wipeout

Posledným filmom, ktorý za svoju dlhú režisérsku kariéru Tarkovsky natočil je Obeť(Offret). Fakt, že v čase jeho natáčania už vedel, že ho čoskoro čaká neúprosná smrť len vybičoval jeho kreativitu a schopnosť vytvorenia atmosféry intelektuálneho existencionalizmu ako ju ja rád nazývam. Rozpráva príbeh profesora, ktorý prechádza krízou. Spolu s rodinou a súrodencami trávi víkend v opustenej izolovanej rezidencii, kde sa stanú obeťami bezmocne čakajúcimi na koniec sveta v apokaliptickej nukleárnej katastrofe, ktorá je vo filme vyobrazená len vo forme preletu pár lietadiel a hlasu z televízie. Jej najmarkantnejším znakom je však hysterická agónia strachu a beznádeje, ktorou si každá z postáv svojou vlastnou cestou prechádza. V záujme záchrany sveta sa profesor vyberie za tajomnou Islandskou čarodejníčkou, ktorá pracuje v ich rezidencii ako slúžka. Kvôli záchrane sa s ňou vo forme symbolickej spoločnej levitácie vyspí a svet sa vráti do pôvodného stavu. No to nie je všetko čo musí urobiť. Je potrebné aby obetoval celý svoj predchádzajúci život a hodnoty, ktoré v ňom vyznával. A tak v očisťujúcom akte deštrukcie končí ako prípad pre psychiatriu z choro racionálneho uhľa pohľadu ostatných smrteľníkov bez vedomia kam až táto slepá viera v ideu človek-boh môže viesť. Ďalšou z legendárnych scén sa stáva úmyselný požiar domu a jeho zhorenie do tla, ktoré vytvára pozadie emocionálnej scéne očisty. Je dôležité poznamenať, že vo svojom štábe mal Tarkovsky veľa ľudí z pôvodného štábu Bergmana a tak symbolicky vyznieva aj fakt, že film bol produkovaný vo Švédsku. To dodalo filmu určitý Bergmanovský nádych. Keď by som mal pomenovať jednu základnú tému, ktorú tu rozvíja, bol by to súboj striktnej racionality s nelogikou sveta bez rigidných zásad fyzikálnych zákonov a spirituality. Dôležitým motívom je dieťa symbolizujúce znovuzrodenie a premenu starého skostnatelého na vitálne a mysľou otvorené. Symbolicky vyznieva fakt, že posledná scéna predstavuje záber na dieťa snažiace sa o zázrak oživenia starého vyschnutého konára zapichnutého do zeme(v exile žijúci Tarkovsky, teda vytrhnutý zo svojich koreňov Ruských, umierajúci v procese zázraku znovuzrodenia života), pričom prvá scéna jeho úplne prvého filmu zobrazuje mladého Ivana stojaceho pri mladom zdravom stromčeku v rodnom Rusku.

To, že dokumentaristika bola jednou z mála ostrovčekov tvorivosti v inak finančne a podporou zo strany verejnosti a inštitúcii poddimenzovanej slovenskej filmovej tvorby, svedčia výnimočné diela z 90 rokov a ich úspechy na medzinárodnej festivalovej scéne(napriek ignorácii zo strany STV a Slovenských distribučných kanálov). O tradícii dokumentu svedčí aj toto veľmi špecifické a nielen na Slovenské pomery originálne dielo o nevidiacich pre nevidiacich(plánuje sa vydanie špeciálneho DVD, ktoré bude obsahovať i audiostopu pre nich) ako aj tých so zrakom ochotných vidieť krásu a načerpať z nej silu a pochopenie. K zážitku určite prispel aj fakt, že samotný režisér i scenárista merali cestu do kina spolu s nami divákmi a následne zaujímavo dotvorili mozaiku zážitku svojimi postrehmi a odpoveďami na otázky. A im patrí aj vďaka, za ľudské a srdečné spracovanie témy, ktorá patrí k bežne ignorovaným a tabuizovaným.

Muzika je jasnou odpoveďou na otázku Mira Ulmana "Kedy už konečne príde Slovenský divácky film?" Odhliadnuc od filmových kvalít(herecké obsadenie, výborná literárna Pišťánkova predloha, schopná réžia, zaujímavá a ľuďom blízka téma, chytľavé dialógy v hovorovej slovenčine so všetkými svojimi humornými zákutiami, veľmi dobrá hudba a schopnosť rozosmiať publikum) považujem za kritické pre úspech(dúfam, že ešte väčší ako v prípade Polčasu rozpadu) najmä účasť filmov v širokej distribúcii Multiplexov, ktoré už nezastupiteľne tvoria väčšinu celkovej diváckej návštevnosti na Slovensku. Taktiež treba poznamenať, že propagačné aktivity boli už od začiatku systematické(objavovali sa články v novinách časopisoch, rozhovory s hercami: vezúc sa čiastočne na vlne Slovenských filmov v roku 2008 a s tím spojeného širšieho záujmu zo strany médií o Slovenský film). Objavovali sa plagáty a zintenzívnená kampaň pred príchodom do samotných kín, konali sa dokonca predpremiéri s prítomnými tvorcami a hlavnými hercami a to všetko sa nádherne synergicky spojilo v na Slovensko zarážajúcom pohľade na plné kino(teda môžem hovoriť len za NR, ale podľa komentárov iných užívateľov usudzujem, že to nebolo tak len tu). Teraz už len dúfam, že práve Muzika sa stane tím ľadoborcom, ktorý zbúra múr medzi divákom a Slovenskými filmom budovaným počas obdobia predchádzajúcich rokov. 4,5*

Zatiaľ najkonvenčnejšie podaný Ki-dukov počin, ktorý nebyť Kórejského obsadenia, by som kludne zaradil do západnej tvorby. A tak sa stráca osobitosť podávania myšlienok, ktorá umožňovala ich katarznú absorpciu očareným/zhnuseným/rozpolteným divákom. Možno to bolo úmyselné, cieliac na zúženie interpretačných mantinelov. Tak či onak, berúc príbeh nešťastnej-uznávaním zvrátených nekompromisných konvencii krásy a úspechu poznačenej lásky ako výpoveď o spoločnosti, kde čas naberá na hodnote pre jej členov často len retrospektívne, alebo ignorujúc všeobecnú rovinu rozprávania a nechajúc sa unášať príbehom: Výsledok je ten istý-neschopnosť vtiahnuť diváka naplno.

Jedno sa Gallovi musí uznať: Neriadi sa konvenciami a zabehanými žánrovými skratkami. No o to viac vystupuje do popredia jeho narcistické posadnutie samým sebou, ktoré spolu s jeho participáciou na "väčšine" tvorivého procesu môžu film potopiť alebo vyniesť do nebies. Nanešťastie The Brown Bunny je tou odvrátenou stranou mince. Pôsobí dojmom, že sa topí vo vlastnej artovej forme a Gallo nerobí nič proti tomu aby pri monotónnej strihovej a naračnej kompozícii tento pocit divákovi vyvrátil. Nezachráni to ani náhly dejový zvrat a vyvrcholenie v podobe naturalistického "fajčenia". To že i napriek všetkým svojim negatívam ma Bunny oslovil, pripisujem Gallovej odvahe experimentovať a navodiť atmosféru. 2,5*

Už je to nejaký ten čas, čo som naposledy písal komentár, a ešte viac času uplynulo od posledného hororového príbehu, ktorý by mi v nejakú tú bezsennú noc robil spoločnosť. A prečo to vôbec vše spomínam? Úprimne sa musím priznať, že za tím je svedomie stále mi niekde tam z hĺbky zmyslu pre korektnosť našeptávajúce, že to zase tak jednoznačne na 4 nebolo. Veď kto už aspoň raz nevidel ducharinu zo sirotinca, internátu alebo dokonca postaršieho domčeku s históriou nejakej tej detskej tragédie nabádajúcej svojich "hmotnejších" kolegov k jej čo najspektakulárnejšiemu vyšetreniu. Či už to bolo mojou absenciou v rámci žánru, očarením originálnym ukončením, umnou kamerou alebo prekrásne starnúcou Belén Rueada, jednoducho som si to užil a ponechal si šomranie na inokedy. 3,5*

Celý čas som sa nemohol zbaviť tendencie porovnávať Ditto s Il mare (takmer identický námet a jeho spracovanie s menšími odchýlkami), ktorý hneď po A moment to remember zastáva čestné miesto na rebríčku filmovej romantiky z J.Kórei. Neviem posúdiť, ktorý z nich uzrel svetlo sveta prvý (obidva vydané v roku 2000), ale váš pôžitok bude určite čiastočne závisieť na postupnosti, v akej sa k vám dostanú. To čo ale najviac ovplyvnilo moje hodnotenie bola absencia poetickej štylizácie a atmosféry, príliš priamočiare rozvíjanie príbehu(aj keď nájdu sa i prekvapujúce momenty) a v neposlednom rade pokrivkávajúce herecké výkony. Hudba sa tiež uberá len vychodenou cestičkou použitia pomalého klavíru bez originálnejšieho aranžmá.

Podobne ako v Days of heaven tvorí hlavných hrdinov neobvyklá dvojica na úteku: 25 ročný "bad-boy" Kit hrajúci sa na Jamesa Deana, berúc toto poslanie až príliš vážne a mladučká 15ročná sexi-pehatá školáčka Holly s otupeným citovým prahom v domnení prežívania "životnej lásky"(v nezabudnuteľnom prevedení vtedy už 25 ročnej!!! Sissy Spacek). Toto duo cestujúce naprieč USA za sebou v štýle Bony a Clyde zanechávajú spúšť mŕtvol často nie z nevyhnutnosti, ale skôr z absencie akejkoľvek empatie a snahy o napodobenie vzorov filmových hviezd Hollywoodu: was the most trigger-happy person I'd ever met. He claimed that as long as you're playin' for keeps, and the law is comin at you...it's considered okay to shoot all witnesses. You had to take the consequences, though, and not whine about it later." Podobne ako u iných režisérov (Ki-duk Kim) sa Malick postupom času ale vzdáva násilia ako hlavného vyjadrovacieho prostriedku a nahrádza ho čím ďalej jemnejšou poetikou obrúsenou o hrany, čo možno sledovať v jeho ďalších filmoch, aj keď zárodky jeho charakteristického rukopisu sú už aj v Badlands zreteľné.

Mallickov film, ktorým sa s nami nanešťastie na dlhšie obdobie rozlúčil, len aby sa famózne vrátil so svojou Tenkou červenou čiarou, obsahuje všetky prvky na aké sme z jeho tvorby zvyknutý: dokonalé vystihnutie doby, nenanucujúcu fascináciu prírodou, dlhé zábery postáv-vedúcich vnútorný monológ v otvorených priestranstvách žijúcich v rytme jemného vánku, vyhýbanie sa polarizujúcej kategorizácii dobra a zla a to všetko v kombinácii s nenásilným hudobným doprovodom. Aj keď už v kontraste s jeho o 20 rokov mladšími vizuálne-atmosferickým lahôdkami ide o menej výrazný zážitok(najmä kvôli pokrivkávajúcemu príbehu pôsobiaceho teraz už obohrane-aj keď vonkoncom nejde o klasický milostný trojuholník), stále má čo ponúknuť súčasnému pozornému divákovi. 3,5*

Nebudem sa tu dohadovať o historickej korektnosti, či neskorších činoch jednej zo súčasných ikon Che Guevaru. Jednoducho mi nato chýbajú potrebné faktografické vedomosti. Myslím si ale, že tím že sa Salles zámerne vyhýba polarizujúcim témam z neskorších fáz jeho života (nebyť záverečných tilkov-kde som sa prvý krát dozvedel o koho vlastne ide), kľudne by sa Motorcycle Diaries dalo popísať ako úžasné road movie o vytriezvení z oparu naivného bezcieľneho dospievania. V tejto rovine ide o vynikajúci film a politické podfarbenie je absolútne druhoradé.4,5*