Český žurnál

Neviem presne, o čom mal byť tento dokument, ale je to celkom zabavné ho pozerať. Vzťahy Čechov a Chorvátov sú len okrajová vec jedného manželského páru, väčšinou sa robí sranda na vlastný účet, čo je vcelku sympatické. Jediné, čo ma fakt rozčuľovalo, bola trvale asi celé mesiace tečúca voda do umývadla, ktorú nemal kto opraviť. (03.05.2023)

Najskôr som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Goebbelsovčina priamo vo verejnoprávnej televízii, v hlavnej úlohe minister a vplyvný podnikateľ, čím sa ani netají. Rozdáva sladké koblihy okoloidúcim, päťtisícovky bezdomovcom, a dokonca aj tancuje ako jeho právnik spieva. Potom to ale nabralo aj druhý rozmer. Po filmárskej stránke perfektné a super je ešte aj diskusia k filmu ako jeho súčasť. Dobre do filmu zapadlo posedenie s francúzskou delegáciou a Jeanom Renom, tie názory išli akosi od srdca. Nič iné ako Polívkov citát sa na konci filmu nežiadalo. Jednu hviezdu musím ubrať pre svoje konšpiratívne podozrenie, že aj tie názory opačnej strany nám boli umne naservírované tou istou rukou. –––– Já koupím Novu a pak vás zaměstnám. –––– Národy, které víc používají internet, mají míň dětí. –––– Vy sedíte na třech židlích, pane Babiši. (19.11.2015)

Nič nie je čiernobiele, ani vojna. Až český dokumentarista musí na naše obrazovky priniesť trochu iný obraz vojny na Ukrajine, ako máme nadiktovaný z oficiálnych médií. A robí to, ako hovorí, aj s tým rizikom, že jeho pohľad môže využiť alebo zneužiť všetko sledujúca ruská propaganda. Pohľad na vojnu je to od obyčajných ľudí z Donbasu, ktorí tam musia žiť a musia si zvyknúť aj na vojnu, lebo človek si zvykne na všetko. Trochu veľa sa mi zdalo v dokumente domáceho videa, mohlo byť nahradené komentárom autora, ktorý je výborný a často objasňuje veci, ktoré sa nedajú sprostredkovať obrazom alebo sa udiali niekde inde. (03.12.2015)

Dokument dáva presne tie otázky, ktoré si ja, ako nevojak, dávam veľmi často. Ako dokáže vojak plniť rozkazy bez rozmýšľania, ako dokáže ísť niekoho zabíjať, a je jedno či za peniaze alebo z presvedčenia. Odpovede sú vyhýbavé alebo žiadne. Tiež sa snaží riešit veľmocenské otázky, prečo sú v Afganistane Američania a prečo tam voľakedy boli Rusi a či to bolo na niečo dobré, ale to je priveľa na cyklus Český žurnál. Tak vďačnejšou témou, ak sa nič vážneho nedeje, bude ako zavesiť vlajku, kto pripravil výbornú nátierku a ako vyzerajú military-holky v kalendári zbrojárskej firmy. –––– Za co tady bojujete? – Sloužíme. Já jsem hlavně voják a plním úkoly. (10.12.2015)

Akoby v jednej malej Českej republike existovali dva svety. Svet dobrovoľníkov a svet odporcov imigrácie, a medzi nimi prebiehal neustály súboj názorov. Pritom tu nemáme ani len slabý odvar toho, čo je v Nemecku, Rakúsku alebo Švédsku. Dokument zobrazuje jedných aj druhých bez prikrášľovania, najväčšiu silu mala jednoznačne výpoveď mladého Sýrčana na posteli. Ten za dve minúty stihol povedať všetko, s čím oni prichádzajú do Európy, a neznie to pre nás ružovo. Dokonca aj slniečkári pochopili, že islámske náboženstvo to nemyslí so ženami dobre. Z nášho pohľadu. Z toho ich je všetko v poriadku, aj z pohľadu v Česku dlhodobo udomácneneho moslima z Kaukazu. (11.11.2016)

Moje hodnotenie nevyplýva z toho, že by som si z dokumentu odniesol nejaký názor na vojnu a zbrane. Dokonca mi film spochybnil aj to, čo som si doteraz myslel. Netuším, koľko materiálu mali tvorovia k dispozícii, ale dokázali do jednej hodiny vybrať toľko skvelých scén, záberov, akcií, názorov a rôznorodých ľudí, že vzniklo úžasné panoptikum. Naviac som sa od najpovolanejšieho dozvedel presnú definíciu zbrane: Zbraň je prostriedok, ktorý urobí našu obranu alebo útok účinnejším. Od detí sa ani veľmi neodobočí, a už sme pri tom starom dobrom orwellovskom, ako spievajú malé dievčatká pre Trumpa: Kto chce mier, chystá vojnu. Skvelí boli aj chlapci, ktorí boli určite vo vytržení po simulovanych bojoch z druhej svetovej, a vyznali sa z toho, ako majú radi zabíjanie a ako by si užili tretiu svetovú. Reportérka ich ľahko dostala, kam chcela a mohli isť alebo musel zasiahnuť otec a chlapca zahriaknuť. Na záver prišiel tiež úžasný výjav zo zbrojárskeho veľtrhu, Česi lámu rekordy vo vývoze zbraní a Slováci im k tomu zatancujú odzemok s valaškou. –––– Jsme šťastný. Nejsme na to sami. Až na nás ty svině ruský zaútočí. –––– Dobrý hasič umí dobře uhasit oheň a stejně tak dobrý voják umí dobře zastřelit protivníka. (18.11.2016)

Keď štát stanovil, že exekútori majú byť podnikatelia, tak sa potom tak aj chovajú. Bokom ide nielen ľudské správanie, ale aj zdravý rozum. Niekto by mohol povedať, že rozum chýbal niekde celkom na začiatku pri prvej pôžičke na nejakú zbytočnosť. Ale čo to je za systém, keď pre sumu v cene televízora niekto celkom legálne podľa zákonov príde o dom, prípadne rovno o dva, ktorých ani nie je jediným majiteľom. Autorka sa do dokumentu vložila celá, aj ako reportérka, kameramanka a pátračka. Príbehy nešťastníkov s dlhmi sú typické a typické je aj to, že sa s tým nedá nič robiť. Vrcholom je asi exekúcia za pokuty v doprave prenesené ešte z detstva. A bez chyby bola reklama nasledujúca hneď po filme najskôr na pamlsky pre psov a potom na MacBook, iPhone a iPad. Reklama hovorí, že to jednoduchu musíš mať, či na to máš alebo nemáš. –––– Nemůžete vyřešit problém jen tím, že budete mluvit o penězích. Chce to mnohem více. (25.11.2016)

Tentoraz je Český žurnál spočiatku takmer bez konfliktu. Aj v kojeneckom ústave aj v profesionálnej rodine je o dieťa očividne dobre postarané, každá strana si ale háji svoje. A pokiaľ jedna strana práve hovori, tak si myslím, že má pravdu, takže nerozsúdim a ani nemusím. Jediné, čo ma zarazilo, že v ústave je počet zamestnancov o jedna nižší, ako je maximálna kapacita ústavu. Takže čisto matematicky na platoch sa oproti rodine neušetrí. Nasleduje "záchrana" kojenca z ústavu a snaha o jeho presunutie do rodiny. Samozrejme neúspešne, byrokracia nepustí. –––– Vyškrábnout dítě z kojeňáku je těžký. (02.12.2016)

Krtek je často jediný český občan, s ktorým kedy bežný Číňan prišiel do styku, to priznávajú oni sami. Inak to bolo s Číňanmi pri návšteve čínskeho prezidenta v Prahe. Oni dokázali zorganizovať podľa svojich predstáv na chvíľu akoby celý pražský život, umravniť nepohodlných ľudí s tibetskou vlajkou, upratať smeti o sto metrov ďalej, a všetko s pomocou českej štátnej polície. Pri rozhovoroch majú čínski študenti všetko jasné, nikto nikoho neutláča, cenzúra neexistuje, Tibet je slobodný. Dokonca chudobní Tibeťania dostávajú na Nový rok a iné sviatky finančné príspevky, darčeky a potravinovú pomoc, čo mi to len pripomína od nás... Návšteva súdruha Brežneva bola do toho všetkého perfektne zostrihaná, súdružské objatia a nadšené rodiny s maličkými deťmi, ktoré si žiadali vidieť súdruha Brežneva naživo. Mám obavy o tú čínsku disidentku v domácom väzení, ktovie čo jej hrozí po tomto Českom žurnáli, keď miestni českí pozorovatelia podali hlásenie domov. –––– Posluchejte instrukce. Když u toho nebudou novináři, můžeme něco udělat. Něco ošklivého. Když u toho budou novináři, zakryjeme to vlajkou. (09.12.2016)

Najšťastnejší ľudia žijú v Nórsku. To mi trochu zaváňa tým, že to tak musia nahlásiť, inak by mali problém. Protestovať by proti tomu mohla Severná Kórea, že najšťastnejší ľudia žijú podľa ich prieskumov práve tam. Aj mnoho iných vecí v Nórsku podľa tohto filmu mi pripomínalo totalitný systém, aký sme dobre poznali. Nechýba ani povinný sprievod s vlajkami na deň ústavy. Ich sociálny úrad Barnevernet sa z nášho pohľadu zdá postrachom a môže kontrolovať skoro všetko v rodine. Ich výhradou môže byť napríklad aj to, že je príliš upratané a byt nevyzerá na to, že v ňom žijú deti. Ani si nechcem predstaviť, čo by bolo, keby tam bol neporiadok. Zakázané je kŕmenie detí, pretože to obmedzuje ich samostatnosť alebo aj spanie so svojimi deťmi v jednej posteli. Ak sa robí narodeninová oslava dieťaťa, nesmie sa pozvať iba niekoľko spolužiakov, ale musia sa pozvať všetci, inak by boli ostatní diskriminovaní a to je trestné. Kam až môžu zájsť demokratické zákony? Ten záver s najšťastnejšími matkami na svete, ktoré sa na tom s rozpačitými úsmevmi dohodli, je božský. Výborný dokument, ktorý sa aj snaží ukázať veci nielen čiernobielo, ale napriek snahe sa to nedarí. Oslovili a dali priestor v podstate každému, kto má čo povedať k veci, viac asi urobiť nemohli. –––– Může mi někdo nařídit, kolik čokolády mohu dát svému dítěti? Může někdo rozhodovat o tom, jestli jsem dobrý rodič, nebo jestli vůbec mám být rodičem? –––– Ŕíkal, že nemůžeš vygúglit slovo Barnevernet na jeho počítači. Může přijít kvůli tomu o práci. (22.11.2017)

Feminizmus je odpoveďou na mužské buranstvo. Jedno bez druhého by nebolo, a to je rovnaké na všetkých úrovniach od ulice až po politické špičky, citáciami ktorých film začína. Práve tie sú príkladom, ako by to vyzerať nemalo a feministky sa tak majú čoho chytiť. Celý film je len zostrihom rôznych diskusií s pestrým osadenstvom a k rovnoprávnosti to smeruje len veľmi vzdialene. Niektoré diskusie sú zaujímavé, a sú to práve tie, kde si ľudia navzájom nepritakávajú, ale vznikne skutočná vymena názorov. Partia feministiek v aute mi pripadala ako úplný úlet. Na konci sú zaujímavé titulky s počítadlom, to musim uznať, výsledne skóre 87:85, hádajte v prospech koho... –––– Rozhodnê mně to nepřipadá vulgární, připadá mi to chlapské. (29.11.2017)

Tentoraz sa to zaobišlo bez akejkoľvek investigatívy a ide viacmenej len o také krčmovo-domáce bľabotanie k horúcim témam dneška. Dve hviezdy za tú odvahy ísť s takouto kamarátskou debatou pred kamery, hoci práve to kamarátstvo obrusuje hrany konfrontácie. Tak ako v triede spolu dobre vychádzajú nácek, antifašista a lesba, je to možné aj v spoločnosti? Možno by bolo lepšie, keby mali v triede aj róma, vietnamca a podobne, čo je dnes celkom bežné, a mohlo to byť o niečo zujímavejšie. Snáď u nejakého nasledovníka o pár rokov, ak takéto debaty už nebudú celkom zakázané, čoho sa obávam najviac. (05.12.2017)

V každé práci bych ráda zůstala několik týdnů nebo měsíc. Každý den si budu zapisovat do deníku, co jsem v práci zažila. –––– Veľmi zaujímavý a odvážny počin. Odvážny tým, že novinárka ako zamestnankyňa porušuje všetky pravidlá zamestnávateľa tým že filmuje pracovné prostredie a vynáša von všetko, čo sa dá. Odvážny aj tým, že na pomerne dlhý čas obetovala čas so svojim mladším synom, ktorý to viditeľne ťažko znášal, snáď z toho nebude mať dlhodobú traumu. Ale čo majú povedať tie desaťtisíce slaboplatených ľudí, ktorí to majú natrvalo... Všetko, čo robila, je práca, ktorá je potrebná, užitočná a niekto ju robiť musí. Či už práčovňa v Motole, hydináreň Agrofertu, pokladníčka v Alberte alebo spracovanie odpadu Ozo!!! Zaujímavým zistením je agentúrne zamestnávanie, čo je novodobý predaj ľudí, pričom títo (ne)zamestnanci zarábajú menej a majú celkovo horšie podmienky. Mal by som k filmu jednu pripomienku, že zápisky mohli byť čítané trochu záživnejším štýlom. Update: Viacerí tu poukazujú na to, že scény zo súkromia sú zbytočné. Podľa mňa nie sú, len ich netreba brať ako súkromie nejakej pani Uhlovej. Aj všetci tí pracovníci na zmeny odchádzajú od rodín, hľadajú ubytovanie a opateru pre deti, komunikujú cez skype alebo odchádzajú od detí, keď ešte spia a pomaly ich ani nevidia vyrastať, presne ako to povedala jedna z kolegýň pri pokladni. (13.12.2017)