Maniak

Elijah je kvalitní herec. Snaží se zbavit stereotypu rolí, ve kterých boduje dětskou tvářičkou. Výkony odvádí opravdu zajímavé, ale nic naplat, když obsadíte 50kilového sušinku do role násilníka a svalnatce, může dělat s hlasem a mimikou kdeco, ale bude to vypadat vždycky trochu divně. Celý film na něm stojí, POV forma je velmi znepokojující. Spokojený nejsem, film si neuměl moc vybrat formu (buď daleko tvrdší pojetí nebo naopak soustředění se na psychologii a méně prvoplánového řezání by prospělo). Sonda do nitra a zápolení s komplexem -- no, zdá se mi trochu moc schematická na to, abych ji dokázal vnímat jako uvěřitelný příběh. Za mě je tenhle poněkud samoúčelný příběh o masakrující fetišistické migrénické příšerce výrazně kompromisní... (08.05.2013)

Hudba a vizuál podmanivé, násilie naturalistické, spracovanie originálne, len ten scenár je samé obohrané klišé. S výnimkou formálnej a technickej stránky tu nie je ani jeden okamih, ktorý by vytŕčal z priemeru. Background maniaka, jeho psychologické pochody, zvraty v príbehu, či samotné finále - všetko je to hrozné predvídateľné klišé, ktoré sme, počínajúc Psychom a Zombieho Halloweenom končiac, videli asi zhruba tisíc krát. (02.06.2015)

Film sa v prvej štvrtine vyfarbí ako samoúčelná krvavá nechutnosť, diváka odpudí a potom sa mu k nemu ťažko hľadá cesta späť. Dosť mu v tom ale pomáha postava fotografky Nory Arnezeder, ktorá do psychedelického hnusu vnesie normálnosť a ľudskost. Temno a čistota sú vďaka nej vyvážené a dozvedaním sa príčin pošahanosti rozparovača Elijaha Wooda sa z repulzívnej vyvražďovačky stáva napínavá thrillerová dráma. Oproti brakovému osemdesiatkovému originálu záslužný posun do áčkových vôd, so zachovaním explicitnej krvavosti a brutality. Originálne vďaka POV snámaniu očami rozparovača a hlavne šialenému (ale fantastickému!) elektronickému soundtracku. Bizardnosť, za ktorú buďme radi, že dopadla ako dopadla. (03.06.2013)

Slušný horůrkový experiment s POV pohledem, který překvapivě docela vyšel. Kamerová vychytávka je vytěžena na maximum, atmosféra je značně hutná a soundtrack ala Drive také hodně potěšil, stejně jako neuhýbání kamery v opravdu brutálních momentech. Jen škoda, že se při tom tlačení na formu zapomnělo také na nějaký ten příběh, což hlavně v polovině filmu začíná filmu a režisérovi malinko podkopávat nohy. Závěr je však natolik strhující, že to Khalfounovi odpustíte. 70% (26.05.2013)

[Cinematik 2014] Pôvodnú verziu som nevidel, takže som oprostený od porovnávania. Predne sila Maniaka spočíva vo forme, nie obsahu. Využitie subjektívnej kamery len ťažko hľadá konkurenciu, retro elektronický soundtrack rozprúdi krv v žilách a gore je pôsobivé. Umelecky pojatý a do umeleckého prostredia zasadený horor však trpí nedostatkami v oblasti, ktorá robí problém mnohým podobne soft-artovým filmom, a to je fabula. Jednak je hlavný antagonista doslova vystavaný na tom najjednoduchšom freudovskom modele zvrátenej sexuality a narušených rodinných vzťahov, jednak sú po celom, relatívne plytkom deji rozsiate absolútne žánrové klišé a stereotypy (obeť vždy zvolí najhlúpejší spôsob úteku a zabijak ju bez ohľadu na rýchlosť vždy dostane). Ku koncu je vývin čoraz predvídateľnejší, ale aj po celú dĺžku Khalfoun nevie udržať konštantné napätie, ale osciluje medzi genialitou a nudou. Pritom nápady ako nabúranie diváckeho vnímania určitých sekvencií pomocou opakovania určitých scén z inej perspektívy ako očami hlavnej postavy, prípadne prostredníctvom fotografií sú zaujímavé a majú potenciál, ktorý žiaľ zostal nevyužitý. A podobné impresie mám z celého filmu. 60% (13.09.2014)