Mlha v srpnu

Program T4 je dostatečně známý i dostatečně zmapovaný, ale on je docela rozdíl si o tom něco přečíst a pak se na to podívat, ačkoliv se jedná "jen" o film. Teprve pak na člověka dolehne ta šílenost nacistického počínání a to jsem toho názoru, že tady byli Němci ještě střídmí. Předně je třeba říct, že to bylo od všech zúčastněných úžasně zahrané, což platí především pro dětské herce. Díky tomu si k pacientům divák za krátkou dobu vybuduje vazbu a pak dost těžce nese její násilné zpřetrhání. Navíc to Wessel podává tak, že to nezavání citovým vydíráním. Sebastian Koch jako ředitel ústavu pak byl přesně tím správně zvráceným bastardem, který v jednu chvíli s dětmi dováděl a vzápětí je škrtnutím pera poslal na smrt. Bavila mě i krátce zmíněná církevní linka, která navozovala otázku, zda mají být představitelé kléru či řádů přítomni v ústavech i přesto, že vědí, co se tam děje. Tohle téma by si zasloužilo samostatný film. No a závěrečné titulky ukázaly, že svět začal bláznit už krátce po válce a nejde jen o směšné tresty pro lékaře a sestry. Další film, který je tak moc dobrý, že už ho nechci nikdy vidět. 90% (23.04.2017)

Ozaj, všimli ste si, že postava, ktorá sa volala OJA, tak tú si zahral DAVID BENNENT, ktorý voľakedy, pred pár desiatkami rokov, stelesnil legendárneho Oskara Matzeratha v brilantnom Plechovom bubienku... To len na MARGO veci, ale nie je to od veci, to spomenúť, lebo, ako vravím, taktiež si Bennent zahral chlapca, UPROSTRED pekla, druhej svetovej vojny, len s tým rozdielom, že sa nevyskytoval na takom mieste, ako iný, trinásťročný chalan Ernst Lossa. On prišiel do akéhosi sanatória, či skôr do ústavu, v ktorom sa praktizovalo vytváranie : duševného holokaustu, ktorým sa chceli zbavovať prebytočných, duševne i mentálne chorých ľudí, t. j. - mužov, žien, ale aj detí, a tak vedľa tejto inštitúcie, vyrastá velikánsky cintorín, do ktorého budú pochovávať všetkých nebožtíkov... Doplnil by som, že okrem týchto postihnutých ľudí, tu boli aj SIROTY, a pod. zdraví ľudia, medzi ktorými boli aj bieli cigáni, a práve k tým, sa zaraďoval Ernst, ten v skutočnosti jestvoval, a povedal by som, že tento film je mu venovaný + všetkým, ktorí si prešli tým, čím on. Veľmi nepríjemný a depresívny nemecký snímok, s mimoriadne démonickým Sebastianom Kochom, ktorý touto vlastnosťou srší vo svojom vnútri, na prvý pohľad by ste si ho spájali so sympatickým človekom, ale to, čo má v úmysle, vydesí kohokoľvek na smrť, čo má len kúsok pochopenia, pre abnormálne skutky, ktoré sa viedli, voči sebe samým, alebo, čo je schopný urobiť človek človeku ? Zmieňujem to tak, ako pôsobí Koch vo svojej postave Dr. Veithausena, inak jedná sa o fiktívnu postavu, pričom jemu podobní jedinci boli roztrúsení všade navôkol, a tak skántrili cca „200 000 pacientov” . Lossa si zahral Ivo Pietzcker, ktorý si pripisuje opäť zárez do tohto žánru kinematografie, pričom podáva vierohodný, uveriteľný, zapálený herecký výkon, ktorý ma nenechával chladným, aj preto, čo sa mu stalo + nachádza sa tu taktiež zopár vynikajúcich hereckých výkonov, ak by som mal námatkovo vymenovať jeden z nich, tak určite zvolím : kamarátku hlavnej detskej postavy Ernsta Lossa, dievča NANDL, alebo tu máme dobrú a zlú sestričku, či na pár sekúnd Štokyho, čiže Karl Markovicsa. Ak by som mohol ešte niekoho pochváliť, tak plusové body udeľujem režisérovi Wesselovi + kameramanovi Hagenovi Bogdanskimu, ktorý patrí medzi nemeckú špičku, s presadením sa u kvalitných tvorcov, a títo borci dokázali navodiť veľmi nepríjemnú atmosféru, ktorá sem - tam, vyvolávala u mňa, duševné DUSENIE v mojom vnútri, v mojej psychike, ktorá mi prezrádzala, že toto je totálne zvrátené, čo sa odohrávalo, ale podľa týchto doktorov sa zrejme jednalo o určitý HUMANIZMUS, oproti „pobytov v koncentračných táboroch” ... Povoleno - nepovolená EUTANÁZIA. Občas mi liezol na nervy divný strih, a k tomu niekoľko zvláštnych scén, naopak, užil som si dve vynikajúce scény, ktoré sa odohrávajú v jedálni + samotné bombardovanie, keď chcú dvaja kamaráti vziať nohy na plecia. Skrátka, pozrite si to ! Ojedinelý skvost súčastného filmu... , ktorý by sa mal oceniť... (02.04.2017)

Mrazivé memento 200 000 nacistických obetí eutanázie v sanatóriach Tretej ríše. Film, po ktorom nikomu nebude ľahko, ale ktorý je potrebný, aj keby len ako pamiatka všetkých tých nešťastníkov. Že bol vybratý konkrétny skutočný príbeh jedného z nich, HMLE v AUGUSTE dodáva na sile, ale zároveň uberá na pochopení prístupu mnohých tých lekárov a riaditeľov ústavov, skutočne presvedčených, aspoň zo začiatku, že robia službu nielen spoločnosti, ale aj postihnutým samotným, a neskôr, keď sa to už definitívne zvrhávalo na vyhladzovanie, zasa neschopných uvedomiť si, že už stratili nielen lekárske zábrany, ale aj elementárnu ľudskosť. Filmovo stvárnený postupný vnútorný prerod psychológie jednotlivca, ktorý zložil Hippokratovu prísahu a chcel pomáhať, no stal sa neho ten najhorší vraždiaci netvor, by ma osobne zaujímal viac. Sebastian Koch so svojou charizmou a hereckým umením tu robí čo môže, aby ho ukázal, film sa však zameriava na komplexnejší dojímavý obrázok a navyše sa odohráva takmer na konci druhej svetovej vojny, kedy to všetko musela byť už iba pretvárka a/alebo šialenstvo. (15.11.2016)

Veľmi silný námet s niekoľkými emotívne vydarenými scénami. No celkovo ma to nezasiahlo tak, akoby si možno táto téma zaslúžila. Inak so záverom prišlo aj veľké znechutenie - divák sa totiž dozvie, že hlavní vinníci vyviazli takmer bez trestu. Človek by čakal minimálne šibenicu a niečo ako Norimberský proces a oni ich po pár rokoch pustia z basy, no hnus. Tým sa vlastne potvrdilo, že vtedajšia spoločnosť ešte aj po vojne niečo také odporné, ako zbaviť sa postihnutých, vlastne tolerovala. To je na plač. 70/100 (14.04.2017)