maddy

Po tých skvelých ohlasoch zo zahraničia nakoniec pomerne sklamanie. Late Night with the Devil je síce dobrým filmom, no nie veľmi vďačným hororom. Režisérske duo Cairnesových dokáže priam dokonale vystihnúť atmosféru televíznych late night interviews zo sedemdesiatich rokov a držať sa konceptu po celú stopáž, takže Late Night with the Devil pôsobí čo sa týka námetu dostatočne zaujímavo a originálne, navyše s perfektným Davidom Dastmalchianom v hlavnej úlohe. Avšak čo sa týka hororovej časti, čakal som niečo odvážnejšie, atmosférickejšie, nápaditejšie, akékoľvek. Late Night with the Devil má však za hodinu a pol dohromady dve hororovejšie scény a ani tie nijako nešokujú, práve naopak sú podané pomerne obyčajne. Vo výsledku tak nie zle koncepčne pojatý film, ale pomerne slabý horor. Ako taká neškodná, osviežujúca, nízkorozpočtová žánrovka síce v spleti tých podpriemerných, generických hororových kúskov, ktoré v dnešnej dobe smerujú do kín poteší, ale čakať tu na poli žánru čokoľvek zásadné by bolo chybou. CELKOVO: 6/10

Keď si filmový fanúšik myslí, že originalita vymrela, tak nezávislá americká scéna príde s nízkorozpočtovými bobrami. Film sršiaci originalitou a našťastie aj humorom. Priniesť totiž v tomto storočí na obrazovky divákov späť klasické nemé chaplinovky, nakombinovať s humorom ako z Looney Tunes, to si žiada veľkú filmársku odvahu. Táto snaha Mike Cheslika vyšla našťastie na jedničku a Stovka Bobrov je niečo čo sa na obrazovkách divákov nevidelo ... no takmer sto rokov. Hodnotenia budú asi oscilovať od absolútneho odpadu po päť hviezdičky a asi pochopím obidve strany, no komu bobry sadnú, tomu sadnú perfektne. Za mňa jedna z najlepších komédii posledných desať rokov! Jediná výtka smeruje k možno mierne prestelenej stopáži, kde 108 minút je predsa len cezpríliš, naštastie nápady tomu nedôjdú ani v jednej minúte, no aj tak 80 minút by bolo pre podobný typ filmu ideálnejších. CELKOVO: 8/10

Prakticky to isté čo Ready or Not, akurát s upírmi (to nie je spoiler, nakoľko to vyzradí už prvý trailer). Duo Radio Silence (Matt Bettinelli-Olpin a Tyler Gillett) opäť vzali obyčajný hororový námet, ktorý mierne osviežili a pretavili do funkčného filmu. Do filmu, ktorý si na jednej strane robí srandu zo všetkých žánrových klišé, zároveň sám balansuje na hrane klišé, no nikdy do klišé nepadne, pretože je neustále osviežovaným niečim malinko novým. Abigail je tak podobne ako Ready or Not hororom, u ktorého sa nikto nebude vyslovene báť, zato baviť sa budú všetci, ktorí na túto efektnú hru pristúpia. Objektívne by to boli asi za 3*, ale mne je tento prístup režisérov tak sympatický, že nemám problém zaokrúhliť vyššie. Ako taká zábavna hororová blbůstka totiž funguje Abigail rovnako dobre ako Ready or Not alebo posledné Vreskoty. Aj keď nabudúce by to od režisérov už skutočne chcelo aj niečo, ja neviem, serióznejšie (?), aby ukázali, že so žánrom vedia pracovať a netočia stále to isté len v iných kulisách. Zatiaľ ma to baví, ale do budúcna bacha na to. CELKOVO: 7/10

Slušný nápad a vynikajúci dizajn monštra, resp. čarodejnice, ale chabé hororové prevedenie. Množstvo scén malo potenciál a muselo vyzerať na papieri fajn, napríklad tá s blikajúcim svetlom, ale Alberto Corredor ani jednu nedokážal pretaviť do ničoho hororovo funkčného. Baghead je tak bez správne zlovestnej atmosféry, bez funkčných ľakačiek a nedokáže ani v jednej minúte postrašiť, prípadne diváka akokoľvek napínať. Celé je to také režijne mdlé a nakoniec sa tak jedná iba o 90 minút absolútne generického strašenia, kde zamrzí hlavne nevyužitý potenciál. Či už ten hororový alebo ten ohľadom námetu. Príbeh je načrtnutý, no následne nijako poriadne uchopený, dovysvetlený a vlastne často ani nedáva zmysel. Čo by nevadilo keby to bolo aspoň napínavé a strašidelné, ale po väčšinu času nie je. CELKOVO: 4/10

Je tam pes, intenzívna akcia, aj cesta za pomstou, a predsa to nie je indický John Wick. Dev Patel sa vo svojom režíjnom debute rozhodol ísť trochu inou cestou, než sľubovali traileri a namiesto akčného hrdinu prezentuje po väčšinu stopáže práve toho obyčajného človeka, ktorý sa rozhodol vysporiadať s osudom, a hlavne sebavedomého režiséra, ktorý sa vie výborne hrať s farbami, zábermi, strihom a hudbou. Monkey Money vyzerá famózne, je neskutočne štýlový a zaslúži si čo najväčie plátno. Aj keď je vlastne iný, než bude asi ktokoľvek čakať, ale v tom tkvie práve jeho najväčšia sila. Pod tým obyčajným príbehom sa skrýva film, ktorý sa nebojí byť svojský a keď už divák čaká, že sa bude uberať určitým smerom, tak Monkey Man mierne uhne, aby ponúkol trochu iný zážitok, než divák namlsaný z frenetického traileru čaká. Nie je to síce bez chýb a ten film sa občas pokúša o zbytočne mnoho vecí naraz - od sociálnej kritiky Indie, cez politickú kritiku až po predstavenie indickej mytológie, ale ako režíjny debut je to neskutočne suverénny, štýlový, klasický a zároveň mierne iný akčný film. Taký slow-burn akčňák, kde zakaždým po 40 minútach jednoduchého príbehu nastupuje 20 minútová nekompromisná, krvavá akcia. Či vám tento prístup vyhovuje alebo nie si musí odpovedať každý sám, ale za mňa jednoznačne za odvahu palec hore! CELKOVO: 7/10

Matthew Vaughn Level Snyder. Už posledný The King's Man dával tušiť, že s Vaughnom to ide z kopca, ale až Argylle je dôkazom, že sa dostal niekde na úroveň Snydera (Rebel Moon). Neskutočne prehnane ambiciózny film, ktorý nefunguje ani ako odľahčená zábava (na to je preplácaný až moc), ani ako pocta špionážnym filmom, ani ako akčňák, ani ako paródia. Je to iba guláš, ktorý navyše aj vyzerá neskutočne hnusne (kde sa do pekla stratilo tých 200 miliónov?). Nevadia mi nanajvýš ustrelené film, veď koniec koncov takí boli aj prví a druhí Kingsmani, ktorých som doteraz veľkým fanúšikom, ale v tomto prípade už Vaughn nepozná mieru a mnoho scén sa silou mocou snaží pôsobiť neuveriteľne cool, ale sú bohužiaľ len neskutočne otravné a nefunkčné (úvodné prepínanie medzi dvomi postavam vo vlaku) alebo trápne (akčná scéna s krasokorčulovaním v tankeri). Občas sa síce objaví scéna, ktorá má potenciál (akčná scéna s farebnými dymovými clonami), ale nakoniec je natočená tak bizarne, že to už nie je ani vtipné, tobôž zábavné. Navyše s postavami, ktoré vôbec nefungujú. Bryce Dallas Howard mám síce rád, ale skutočne som ju v tomto veku a už ehm o niečo moletnejšiu nikdy nepotreboval vidieť ako akčnú hrdinku, ktorá dáva kopačky z otočky. Nefunguje tu takmer nič - herci (i ten Cavill tu vyzerá akosi idiotsky), ustrelený príbeh, ktorý len vrší často nezmyselné zvraty na seba každú pol hodinu, hnusne predigitalizovaná akcia, ani humor. Vo výsledku film, ktorý skôr než cool ako Kingsmani pôsobí ako lacná paródia spred patnástich rokov, ale pri nich sme tušili od začiatku, že to je blbosť. Argylle sa tvári ako ďalší z Vaughnových super originálnych a štýlových filmov, ale je to často bolestivý pohľad. Nevravím, že to miestami nepobaví, ale na jednu okay-ish scénu pripadá ďalších desať wtf momentov. Takto fakt nie a Vaughn buď pri ďalšom filme potrebuje silný producentský dohľad alebo si dať na pár rokov od režírovania pokoj. Inak tu máme ďalšieho režíjneho Snydera, a jeden nám teda bohato stačí. CELKOVO: 4/10 

Reinaldo Marcus Green si povedal, že po feel-good životopisnom športovom filme (fajn King Richard) si natočí feel-good životopisný hudobný film. Legenda akou je jamajský reggae spevák Bob Marley si podobný feel-good prístup priamo žiadala, takže teoreticky to malo dopadnúť podobne. Nuž, ale nedopadlo. One Love je tým najrutinnejším hudobným životopisom, ktorý nijako nestrhne a všetky udalosti prezentuje bez výraznej dramaturgie alebo funkčného rozprávania príbehu. Je to ako životopisný film z výrobnej linky, kde niekto naskladal pár piesní od Marleyho, pár základných informácii z wikipedie nakombinované tak, aby z toho vzišiel film, ktorý naplní nejaké základné očakanávania divákov ako asi má filmový životopis vyzerať, ale vo výsledku  ničím nezaujme. Taká Bohemian Rhapsody je tomtuo na míle vzdialená, dokonca aj ten Rocketman. Škoda, toto je skutočne premárnená príležitosť natočiť takto obyčajný a nevýrazný film práve o Marleym. Pritom materiál by na to bol. CELKOVO: 5/10

Imaginary si požičiava odvšadiaľ, snové sekvencie z A Nightmare on Elm Street, druhý svet s názvom Never Ever z Insidious, niečo málo z Poltergeist, prípadne námet s imaginármymi priateľmi detí z menej známych Z alebo Come Play. Táto bezbrehá neoriginálnosť by vôbec nevadila, keby to avšak netočil snáď najhorší súčasný mainstreamový hororový režisér Jeff Wadlow, ktorý má za sebou iba absolútne podpriemerné kúsky ako Truth or Dare alebo Fantasy Island. A pri Imaginary v sebe zázračne nenašiel čoby len kúsok talentu, takže sa opäť jedná o horor, ktorý okrem vykrádania ostatných nič iné nevie. Je to len celé absolútne hororovo nefunkčné, s pribúdajúcimi minútami čoraz hlúpejšie a ešte to z nejakého dôvodu musí mať oproti iným podobným snímkom (Z, Come Play) namiesto 80 minút otravných 104 minút. Vo výsledku tak horor, ktorý by ledva postrašil šesť ročné deti a podpriemer vo všetkých ohľadoch, či už námet, herecké výkony, kamera, efekty, réžia atď. CELKOVO: 4/10

Nenechajte sa zmiasť žánrovým zaradeným "thriller" na CSFD, ono sa jedná o 100%-tnú queer drámu, kde síce na pozadí je motív pomsty, ale tá je len spúšťačom jedného podivného vzťahu. Zrežírované síce bez problémov, s fajn prácou s postavami a skvelým George MacKayom v jednej z hlavných úloh, ale Femme sa bohužiaľ bojí pritlačiť na pílu v ktorejkoľvek oblasti a rozpracovať ktorýkoľvek motív, či už ten ohľadom pomsty, alebo toxického vzťahu dvoch ľudí alebo sa hlbšie zamerať na psychlógiu jednej z nich (MacKay). Občas sa síce zahryzne a diváka chce emočne zomlieť, aby však následne mohol scenár uhnúť inam. Vo výsledku sa síce dopracuje k zdárnemu koncu alebo nemôžem sa zbaviť pocitu, že materiálu tu bolo na rozhodne silnejší snímok. CELKOVO: 6/10

Úprimne sa priznám, že napriek tomu, že som videl nespočetné množstvo filmov, tak Road House z roku 1989 mi akosi unikol a popravde ani som do príchodu tohto remaku netušil, žeby sa malo jednať o nejaký kultový snímok alebo klasiku z osemdesiatich rokov. Skôr mám pocit, že dnes už je za klasiku považované všetko len, aby sa filmové štúdia mohli zviesť na falošnom pocite nostalgie aj pri filmoch, ktoré zapadli prachom a nikto si ich remake nežiadal. Porovnávaniu sa teda vyhnem a budem k tejto novej verzii pristupovať ako k samostatnému, novému filmu. Vo výsledku sa totiž jedná o takú neambicióznu, no neškodnú chlapskú jednohubku, s fajn letnou atmosférou rozplálenej Floridy, ktorú na svojich pleciach tiahne opäť raz vynikajúci Jake Gyllenhaal. Doug Liman už v minulosti dokázal, že akciu vie natočiť, akurát problémom je zbytočne prestrelená stopáž na podobne uvoľnený film a zbytočné pokusy tomu dať občas serióznu tvár. Vznikol tak film, ktorý nevie, či chce byť len uvolneným akčným Béčkom s prehrávajúcimi záporákmi akým je absolútny neherec, UFC bojovník Conor McGregor alebo serióznym thrillerom, ktorý chce dať postave Daltona (Jake Gyllenhaal) nejakú uveriteľnú psychológiu. Mňa bavila skôr tá prvá viac old-schoolová polovica s Jake Gyllenhaalom, v tej druhej s príchodom Conora McGregora film trochu uletí až doletí k zbytočne prepálenému finále. So síce dobre natočenou akciou, ale pocitom pomerne zbytočne tupého Béčka. Road House by si však v letným mesiacoch neurobil hanbu ani v kinách, úprimne dostávajú sa tam omnoho väčšie sr*čky, čo sa o väčšine stream produkcie, hlavne z Netflixu, nedá povedať, takže vo výsledku vlastne taká mierna spokojnosť s týmto skôr priemerným akčňákom. CELKOVO: 6/10