Suna no onna
Piesočná žena
Woman of the Dunes
Woman in the Dunes
Obsahy(1)
V českých kinech se směl tento kafkovsky laděný film, jenž patří k nejlepším podobenstvím v dějinách kinematografie, objevit až na podzim 1968. Jde o nejslavnější snímek režiséra H. Tešigahary (1927–2001). Scénář napsal Kobo Abe (1924–1993) podle vlastní stejnojmenné novely, která byla přeložena také do češtiny. (Letní filmová škola)
Videa (2)
Recenze (87)
Aj u tohto filmu som si musel na reprízu počkať pekných pár rokov. Aj tak som sa dostal iba k verzii s anglickými titulkami, ale keďže obe knihy Kobó Abého mám doma a poznám ich obsah, nemal som problém pripomenúť si niekdajší zážitok a opätovne sa pokochať na príbehu, v ktorom piesok určuje všetko a pritom to nie je o piesku. Tešigaharov film je divácky vďačný tým, že pripúšťa množstvo najrôznejších interpretácií, ktorých autori sa môžu domnievať, že práve tá ich je najsprávnejšia. Súčasne je nevďačný pre tú časť divákov, ktorá si privykla na kratšiu stopáž nabitú akciou. Je sa interpretáciou podobenstiev nezaťažujem, na dĺžku ázijských filmov som zvyknutý a tak jedinou zmenou je zníženie hodnotenia na štyri hviezdičky, čo ešte stále znamená veľké uznanie tomuto dielu. ()
Vrcholný Teshigahara, jenž i v kontextu celé své silné tvorby viditelně vyčnívá. Přímé, jednoduché a zároveň velmi komplexní metafory jsou nemilosrdně přesné, místy tragikomické, místy čistě mrazivé. Doporučuji přečíst si některé zvláště vypečené západní kritiky, nezřídka lze narazit na různá banalizující vysvětlení, podle nichž snímek de facto tvrdí, že je dobré vzdát se svobody apod. - chápu, že naše dualistická kultura chce jednoduchá, přímá a jasná vysvětlení, ale co je moc... Většina podstatného již byla o filmu napsána, já jen konstatuji, že podobně jako má např. Imamura svou Insect Woman, Kobayashi Human Condition, či Fukasaku Under the Flag of the Rising Sun, disponuje HT tímto klenotem, který patří na naprostou špičku světové kinematografie. ()
Nevím, jestli si toho někdo povšiml, ale alespoň mně přijde pozoruhodné, že ve Sběrateli Johna Fowlese, který je anglickým protějškem Písečné ženy, je věznitelem entomolog - což má i zjevnou symbolickou hodnotu (entomologie, touha po katalogizaci a umrtvení všeho živého jako metafora zhoubného měšťáckého materialismu). V Písečné ženě je to však právě entomolog, kdo je uvězněn a bytostně touží po životě. Náhoda? ()
K literární předloze Kobo Abeho jsem se ještě nedostala, takže nevím co je v čem "lepší" nebo "horší" nebo jak je ta kniha adaptována v tomto filmu, ale filmová verze Písečné ženy se vyznačuje hlavně velmi tísnivou a beznadějnou atmosférou, která je navíc podtrhována jen tichem nebo tajemně strašidelným hudebním doprovodem. Hned v prvních záběrech, kdy hlavní hrdina putuje pískem, hudba vytváří stejný dojem jako například v Planetě opic, kdy se ještě celá posádka vesmírné lodi snaží dostat přes poušť a hory. Když se nakonec dostane do "domácího vězení" na dně písečné díry, tak zkouší v zoufalství cokoli, aby se dostal ven, ale nakonec dopadne asi jinak než by sám čekal, jenže spousta scén je taková trošku vleklá, tak to třeba bude na pětku až po přečtení knížky nebo po druhém kouknutí. ()
Počas dvoch hodín, a k tomu ešte takmer i 30 minút, extra (zhliadol som parádny, režisérsky zostrih o celkovej dĺžke 147 min.), som bol mimochodom, ako priam zasypaným, keďže som sa len prizeral - mimoriadne znepokojivým, avantgardným obrazom, kedy som zväčša pociťoval veľmi divný pocit popri svojich vnútorných myšlienkach, ktorých som sa vskutku asi nikdy poriadne nezbavil, a to skrátka akosi ani nebolo v priamom úmysle hlavného režiséra v podaní Hirošiho Tešigaharu, ktorý ma fantastickým spôsobom držal v neustálom napätí a v totálnom vypätí, za čo sa tiež môžem zrejme poďakovať i dvom ústredným protagonistom, a to z jednej strany Eidžimu Okadovi ako entomológovi, a zase na strane druhej i Kjóko Kišidovej, ako povedzme tej Piesočnej ženy, podľa ktorej je vlastne pomenovaný i tento „piesočný snímok” . • Totižto, práve v tomto nehostinnom prostredí, má hlavné slovo predovšetkým ten p-i-e-s-o-k, okolo ktorého sa to v podstate celé sype, vrátane tých „piesočných dún”, a to ani nehovoriac o tom samotnom „bode epicentra”, čo predstavuje ďalšia „piesočná diera” a do nej umiestnená daná chatrč, do ktorej sa nechala chytiť nasledujúca ľudská korisť, o čom sa môže hneď presvedčiť i sám divák, keď si čoskoro rýchlo uvedomí, v akej nezávideniahodnej situácii sa hlavná postava nachádza...? Čo myslíte, je tomu v skutočnosti tak? • Normálne by som povedal, že už úvodné titulky by si zaslúžili pochvalu samu o sebe, pretože mi ponúkli ideálnu možnosť, ako sa čo najlepšie nastaviť na vstrebanie tohto extrémne náročného počinu, ktorý sa jednoznačne s nikým nemazlí, až vám dopredu hovorím, zároveň vás i varujem, že toho piesku budete mať po vyše hlavy, pričom sa niektorým divákom z tohto „filmového zážitku” môže spraviť až tak nevoľno, že to budú chcieť čímsi narýchlo spláchnuť, tak je to strašne vyčerpávajúce, no, ale, či vonkoncom do konca vydržíte? • Jedná sa asi o takúto spleť konštelácií, čo sa teda týka toho, čomu by sa mal venovať tento pozoruhodný film: a). Spočiatku tu cítiť prítomnosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, ako vo filmoch pod taktovkou Ingmara Bergmana, ktoré tu budú napokon prevládať? b). Miestami som zas pozoroval klasický prístup, ako z väzenského ovzdušia, kedy postava pre zmenu špekulovala nad tým, ako „vziať nohy na plecia” . c). Taktiež niečo na spôsob drsnej reality šou: Kto prežije. d). Rovnako si vystačíme i s minimom priestoru, z čoho sa zvyčajne vytvára nadštandardná, minimalistická atmosféra, ktorá by sa dala doslova krájať, a súčasne sa do nej zakomponujú i dva ukážkové, herecké výkony, zväčša dominujúce pred kamerou Hirošiho Segawu, no občas sa do diania prikmotrili i antagonisti, ak ich tak mám vôbec nazvať, ktorí majú predsa trochu zvláštny zmysel pre humor... • Réžia je tou najsilnejšou stránkou, ktorej by ste mali venovať oveľa zvýšenú pozornosť + všetko, čo s ňou následne súvisí, čo som spomínal už o pár riadkov vyššie. A záver je snáď naprosto zahalený rúškom tajomstva. Vyskúšajte si tento „kinematografický klenot”, či vám napokon sadne, no nie je vhodný pre každého konzumenta?! () (méně) (více)
Galerie (11)
Photo © Toho Company
Zajímavosti (7)
- Hiroši Tešigahara byl za tento snímek jako první japonský režisér nominován na Oscara. (Terva)
- Představitelka ženské role Kjóko Kišida chtěla zahrát svou roli jako běžná universální žena kdekoliv na světe. Režisér si však přál, aby vypadala japonsky. Jeho verze nakonec vyhrála. (Terva)
- Film sa natáčal v japonskej prefektúre Tottori, ktorá je známa pobrežím s piesočnými dunami. Toto územie je v skutočnosti oveľa menšie, než sa zdá na plátne. Pre filmárov bolo totiž kľúčové navodiť dojem, že sa jedná o rozsiahly priestor. (Dr.Cilka)
Reklama