Černá ovce

V malom bezmennom kanadskom mestečku je 16-ročný Sean Randall (Connor Jessup) obvinený z toho, že na svojej strednej škole chcel zastreliť celý hokejový tím. Pod ťarchou dôkazov, ktoré síce vypovedajú veľa, ale skutočne hovoria málo, je Sean poslaný do väzenia pre mladistvých. Tam začína boj o slobodu a očistenie svojho mena. Celovečerný režijný debut Jasona Buxtona z roku 2012 sleduje tému, ktorá je najmä za "veľkou mlákou" stále veľmi citlivou. Hoci do roku 2012 už viacero filmov rôznej kvality o streľbe v škole vzniklo, väčšina z nich k téme pristupuje priamočiaro, pričom sa zameriava priamo na dôsledky fatálneho konania. Buxton vo svojom filme však nahliada na problém z perspektívy "čo by bolo, keby...?", resp. iba v domnienkach. A navyše, domnienky a hrozivé predstavy možnej masakry vštepuje len do hláv ľudom v uzatvorenej komunite v malom bezmennom kanadskom mestečku. O tom bližšie neskôr. Tento filmový kúsok v mnohých aspektoch možno označiť za zaujímavý, avšak nie vždy sa pod týmto slovíčkom skrýva chvála. Príbehová rovina je jasne vytýčená, bez zbytočných vedľajších odbočiek a postranných dejových línií, ktoré by ju mohli narúšať. Do svojho stredu umiestňuje dominantnú postavu, ktorú síce tvorcovia neskôr vykresľujú ako obeť, ale nemožno si už od začiatku nevšimnúť, ako keby sa ju sami snažili zakopať pod zemou pomocou skostnatených stereotypov a predsudkov. To je na jednu stranu výhrada voči tvorcom, ale divák má tak šancu nahliadnuť na postavu Seana a jeho vnútorný svet bližšie, pričom zisťuje, že tu platí staré známe "Nesúď knihu podľa obalu". To je neskôr to, na čo sa pri súdnom pojednávaní s jeho osobou zabúda (alebo chce zabudnúť). Týmto smerom je naopak potrebné tvorcov pochváliť, pretože veľmi dobre vykresľujú uzatvorenosť, strach z inakosti a malomeštiactvo komunity mestečka, ktoré v ľuďoch prebýva a prebúdza sa s každým ďalším "lovom na čarodejnice". Divák má postupne možnosť uvedomiť si, že to, čo je na tomto filme najdôležitejšie, nie je ani tak príbeh, ale postavy. Príbeh je skôr len akýmsi pozadím, dokreslením, osobných tragédií, v ktorých jednotlivé postavy žijú alebo žili. Pretože či už je to hlavná postava Seana, alebo ktorákoľvek z dominantných vedľajších postáv, všetkých ich spája pokrivený osud a isté osobné nešťastie. Ak pootvoríme filozofické okienko, film ako keby sa snažil povedať, že dôležité je hovoriť. Hovoriť o všetkom. A najmä o zlých veciach, pretože dusiť ich v sebe je to najhoršie, čo môže človek urobiť. Silne to reflektujú najmä scény z druhého Seanovho turnusu v nápravnom zariadení. Filmu tak v žiadnom prípade nemožno vyčítať bezmyšlienkovitý príbeh, ani zle napísané postavy. Od dokonalosti má však táto snímka relatívne ďaleko. Nielenže má so zreteľom na námet pomerne dlhú stopáž, ktorá na viacerých miestach v deji pôsobí ako hluché pásmo, ale aj vďaka hercom (bez urážky) oplýva akousi "béčkovou" aurou. A hoci film nič z toho výraznejším spôsobom nepochováva, rovnako ho vďaka tomu nemožno stavať na piedestál kinematografie. Vo vodách priemeru sa nachádza aj jeho technická časť. Blackbird je, ak už kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli zobrazeniu spoločenského konsenzu malomeštiackej komunity, filmom, ktorý ukazuje, ako ľahko dokáže celá spoločnosť odsúdiť jedného trochu iného človeka na základe minima ničnehovoriacich dôkazov (hoci film úplne nevysvetľuje, ako to Sean s tými zápiskami vlastne myslel). Sila príbehu je vybudovaná na sile jednotlivých charakterov, ktoré tvoria nielen mozaiku osudov, ale aj kvalitatívnu chrbtovú kosť, ktorá drží film pohromade. Priemerná jednohubka o spoločenskom odsúdení kvôli inakosti s množstvom priamych referencií na Pittsburgh Penguins a Sidneyho Crosbyho. (08.02.2020) (méně) (více)