Syn

Film o rozmaznanom zmrdíkovi, ktorý si myslel, že svet sa točí iba okolo neho a ktorý svojou 'vychcanou' povahou emočne zdieral svojich rodičov. Moc ma to nebavilo. Kvôli tomu zmrdovi som ho musel dávať na viac krát. Stále som bol v nepríjemnom napätí, či neurobí nejakú chujovinu alebo tak. Navyše tu všetci herci hrajú súťaž o najutrápenejší ksicht. Jednoznačne by vyhrala Laura Dern, ktorá by hravo prebila i Nicolasa Cagea. A ten je svojou 'utrápenosťou' neprekonateľný! (11.03.2023)

Sebestředný rozmazlený synáček, který si myslí, že se celý svět bude točit jen kolem něho. K tomuto myšlení mu zdárně pomáhá jeho matka, otec a nakonec i nevlastní matka, kteří kolem něho tancují a dělají mu první poslední. To chtělo rázný přístup - nechceš chodit do školy, dobrá, najdi si práci..... nechceš bydlet s matkou, dobrá, najdi si vlastní bydlení... Trocha těch povinností a reality života by mu udělala v hlavě pořádek. Ale bohužel, nestalo se, takže můžeme sledovat pomalý postup k nevyhnutelnému konci. Ve filmu se mnohokrát rodiče a ostatní chovají dost nelogicky a troufám si říct i nevhodně. Např. kluk přestoupí na jinou školu kvůli záškoláctví, to pokračuje, ale nikoho z rodičů nenapadne ho zkontrolovat? Zavolat do školy jestli chodí pravidelně, jaké má známky? Nebo dát požadavek ve škole, aby je při první absenci informovali? Divné. Nebo v oné psychiatrické léčebně - doktor probírá synovu diagnózu před ním, takže rodiče jsou vystaveni od začátku citovému vydírání svého syna. Proč (a myslím že by to tak mělo být i v reálu) doktor nesdělil rodičům diagnózu a návrh léčby o samotě, tak aby si mohli rodiče udělat názor, a poté mohli jít za synem a udělat rozhodnutí před ním, když už to tak prý muselo být. Nechápu. Závěr filmu byl hodně emociální, ale jak jsem psala už výše, dal se očekávat. Pouze za herecké výkony a obsazení, které předvedlo sérii utrápených, kamenných výrazů a za mého oblíbence Hugha dám 3*. (23.10.2023)

Klobúk dole pred výkonmi všetkých hercov. Už dlho ma nedostala dráma takto do kolien. Hugh Jackman hrá vetrom ošľahaného muža, ktorý má z materiálneho pohľadu na človeka všetko. Je to jeho život, ako v jednej replike nezabúda zdôrazniť, a on si ho zariadil tak, že má dve deti s dvoma rôznymi ženami. Býva v krásne zariadenom byte, má okúzľujúcu partnerku. V práci mu to perfektne ide a dokonca si ho vyhliadol kandidát v primárkach, aby mu pomohol s kampaňou, čím sa mu črtá kariérny posun. Ale predsa mu vzťah so starším dospievajúcim synom neklape ako by rád chcel, ako by ho ako muž mal rád pod kontrolou. Mladý chalan je vzpurný, ťažko čitateľný, kdesi v hĺbke zasiahnutý rozvodom rodičov. Keď sú oni traja spolu, vtedy akoby ožíva... akoby sa potvrdzuje stará pravda, že tí dvaja (rodičia) sa v dieťati stali jedným telom. A to nové telo ich až existenciálne potrebuje mať čo sa týka sprevádzania životom pri sebe oboch, nechce ich vidieť rozhádaných a od seba. Zen McGrath pôsobí v roli syna trochu neobratne, ale pre mňa sú jeho vyjadrovania, neistota, naopak, skvele stvárnené. Totižto on sám má so sebou problém a ťažko ho pomenúva, ale postupom času sa k jadru dostávame. Akosi ho však nevie stále pochopiť otec, a nepomáha ani keď sa k nemu nasťahuje syn. A toto nepochopenie, nemožné pod nánosom všetkého balastu okolo, je jeho prekliatím. Skvele naň sedí Kristov citát z evanjelií, ktorý som čítal v jednej úvahe k filmu: "Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!" Veru, šťastný život detí je šťastím aj rodičov, v tomto prípade otca. V tejto snímke je znázornený opak a spolu s dojemným záverom ukazuje divákovi archetypálne dôsledky postoja mnohých súčasníkov, ktorí žijú svoje životy tak, akoby ich život sa mal točiť len okolo toho na čo aktuálne majú chuť, akoby os sveta prechádzala ich chrbticou, akoby stále len hľadali vlastné šťastie. Dôležitým momentom snímky je aj rozhovor otca Petera s jeho vlastným otcom, ktorého hrá Anthony Hopkins. Tento herecký starček v minimalistickej roli zhrnie to čo robí mnoho mužov vo výchove keď je to ťažké a čo mu on sám radí - "len sa cez to treba preniesť". Tak to robil on a vyšlo to, avšak tiež to poznačilo jeho vzťah so synom. Jeho syn našťastie netrpel psychickými problémami, no dnes je doba iná a to sa mu snaží vysvetliť Peter, ale márne. Dnešná generácia Z skrátka vyrastá v digitálnom veku kedy je potreba vzťahov kľúčová a tento film to majstrovsky vykresľuje. (29.12.2023)

po výborném Otci přichází Zeller s dalším rodinným dramatem s divadelními kořeny a tentokrát to funguje tak napůl. Ne snad, že by Syn nenabízel silnější momenty, ale tam kde Otec zvládnul překvapit a uzemnit originálním pojetím zhoršující se nemoci, filmů o tom jak si k sobě hledají cestu odcizený rodič s potomkem je přeci jen víc a v tomhle ohledu Syn nepřináší nic objevného. Možná by trošku pomohlo, kdyby se stopáž smrskla pod dvě hodiny, ale rozdíl ve finálním dojmu by nejspíš nebyl nijak zásadní...60% (18.02.2023)

Po The Father asi väčšina očakávala, že na konci sa dozvieme, že všetko sa odohrávalo v paralelnom vesmíre alebo išlo o sen, či všetky postavy sú v skutočnosti mŕtve a tak podobne. Film ale kladie komplikované otázky, na ktoré sa nedajú nájsť ani komplikované odpovede. A to preto, že nie všetko, hlavne nie pocity, sa dá/dajú vysvetliť racionálne. Ale ako to vysvetliť otcovi, ktorý sa navyše nevie vyrovnať s chovaním vlastného otca v dávnej minulosti? Ako sa zachovať správne v situáciách, kde neviete, či zaváži viac cit, alebo racionalita? A bude Peter dobrým otcom ďalšiemu synovi? Rovnako ako Peter odpoveď nepoznám a tým, že ju neponúka ani Zeller, asi aj na tomto poli isté typy divákov sklame. (30.03.2023)