a rozoberá ich do väčšej hĺbky ako v autobiografickom Zerkalo/Mirror. Taktiež musím spomenúť jednu z najprepracovanejších scén svetovej kinematografie a to 10 minútové nosenie sviečky naprieč vypusteným bahnitým kúpeľom uprostred hmlou zahaleného stredovekého mestečka plného nemých tvárí. To čo by v rukách iného režiséra bola číra nuda, ktorú by musel prerušovať akčným strihom v záujme klipovosti, sa v rukách Tarkovskeho a jeho kameramana stáva majstrovskou ukážkou plynutia času, a jeho vsugerovanie divákovi prostredníctvom súhry ticha, kĺzavej takmer statickej kamery a dokonalého herectva.