Dům k pověšení

Tenhle cikánský epos miluju snad nejvíce ze všech Kusturicových filmů. Cesta mladého míšence Perhana z malé cikánské kolonie do velkého světa, kde místo štěstí najde jen peníze a zmar, je natočená s empatií a precizností, která svědčí o tom, že Kusturica mezi cikánskou komunitou žil a naučil se ji chápat jinak než jako režisérský "gádžo". Výkony herců i neherců jsou výborné, humor je černý jak bota, tragika převelice lidská a některé scény v sobě mají (i díky famózní Bregovičově hudbě) magickou uhrančivost. Je úžasné sledovat, jak původně bodré líčení života v kolonii přechází do těžce tragického závěru, ve kterém se Perhanův svět zbortí jak ten dům k pověšení. Mistr ve vrcholné formě! (28.01.2004)

Svojský, nenapodobiteľný Kusturicov štýl je prelievanou zmesou balkánskej nátury, podobne zachytenej, ako v českom prípade Menzela, ktorý rozumel ľudovému prostrediu a všetkým jeho nedostatkom a živočíšnej, poeticky vyobrazenej rovine Jakubiska v prípade slovenských filmov. Dom obesenca je skvelým príkladom nesplnených snov vidieckej súdržnosti, osobných a rodinných zlyhaní a hodnôt prevrátených rokmi a skúsenosťami. Tak, ako vzlietla nad oblakmi Hatidžina strecha nad hlavou, tak sa za pár drobných výhod pomedzi prsty vytratila dôvera a láska celej famílie. Výborné sú i zvyšné podobenstvá. (24.02.2018)

Keď si postupne napozerávate Kusturicove filmy, tak vám začne dochádzať, že v podstate točí stále ten istý film dokola. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíte, tak zistíte, že je to úplne jedno a že možno je to tak aj dobre. Mladý milujúci sa párik hľadá miesto vo svojej nekonformnej spoločnosti a v prípade Domu obesenca netušíte, kam ich ich snaha môže dohnať. Alebo kam vyústi na prvý pohľad nezmyselný nadprirodzený prvok. Neverte poradiu žánrového zaradenia kúsok hore, je to presne naopak a v oboch prípadoch sú žánre dohnané na maximum. Kusturica nie vždy dokáže zamávať s divákovými emóciami, viac sa mu to darí s humorom, ale v tomto prípade som sa cítil na konci skutočne vnútorne "pohnutý". Možno bude viacerým prekážať trochu prehnaná dĺžka, ja som si však na sebe uvedomil, že čím dlhšie trávim čas s hrdinami zaujímavých príbehov, tým viac mi prirastú k srdcu a čas tak nehrá žiadnu úlohu. No a nesmieme zabudnúť na neskutočnú goticko-renesančno- barokovú fotogéniu talianskych miest. (30.01.2014)

Tento film som videl až potom ako som videl dokument Malí zlodeji, ktorý bol natočený o 21 rokov neskôr. Videl som ho v slede iných Kusturicových filmov. Opäť som mal možnosť vidieť isté podobnosti, keďže jeho štýl bol v niektorých filmoch využívať zvieratá, špeciálne moriaky, vznášajúcich sa ľudí a podobné motívy ako bozkávanie sa so zadržaným dychom (to tu konkrétne nebolo) a podobne. S tým dokumentom je to viac než podobné a je vidieť, že za tie roky sa toho veľa nezmenilo. Tento cigánsky epos je asi najlepší film o cigáňoch, aký som kedy videl. Jeho dĺžka mi nevadila, lebo to bol jeden veľký príbeh a skrátenie by neukázalo podstatu. Príbeh tohto filmu bol viac než realistický a vypovedá o tom, ako sa Kusturica skutočne vžil do tejto komunity, keď ju študoval v Skopje. Príbeh by mal byť ponaučením a podáva dôkladný opis tejto komunity. Ukazuje veľa motívov a báji, nehovoriac keď sa spomína svätý Juraj pri počatí, keďže je to pre nich dôležitá postava. Hudba je skvelá a myslím, si, že po tom, čo spravila hlavná postava, pre ňu môže akurát ten moriak priletieť na konci. Tento film je čierny, je temný, je taký cigánsky. (08.04.2012)

"CO JSEM SÁM SEBE USVĚDČIL ZE LŽI, NEVĚŘÍM UŽ NIKOMU." Magický realismus v podání kočovného srdce Emira Kusturici. Obsazené a zahrané s živelnou náturou, pro kterou neexistuje příkras. Je fascinující sledovad ten bordel, plný bahna a suti a nebrát ho jako špínu a těkavý zmar, ale regulérní prostředí. Prostředí, ve kterém se žije, miluje a umírá. Jako všude jinde. Hudba: Goran Bregović. 80% (26.03.2010)