maddy

Občianska vojna natočená ako znepokojivý road movie, ktorá sa skôr než na akciu (k nejakej dôjde až v samotnom závere) zameriava na zobrazenie odpudivého stavu spoločnosti, ak by takáto občianska vojna v USA (alebo prakticky kdekoľvek inde) nastala. Alex Garland namiesto letného, resp. jarného vojnového blockbusteru doručil ďalší z jeho osobitných snímkov, kde vyslovene krásne zábery jednej jazdy naprieč Amerikou kontrastujú s až apokaliptickými zábermi na odpudivé číny ľudí. Neraz jeho film prázdnymi ulicami a diaľnicami s množstvom havarovaných áut pripomenie The Walking Dead alebo The Last of Us, ale Garland nikdy neskĺzne do žiadnej patetickosti, ale vlastne ani ľudského príbehu. Toto totiž nie je film o postavách ako takých, ale o stave spoločnosti. Avšak pokiaľ sa rozhodne pre scénu, ktorá má ždímať emócie, tak v tom momentu mu to funguje znamenite (úmrtie jednej z ústredných postáv). A zároveň sa po celý čas vyhýba zbytočnému kopaniu do ktoréhokoľvek politického tábora alebo vynášaniu rozsudkov, k čomu moho takýto film veľmi ľahko skĺznuť. Vo výsledku tak silný indie snímok, kde mi jedine chýbal nejaký väčší myšlienkový presah, tak dobre známy zo všetkých predošlých Garlandových filmov. K nejakej tej myšlienke o stave žurnalistiky a morálky síce dôjde, ale táto kritika po celý čas kĺže iba po povrchu, nežby sa poriadne rozvinula. Nič to však neuberá na intenzite snímku alebo jeho odkaze. CELKOVO: 8/10

Krásna pocta filmovým kaskadérom ... a to je tak všetko. David Leitch si natočil film sám pre seba, ale akosi zabudol na to, že ten pravý jednoduchý letný hollywoodsky blockbuster musí baviť aj davy, nielen pár filmových geekov. Vo výsledku, tak pocta kaskadérom, ale s úplne banálnou krimi záplektou, komédia s pramálo skutočne funkčným humorom, hravé akčné scény, ale s absentujúcim napätím, a romantika, ktorú skôr tiahne sympatické ústredné duo Gosling a Blunt, než samotný vzťah týchto postáv vo filme. Absolútne neškodný film, z ktorého síce priam sála Leitchova radosť z toho, že sa mohol kaskadérsky vyblbnúť s celoživotnými kamarátmi na pľace vo veľkom štýle, ale zároveň film, ktorý vo všetkom ide tak nejako na pol plynu. CELKOVO: 6/10

Najsexi film roka. Luca Guadagnino si berie to najrajcovnejšie z Call Me by Your Name, to najlepšie zo športových filmov a ešte to zaobaluje do neskutočne originálneho a sakra štýlového vizuálu plného nápaditej kamery, parádnej hudby a dravého strihu. Nejednoznačný, iba v náznakoch naznačovaný bisexuálny trojuholník zaobalený do tenisového filmu, kde tie, parádne natočené tenisové zápasy hrajú až druhý prím. Ten prvý hrá zbesilá vyprávěcí štruktúra, ktorá skáče v časových obdobiach v každom druhom strihu, ale divák sa ani raz nestratí v postavách a udalostiach, ktoré sa práve dejú. Nie je to síce úplne bez chýb (napr. trochu zbrklý samotný záver a posledný záber filmu bez dostatočného climaxu), ale faktom je, že Luca Guadagnino natočil zatraceně hot and cool movie! CELKOVO: 8/10

“The question is, do you have it in you to make it epic?” A obávam sa, že George Miller vo veku 79 rokov už nemá na to natočiť tak epický film akým bol Fury Road. To, že sa vybral inou cestou než Fury Road by vôbec nevadilo. Predsa len zopakovať jeden z najlepších akčných fimov (a pre mňa jeden z najlepších kinozážitkov EVER) prakticky nejde. Ako už len tromfnúť dokonalosť, všakže? No tam, kde sme si pred deviatimi rokmi pri traileroch na Fury Road hovorili, že ten film ani náhodou nemôže dohnať tú zbesilosť trailerov a on ju nakoniec dohnal ešte 10x viac a lepšie, pri Furiouse to je presne opačne. Našlápnutý trailer skôr klamal telom a ten film by vo viacerých momentoch potreboval aspoň štvrtinu zbesilosti Fury Road, aby nakopol tempo a obhájil si tú dva a pol hodinovú stopáž. Tam kde si totiž Miller vo Fury Road vystačil s náznakmi toho ako okolitý svet funguje a nechal diváka si domýšľať zvyšok, vo Furiose dostávame priam až otrocké vysvetlenie každej jednej veci a udalosti, ktorá sa mihla vo Fury Road. Ako prišla Furiosa o ruku, ako sa škonštruoval War Rig, ako vyzerá Bullet Farm, ako to vyzeralo v Green Place,  ... a množstvo ďalších detailov, ktoré boli vo Fury Road zahalené tajomstvom. Vysvetlenie každého miesta Wastelandu, ktoré sme nikto ani veľmi nepotrebovali vidieť. Navyše to neponúka vôbec nič čo by si niekto nedomyslel sám už vo Fury Road (a vysvetlenia, ktoré ponúka občas nedávajú žiaden zmysel - viď keď Furiousu v Citadele polovicu filmu nikto nehľadá). Furiosa tak nakoniec pôsobí skôr ako datadisk k hlavnému (a lepšiemu) filmu, nežby si ako film obhájila svoju samostatnú existenciu. Odlišný prístup by sám o sebe nevadil, ale musel by to byť prístup akokoľvek zaujímavý. Furiosa je však o dve, až tri úrovne pod Fury Road, nielen čo sa týka postáv (Anya Taylor-Joy je pomerne nezaujímavá a Chris Hemsworth skôr vyhrotenou, zvrátenou paródiou zo štvrtého Thora), ale hlavne akcie. Väčšina ačkných scén sa odohráva v podivnom "tichu", úplne absentuje pompézny soundtrack, ale aj koherentnejší strih alebo akékoľvek napätie (keďže z Fury Road už vieme kto všetko sa dožije ďalšieho filmu). Chýba tomu správny drajv a keď už konečne k nejakej tej akcii dôjde, tak nevie vôbec strhnúť. Komentár síce vyznie negatívne, ale to zo mňa skôr hovorí sklamanie, že Miller sa nedokázal ani z časti priblížiť kvalitám predošlého filmu. Natočil si film pre seba, aby sa mohol piplať s každým detailom jeho vysneného Mad Max sveta, ale zabudol pri tom čo divákov tak ohúrilo na Fury Road. Zaoberá sa tak detailami na ktoré sa nikto nepýtal, ale neponúka film, ktorý sme si deväť rokov pýtali všetci. Zmena prístupu sama o sebe nevadí, ale keď už chcel Miller prísť s takto razantnou zmenu (tempa, žánru, akcie), tak musel by ponúknuť zaujímavejší príbeh než ten ktorý sme dostali (prakticky obyčajná cesta za pomstou bez čohokoľvek navyše). Jo, keď si jedenásty krát pustím Fury Road tak teraz už budem vedieť kedy a prečo sa Furiousa naučila šoférovať War Rig, ale je mi tá informácia k niečomu? Ťažko povedať. Nie zlý film a kreativita sa Millerovi nedá uprieť, ale po deviatich rokoch čakania na pokračovanie je pre mňa zároveň Furiousa najväčším tohtoročným filmovým sklamaním. Po dokonalom Fury Road sme totiž dostali skôr priemernejšiu Furiosu. CELKOVO: 6/10

Caitlin Cronenberg sa za svoju prvotinu vyslovene hanbiť nemusí a evidentne ide v šlapajách svojho slávnejšieho otca, čiže skôr než prvoplánový horor natočila akýsi psycho thriller s fajn námetom o tom čo by sa dialo keby v dôsledku ekologického kolapsu planéty muselo 20% ľudí (dobrovoľne) podstúpiť eutanáziu a v rámci jednej rodiny by ste mali vybrať kto ju podstúpi. Potenciálne sľubný námet, avšak fungoval by skôr ako krátkometrážny snímok než celovečerný film, kde Caitlin Cronenberg síce nadhodí ústrednú myšlienku ... a to je vlastne všetko, ďalej ju hodinu a pol nikam neposúva, nerozvíja, iba servíruje pár hádok v rámcii jednej lokácie, ktoré následne vyvrcholia do jemného gore v závere (kde sa však postavy chovajú skôr iracionálne, než akokoľvek uveriteľne). No bez výraznej práce s postavami, nejakým dopadom na ne. Tu sa vyslovene žiadala poriadne depresívna atmosféra než to čo sme dostali. Vo výsledku nie úplne zlé, iba strašne obyčajné, naťahované a všetko zaujímavé vám vlastne povie obsah filmu, samotný film už nič navyše v rámci toho námetu neponúka. CELKOVO: 4/10

Po Operation Fortune už druhý krát po sebe Guy Ritchie na voľnobeh. The Ministry of Ungentlemanly Warfare (kriste, kto tomu vymyslel ten dlhočízny názov) by chcel byť takými akčnejšími Inglourious Basterds, ale nato mu chýba silný Tarantinov scénar a postavy, a vlastne aj tá predošlá hravosť a tempo Ritchie filmov. Zostal tak síce technicky solídne natočený, ale pomerne obyčajný vojnový film, ktorý oproti iným Ritchieho kúskom je iba takou neškodnou a úplne nevýraznou jednohubkou. Akurát uvádzať pri podobnej komediálnej blbinke z druhej svetovej vojny prívlastok "based on true story" je pomerne nevhodné, imho. CELKOVO: 5/10

Po druhej Dune ďalší z tých inteligentnejších hollywoodskych blockbusterov za tento rok. Wes Ball mal sakra ťažké naviazať na jednu z najlepších trilógií akú sme v dvetisícich rokoch dostali, a úprimne, Kráľovstvo planéty opíc vyzeralo na prvý pohľad ako jeden z tých filmov a svetov, do ktorých sa vraciať nikto nepotreboval. Režíjne žezlo od Matta Reevesa však prebral s veľkou poctou. Kráľovstvo je tak akýmsi mixom hravejšieho Zrodenia a zároveň seriózneho Úsvitu, aby zároveň dokázalo obstáť aj ako samotný film a začiatok novej trilógie (pevne dúfam, že ju dostaneme). Prvá dobrodružná polovica pripomenie takmer až The Last of Us - vzhľadom na svet zničených miest, ktoré si postupne berie príroda, druhá polovica sa zároveň skvelo inšpiruje v pôvodnej Planéte opíc bez toho, aby ju vykrádala. Dôraz sa opäť kladie na postavy, takže každá a jedná je zaujímavá, mierne nejednoznačná a s vlastnými motívmi v príbehu, ktorý stále dokáže aj prekvapovať. Teda až na pomerne urýchlený záver. Ono asi nie je na škodu v závere šlápnuť na plyn, no zároveň to pôsobí trochu rušivo oproti pracne budovaným predošlým minútam, resp. takmer dvom hodinám, kde som si pokojne želal s postavami stráviť ešte o niečo viac času a u niektorých (hlavný záporák) viac rozobrať ich konanie. Vo výsledku avšak veľká spokojnosť a takto má vyzerať novodobý blockbuster. Famózny vizuál bez prvoplánovaného ohurovania, skvelá hudba, herecké výkony, dokonalá kamera, zaujímavý svet, plnohodnotné postavy, pár myšlienok na zamyslanie a skvelý world-building. Nie je to rozhodne úplne dokonalé, navyše s trochu klišoidným samotným zakončením a lákaním na ďalší film, ale zároveň si neviem predstaviť čo by to malo robiť inak ... okrem toho, žeby sme mali dostať trojhodinový režisérsky zostrih na Blu-Ray. Wes Ball sa ukázal ako prvoligový režisér, ktorý dokáže natočiť bezproblémové veľkorozpočtové  dobrodružné sc-fi so známou značkou, a ktorá sa môže hrdo postaviť vedľa pôvodnej trilógie a zároveň ďaleko nad tohtoročnú opičiu konkurenciu. CELKOVO: 9/10

Fajn nápad, takže sa tomu, že to v súčasnosti zbořilo internety nečudujem, ale asi som predsa len čakal o niečo málo viac. Baby Reindeer má dobrý a aktuálny námet, ale v priebehu stopáže až príliš skáče medzi žánrami od sľubne začínajúceho stalking thrilleru cez psychologickú drámu až po občasnú tragikomédiu, nikdy síce nestratí focus ohľadom toho čo chce povedať, no zároveň sa nikdy nezahryzne ani v jednom žánri tak silne ako by mohol. Najzaujímavejšia rozhodne ostáva epizóda č. 4 so znásilnením a drogovým zneužívaním, ktorá však nakoniec má najmenej spoločného s hlavným dejom. Vo výsledku vďaka veľmi striedmej stopáži jednotlivých epizód skvelý seriál na binge-watch (i keď pomerne skratkovitý) o jednom zúfalom, neúspešnom komikovi, ktorý si však za väčšinu sr*čiek v živote môže zároveň úplne sám (čo seriál aj reflektuje) a samotná Martha bola len spúšťač všetkých jeho naakumulovaných problémov a klamstiev. CELKOVO: 7/10

Sting sa určite nevyhne porovnávaniu s nedávnym Vermines. Po rokoch pavúčich suchôt sme totiž v blízkej dobe dostali akousi náhodou dva pavúčie horory za sebou. No zatiaľ čo ten francúzsky prírastok sa pokúša látku aktualizovať pre nové tisícročie a doručiť funkčný (a skutočne dobrý) horor. Sting uviazol niekde pred tridsiatimi rokmi v Béčkových vodách. Kiah Roache-Turner si síce urobil aké také meno jeho absolútne uletenými blbůstkami Wyrmwood, a Sting točí veľmi podobným štýlom. V žánri by tak nemalo chýbať napísané "komédia", akurát narozdiel od sebaparodického Wyrmwood sa pri Sting musí držať úplne na uzde, takže je to vo výsledku iba nudné, neatmosférické a hororové (s výnimkou možno dvoch scén) asi tak, aby to vystrašilo deväť ročné deti. S výnimkou akčnejších záverečných pätnástich minút s gumovým pavúkom tak len horor, ktorý sa nikdy poriadne nezapichne. CELKOVO: 4/10

V porovnaní s nedávnou americkou Godzillou ako nebe a dudy. Tam kde Hollywood robí z Godzilly prepálenú CGI mlátičku, ktorá si dáva na držku s King Kongom, tu Japonci pochopili v čom tkvie sila tohto monštra a vracajú ju tématicky späť k pôvodnej Godzille z päťdesiatich rokov, akurát v modernom kabáte. Japonská Godžira je tu opäť neľútostné monštrum, ktoré je akousi metaforou na hrôzy druhej svetovej vojny a nástup atómového veku s obrovskými dôsledkami, ktoré môže spôsobiť. Skvelá hudba, rešpekt budiace monštrum, výborné akčné scény s monumentálnou deštrukciou a oceánske scény, ktoré sa k tomuto filmu náramne hodia. Akurát škoda toho občas prehnaného japonského patosu, neustáleho (až trápneho) sentimentu a s pribúdajúcimi minútami sa akosi vytratí aj tá pochmúrna nálada z prvej polovice filmu. Škoda, viem si tu predstaviť trocha šikovnejšiu prácu s depresiou ohľadom druhej svetovej vojny a dopadom na postavy, no v skutočnosti ten ľudský príbeh (aj úmrtia ústredných postáv v priebehu filmu) na mňa fungoval najmenej, napriek tomu, že je na neho kladený najväčší dôraz. Vo výsledku síce dobré, s vynikajúcim prístupom k látke, kde by sa aj Hollywood mohol učiť, ale rozhodne nie tak skvelé ako som čakal. CELKOVO: 6/10