maddy

Zaujímavé myšlienky v nezaujímavom spracovaní. V podstate len sfilmovaná verzia dokumentu We Steal Secrets: The Story of WikiLeaks z toho istého roku, avšak krátená o zásadné udalosti. Tak ako je náročné pútavo zadaptovať tak, na prvý pohľad, nevďačnú tému ako je založenie Facebooku a dokáže to snáď len Fincher (The Social Network), podobne sú na tom aj udalosti ohľadom Wikileaks. A je úplne jedno, či s „novodobým vizionárom, ktorý sa nebál postaviť celému svetu“ Julianom Assangeom súhlasíte alebo nie, stačilo by keby sa s jeho myšlienkami stotožnil aj samotný režisér a náležite ich odprezentoval. Nestalo sa. Toto je len výklad z učebnice, respektíve zo samotnej Wikileaks: množstvo informácii na jednom mieste, ale bez akéhokoľvek kategorizovania, vysvetlenia, nabádania k hľadaniu ďalších. Vo výsledku tak je úplne jedno koľko zaujímavých, kontroverzných, prekvapivých informácii tam je, keď sú divákom prezentované bez hlbšieho významu. Kontradikčné na tom je to, že film podkopáva to zásadné čo prezentuje – samotné myšlienky Juliana a tú „osvetu“ o ktorú sa snaží („If you want to know the truth, no one is going to tell you the truth. They're only going to tell you their version!“). Absolútne nedokáže vzbudiť záujem o danú problematiku, aj napriek tomu, že sa jedná o jednu z najzásadnejších internetových udalostí posledných rokov. Po dopozeraní si nespomeniete na jeden zaujímavý moment, udalosť, scénu alebo myšlienku. To je obzvlášť pri filme o Wikileaks tým najhorším prehreškom. Pred Benedictom Cumberbatchom však klobúk dole. Do úlohy sa vžil: jeho mimika, gestikulácia, hlasový prejav až stierajú hranicu medzi herectvom a skutočnosťou (zhodou okolností som nie tak dávno videl spomínaný dokument We Steal Secrets, takže ešte mám živo pred očami vystúpenia reálneho Juliana Assange). Bohužiaľ, on jediný drží pozornosť celého snímku a práve vďaka jeho výkonu si film akú takú drží úroveň. V závere však čaká len zle podaný príbeh na úrovni televíznej adaptácie so stopážou, ktorú nedokáže využiť, ktorý nedokáže predať ani jednu myšlienku a ktorý Vám ponúkne len veľmi základný pohľad na jednu z najzaujímavejších internetových udalostí 21. storočia, ktorá by si rozhodne zaslúžila o niekoľko úrovní kvalitnejšie spracovanie. Daná látka na to má a je až na smiech, že film o takom „jednoduchom“ Facebooku dokáže byť tisíc krát pútavejší ako ten o Wikileaks. Nuž, ale tak to dopadne pokiaľ sa do podobnej látky púšťa režisér posledných dvoch dielov Twilight ságy. Bleh...

Podobne ako sa Hollywoodu s radosťou vyčíta, že trpí nedostatkom originálnych námetov a len recykluje všetko možné: remaky, adaptácie videohier a kníh , to isté evidentne nie je cudzie ani iným kinematografiám. Tam kde svoj úspech začala adaptácia The Girl With The Dragon Tattoo (resp. celá Milénium trilógia), o to isté sa rok čo rok pokúšajú ďalšie a ďalšie adaptácie úspešných detektíviek. A popravde už to nie je ničím originálne. V prípade Keeper of Lost Cases sa jedná síce o zručne natočený film, ale po scenáristickej stránke len s tisíc krát omieľaným klišé. Vo výsledku tak film na úrovni televízneho pilotu, ktorý v dobe keď samotné televízie ponúkajú skvelé kriminálky ako The Killing, True Detective, Hannibal, nemá absolútne čím zaujať. Detektívna časť je až príliš predvídateľná, v závere neprekvapivá, počas vyšetrovania bez jediného prekvapenia a navyše prekvapivo nefunguje ani v emocionálnej rovine (chýba ľútosť pri flashbackoch zobrazujúcich väznenú ženu, ktoré sú navyše časovo chabo ohraničené - tie dlhé roky väznenia sa javia ako týždeň). Navyše v detektívke je asi niečo zle, pokiaľ ma viac ako samotné vyšetrovanie zaujíma práve postava utrápeného detektíva. Po hereckej stránke síce fajn, chémia medzi dvoma detektívmi funguje, dialógy neznejú vôbec hlúpo, občas poteší aj mrazivá „severská“ atmosféra, po technickej stránke nie je taktiež možné čokoľvek vytknúť a film trvá len štandardných 90 minút, takže celkom rýchlo utečie. V roku, keď sa do kín dostali aj americký Prisoners však pôsobí len ako veľmi chudý príbuzný. Zabudnuteľná kriminálna jednohubka, ktorá síce vôbec ničím neuškodí, ale ani nemá čím nadchnúť.

Po ohavnostiach (a to vážne ani pri horore nemyslím ako kompliment) Tales from the Dark 1 & 2, v poradí ďalší tohtoročný (2013) Hong Kongský fantasmagorický pokus o horor s prehnane štylizovaným vizuálom a chaotickým príbehom. Story síce môže vychádzať z akejsi čínskej legendy, ale v tomto spracovaní je dej v podstate nesledovateľný, bez akéhokoľvek zmyslu. Všade prítomné CGI len podtrhujú lacnosť celého snímku - aj keď musím uznať, že v niektorých prípadoch tie efekty zase až tak strašné neboli, len sú používané v prehnanom množstve. Zámerom bolo pravdepodobne docieliť akúsi „štýlovosť“, ale tú nech Juno Mak nabudúce radšej prenechá v rukách bratov Pangovcov, tí to v Hong Kongu zvládnu lepšie (Diary, The Eye, Re-cycle a pod.). Pár scén síce zaujme, ale v rámci celého filmu buď nedávajú zmysel alebo sú nepodstatné a v závere je úplne ukradnuté čo sa vo filme celú dobu vlastne dialo. Vážne mám problém napísať aspoň jednu vetu o čom to celé vlastne bolo?! Márny mix hororu, fantasy, ázijskej mytológie, duchov, upírov a nevie čoho všetkého bez akejkoľvek atmosféry, napätia, nebodaj strachu a ešte aj s poriadnou dávkou sentimentu. Tá jedna hviezda len čisto subjektívne za to, že ázijská kinematografia, resp. celkovo Ázia, je inak môjmu srdcu veľmi blízka (a práve Hong Kong ešte aj s Taiwanom obzvlášť!), a za úctu k Junovi Makovi, ktorého uznávam ako celkom nápaditého hudobného interpreta, ktorý sa nebojí kontroverzie (viď jeho najnovšie provokatívne video: http://www.youtube.com/watch?v=JQ04wh1nic8). Svoj detský režisérsky sen si pravdepodobne splnil, ale nabudúce nech sa iným do práce radšej nepletie. Jeden útrpný pokus stačil, ten mu odpúšťam, avšak nikdy viac!

Zámer natočiť novodobý kult podobný Trainspottingu sa bohužiaľ nevydaril. Irvine Welsh (autor predlohy) síce opäť dokázal napísať jednu veľmi atypickú, kontroverznú story, ale Baird očividne nie je Boyle a tak vo Filth skĺbenie nekorektnej čiernej komédie s vážnou drámy nefunguje. Zo začiatku vyzerá všetko sľubne: drsné sarkastické hlášky, zvrátené výstupy hlavnej postavy vyvolávajú prísľub nevšedného zážitku, ktorému nebude žiadna zvrátenosť proti srsti. Nie všetkým divákom po chuti, ale mne minimálne táto rovina sadla. Bohužiaľ, preklopenie do vážnejšieho tónu v druhej polovici filmu nesedí, resp. v rámci príbehu by táto zmena aj dávala zmysel, ale samotný režisér danú zmenu žánru, nálady, atmosféry nedokázal dostatočne uchytiť, tak aby vo výsledku nepôsobila príliš účelovo, vykalkulovane a v postate vôbec nefungovala. Protiklad medzi začiatkom a záverom je totiž chabo zdôvodnený a deje sa rapídne od jedného záberu k druhému. Vážny tón, kde na scénu nastupujú halucinogénne stavy postavy a snaha o vyvolanie súcitu, ľútosti pôsobí ako by sa film zrazu nevedel rozhodnúť, či ich byť tou nekorektnou zábavkou z úvodu alebo vážnou psychologickou sondou do duše postavy. Čo ma za následok to, že 100% na mňa nefungovala ani jedna. Plne rozumiem o čo Welsh v príbehu snažil a v rukách takého Finchera by to možno fungovalo bravúrne (aj napriek pomerne schematickým motívom), avšak v tomto podaní záver pôsobí zbytočne pateticky a samoúčelne, čo mi výsledný dojem kazilo. Ľúto postavy, ktorá na začiatku šuká neplnoleté dievčatá a v závere plače nad zosnulou manželkou mi jednoducho nebude (aspoň nie pokiaľ to je podané touto formou). Ale možno som len priveľmi konzervatívny! James McAvoy však v úlohe podáva bravúrny výkon. Je radosť sledovať s akou precíznosťou dokáže predať rôzne typy postáv a vyvážiť ich kontrast – bez problémov mu veríte aj pokojného, uvedomelého doktora Xaviera z X-men: First Class, ale následne aj oplzlého policajta bez štipky morálky vo Filth. Videoklipový vizuál a vydarený výber piesní, ktoré dotvárajú súlad s obrazom, aj dianím na plátne (99 Luftballons), a k tomu správne vystihnutá atmosféra škótskeho prostredia zaručujú, že nuda sa nedostaví (aj vďaka pomerne triezvej stopáži), avšak stále platí to hlavné zásadné negatívum, ktoré som menoval vyššie a preto na viac ako tie 3* ísť nemôžem. Škoda, tento „sviňák“ mal na to byť väčšou „sviňou“.

Matthew McConaughey Actors Club. Od tradičnej životopisnej oscarovky (čítaj sterilnej a nudnej – viď Spielbergov Lincoln) má Dallas Buyers Club skutočne ďaleko. Je to až prekvapivo svižný film, podaný nenásilnou formou, bez akýchkoľvek sentimentálnych výlevov, ale aj napriek tomu natočený s veľkým citom. Matthew McConaughey, ktorý nabral pred päťdesiatkou druhý herecký dych a zhodil 30 kilo, stvárňuje postavu, ktorá nemôže byť svojím životným štýlom európskemu divákovi vzdialenejšia. Na kosť vychudnutého špinavého Texaského cowboya z toho najväčšieho amerického zapadákova, ktorý pre whiskey, štetku, roztržku a nadávku nejde ďaleko. Postupne mu udalosti do cesty pripletú svojrázneho transvestitu závislého na drogách v podaní famózneho Jareda Leta, ktorý prešiel snáď ešte väčšou premenou ako samotný McConaughey. Napriek tomu, že obe postavy sú vo svojej podstate veľmi kontroverzné typy si s pribúdajúcimi minútami získavajú divákove sympatie, čo však nie je docielené žiadnym prvoplánovým útokom na slzné kanáliky, ku ktorým by téma nakazenia AIDS a postupného čakania na smrť mohla veľmi ľahko skĺznuť, ale kvalitným režisérskym vedením príbehu, kde postavy prirodzenou cestou pod vplyvom choroby prehodnocujú svoj život, činy a zostávajúci čas. Vznikla tak veľmi úprimná, autentická dobová dráma so skvele zachytenou atmosférou 80. rokov, ktorá po celý čas zostáva veľmi svojská. Divákov po emocionálnej stránke nijako nevydiera ako podobne ladené snímky a práve týmto prístupom si získava o to väčšie sympatie. Skutočná udalosť zachytená tak ako by ju reálne niekto v tom čase zdokumentoval. Bez zbytočného pátosu, postupne si budujúca vzťah k dvom netradičným postávam. V druhej polovici síce nemá čím prekvapiť, ale vďaka neprestrelenej stopáži skončí presne v momente, než začne mať divák pocit, že je v nej nejaká scéna zbytočne navyše. CELKOVO: 4*

Najoriginálnejšia biografia ako som mal možnosť doteraz vidieť! Napriek veľkému množstvu výčitiek, ktoré k filmu mám sa mi svojim spôsobom veľmi páčil. Ale od začiatku ... Haynes sa pokúsil spracovať komplikovanú biografiu Boba Dylana (najväčšia legenda amerického folku) skutočne experimentálny spôsobom. Šesť príbehov, ktoré stvárňujú šiesti odlišní herci. Každý príbeh je iný, každý má inú atmosféru, každý pôsobí ako samostatný segment a pritom spoločne tvoria jeden celok. Komplikovaný, veľmi komplikovaný film, hlavne pre divákov, ktorí vôbec nepoznajú Dylanov životopis, čo je aj presne môj prípad. Režisér totiž neponúka vôbec žiadne vodítko, pevnú dejovú kostru, ktorej by sa divák mohol chytiť, dostať do príbehu, vžiť sa s osudom postáv a pochopiť jednotlivé súvislosti. Film je tak pre nezainteresovaných (ba priam by som povedal až pre tých ktorí nie sú oddanými fanúšikmi) nepochopiteľný, extrémne chaotický a takmer po celú dobu divácky neprístupný. Na druhej strane však má neuveriteľný vizuál, kde sa s každým príbehom mení celkový feeling, paleta farieb v obraze, snímanie kamery a po celý čas hrajú neuveriteľne silné Dylanov piesne na pozadí. Zároveň sa pre mňa až nepochopiteľných spôsobom podarilo režisérovi doslovne znovu zrodiť atmosféru „beat generation“. Samotným plusom, na ktorých snímok silne stojí sú aj priam dokonalé herecké výkony. Cate Blanchett dokazuje, že sa dokáže doslovne prevteliť do postavy (a je úplne jedno, či je to chlap!), jej pohybov, mimiky, aj celkového vyžarovania. Tú správnu dobovú atmosféru dodáva ešte čiernobiely obraz a filozofické múdra pretavené do scenára. Nezaostávajú však ani, prekvapivo aj vokálne skvelý Christian Bale, výborný Heather Ledger v jednej z jeho posledných úloh alebo vedľajšie postavy ako Julianne Moore alebo Charlotte Gainsbourg. Richard Gere svoju westernovú časť síce zvládol bez problémov, ale tento záverečný segment je už nadbytočný, nečakane brzdí tempo a len zbytočne naťahuje stopáž na 135 minút. Vo výsledku tak síce jedna z najoriginálnejších biografií, ale inak veľmi komplikovaný oriešok (a to som s podobnými viacvrstvovými filmami ako Mr. Nobody, Cloud Atlas a pod. nemal nikdy problém, a predsa som I'm Not There, vďaka mojej neznalosti látky - Dylanovho životopisu, na prvý krát plne nepochopil), no aj napriek tomuto hendikep ma atmosféra vtiahla, jednotlivé dejové segmenty bavili, scenár zapôsobil a problémov dokázal odprezentovať Dylanove myšlienky tak aby nepôsobili gýčovito, rovnako ako do detailov prepracovaný vizuál. Nebyť naťahovaného záveru s Richardom Gereom o štyroch hviezdach by som snáď ani neváhal. Takto CELKOVO: 3,5* ale za famóznu Cate Blanchett a skvelú hudbu (kde sú tie časy, keď hudba nebola len o obohraných electro-dance hitoch, ale mala vo svojej podstate aj kultúrny, politický, sociálny odkaz) musím zaokrúhliť predsa len na tie štyri! Avšak POZOR toto vážne neskúsne každý, fanúšikov nevynímajúc (a v podstate ich aj chápem)! Priveľmi nemainstreamový film.

Po dlhšom čase som zavítal do Južnej Kórei, a práve vtedy keď sa tam masovo rozšírila vtáčia chrípka! Našťastie len vo filme, ale predsa. Po úspechu Deranged bolo len otázkou času, kedy sa naskytne prežiť podobnú katastrofu ešte raz a vo väčšom. Kórejskí producenti sa s ničím nezadajú s tými americkými a tak na scénu nastúpilo o niečo dynamickejšie The Flu. Bohužiaľ, stále platí, že menej je niekedy viac. Po XY-tý krát tu je opäť len ďalší predvídateľný mix katastrofického thrilleru (šanca jedna k milión, že imúnna bude práve dcéra tej najdôležitejšej vedkyne) a otravnej romantickej melodrámy, až komédie. Priznám sa, že zo začiatku som mal chuť film vypnúť. Zdĺhavý, kvázi komediálny, úvod je doslovne otravný, postavy prezentuje ako vyšinuté infantilné typy, ku ktorým si nie je možné vybudovať žiadne sympatie (skôr idú na nervy). Nanešťastie to trvá dobrú hodinu. Ako náhle sa však film presunie k zobrazenie epidémie a jej následkoch je z toho celkom neškodný blockbuster so štýlovými davovými zábermi, so správne intenzívnym diváckym pôžitkom, kde tempo nezaváha ani na minútu. Záverečná trištvrte hodinka šliape na plné obrátky, naberá ten správny „drajv“ a aj napriek predvídateľnosti, ponúka hromadu skvelých momentov (armáda strieľajúca civilistov, útek na diaľnici, pálenie mŕtvol, vybudovanie karantény a pod.), ktoré film vzapätí vystrelia o niekoľko kvalitatívnych tried vyššie. Akurát sentimentálny scenár a hromada pátosu bránia, aby z toho bolo niečo viac ako neškodná jednohubka. Škoda, tu bol potenciál rozhodne väčší. V druhej polovici a hlavne v dostatočne dlhom závere totiž film dokazuje, že vie priniesť aj správny katastrofický thriller. Akurát by to chcelo vystrihnúť úvod ako z iného filmu (a to mi prelínanie žánrov vôbec nevadí, akurát tu sa s tým nepracuje uvážene), a v závere sa zbaviť tej až nezdravo veľkej dávky pátosu. CELKOVO: 3*

Vo štvorici po opici pre dôchodcov! Vo svojej podstate príjemná komédia, ktorá síce ani raz netrhá od smiechu bránice, ale blažený úsmev na tvári zaručí (takmer) po celý čas. Môžeme byť radi, že to Turteltaub ukočíroval takto solídne, nakoľko v jeho podaní som sa bál oveľa väčšie prúseru. Síce neviem akým zázrakom sa producentom podarilo na takto banálny scenár presvedčiť štyry zostarnuté herecké legendy: De Niro, Douglas, Freeman, Kline, ale natáčanie si evidentne užívali a tak sa táto celková uvoľnená atmosféra odráža aj na filme. Vo výsledku milá oddychovka, ktorá síce omieľa len zaužívané klišé a variuje sto krát videné, ale na druhej strane absolútne neurazí. Ako taká neškodná jednohubka určite splní svoj účel. Len tú sentimentálnu romantickú líniu s Mary Steenburgen by chcelo vynechať, je zbytočná, brzí tempo, po chvíľi vyslovene otravuje a v závere ešte aj pôsobí trápne (dvaja starci hádajúc sa o afektovanú ženskú). CELKOVO: 3*

Scorsese, ty starý úchylák! Toľko bobrov ako v lese po kalamite, jednu DiCapriovu riť, aby sa nepovedalo a do kina prišli aj ženy, a kadencia nadávok (506x fuck) si na plátne nikto nedovolí. Ja som ťa už po síce filmársky precíznom, ale inak sterilnom Hugovi odpísal a ty na staré kolená odhodíš všetku morálku (ak si nejakú mal) a predvedieš trojhodinovú výkonnostnú výdrž, ktorú ti môžu závidieť aj oveľa mladšie ročníky. Šnupanie, šukanie, chlastanie, bohapusté rozhadzovanie dolárov v jednom z tvojich najlepších filmov! Vlk z Wall Street je skutočne hodný svojho mena. Je dynamický a dravo sa ženie dopredu bez jediného zaváhania. Bez debaty, bezchybná filmárčina navyše okorenená štýlovým videoklipovým vizuálom, ktorý každú chvíľu dráždi divákove zmysly (slow motion, rýchly strih, skvelý soundtrack atď.). Očakávaná dráma sa tak vzápätí mení na komédiu, ba priam až satiru na súčasnú spoločnosť. Zaujímavé je, že Scorosese sa v podstate vyhol akejkoľvek prvoplánovej kritike a postavu Jordana Belforta (famózny DiCaprio v ďalšej z jeho zaujímavých, výnimočne stvárnených úloh) nijako neodsudzuje, ale na druhej strane ani neadoruje ako by sa mohlo na prvý pohľad z odľahčeného podania zdať. Scorsese si je vedomý, že jeho prioritnou úlohou tu je tento krát baviť a to sa mu darí prvotriedne. Celá skazenosť a prehnitosť príbehu ostáva tak len na pozadí. Interpretáciu len na oko odľahčených udalostí tak necháva plne na divákovi, aby si mohol kritiku nespravodlivého systému vyložil po svojom - kto chce ten si ju tam nájde v každej sekunde; kto netúži film hlbšie rozoberať môže si ho bez problémov užiť tiež. Vskutku šikovný ťah, ktorý sa podarí len skutočnému režisérovi. Napriek výraznému nadšeniu si však film u mňa nevyslúžil plný počet. Hlavná a v podstate jediná výčitka smeruje k opulentnej stopáži. Síce uznávam, že v ňom nie je jediná výrazne nudná, úplne zbytočná, nebodaj zlá scéna, ale niektoré z nich by predsa len zniesli svoje uvedenie až na „extended cut“ na BluRay. Nebrzdia tempo, ale zaslúžili by si skrátiť (ako napríklad zbytočne detailné dohadovanie sa maklérov s liliputánmi). Tento krát plne kvitujem, že producenti donútili Scorseseho film zostrihať aspoň na tie tri hodiny z pôvodne plánovaných štyroch, ale ešte 20 minút dole by rozhodne neuškodilo. Tempo je síce neúprosné, ale samotné scény si svoju dĺžku nedokážu až tak plnohodnotne obhájiť. Chýba v nich viac climax momentov: jeden skutočne emotívny s dcérou v aute; a jediný pokojný určený na zamyslenie (s FBI agentom v metre, kde sa záberom bez slov, len s pohľadom na ľudí čítajúcich noviny odzrkadlí to čo film celú dobu prezentuje) je na takúto dĺžku skutočne trochu málo. Vo výsledku však uvedomelý film o amorálnom chovaní jednej amorálnej postavy s ktorej chovaním/správaním/zmýšľaním sa absolútne nestotožňujem, ale so Scorseseho filmárskou víziou som sa teda stotožnil takmer dokonale. Akurát neviem, či si zaslúžia byť na plátne „glorifikovaný“ (tie úvodzovky by pri tomto slove mali byť omnoho väčšie) práve takýto ľudia. Ale to je len môj problém, nie výčitka k samotnému filmu. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Pilot: The Killing meets Hannibal (series). Ďalšia kvalitka od HBO, možno tento krát menej originálnejšia, ale za to vycibrená v každom detaile. Režisér Cary Fukunaga po skvelej Jane Eyrovej dokazuje, že mu sadne aj krimi žáner. V rukách navyše drží prepracovaný scenár od Pizzalotta, ktorý pútavo vrství dej do dvoch časových línii a priam mistrovsky ich od prvého momentu zlieva dohromady. Dôraz sa kladie aj na tie najmenšie detaily, a preto chvíľu trvá kým sa divák zžije s celým dianím, dej sa neženie zbytočne dopredu, rozjazd aj celkové tempo je značne pomalé, ale nenudí ani na sekundu. Atmosféra je stiesnená, neistá, aj keď možno ani zďaleka nie tak temná ako by som očakával alebo ako sa môže zdať z českého názvu (prvá séria spomínaného Hannibala alebo aj The Killing sa mi zdala temnejšia). To najpodstatnejšie – mnohovrstvý príbeh však funguje bravúrne. Podaný je formou akejsi retrospektívy, kde je celé vyšetrovanie rituálnej vraždy (obeť: žena s rohami opäť evokuje prvú sériu Hannibala) odhaľované flashbackmi, ktoré súbežne rozprávajú dvaja diametrálne odlišní vyšetrovatelia. Vďaka čomu má seriál aj neuveriteľný dobový feeling a perfektne vykreslené prostredie jedného amerického zapadákova na Juhu krajiny. Inteligentný scenár sa nebojí filozofických otázok o viere, zároveň necháva diváka neustále v napätí nie len v otázkach vyšetrovania, ale necháva ho pátrať aj v otázkach vzťahov (Prečo sa obaja aktéri za tie roky tak výrazne zmenili?). Tomu dopomáhajú aj precízne herecké výkony. Woody Harrelson hrá viac menej len svoj rokmi zaužívaný štandard, ale rola rodinne založeného suverénneho detektíva mu sedí ako uliata. Skutočnou elitou tu je Matthew McConaughey v úlohe depresívneho vychudnutého pesimistu, úplného protipólu k postave Harrelsona. A ja až žasnem ako sa kedysi mnou neznášaný herec vďaka jeho otravným úlohám v podpriemerných romantických filmoch ako Svadby podľa Mary, Ako prísť o muža za 10 dní, Lemra Lemravá a pod. vypracoval za posledné dva roky na herca, z ktorého výkonov ma až mrazí (v tom dobrom slova zmysle: Killer Joe, Lincoln Layer, Mud ... a to nespomínam prichádzajúce oceňované snímky snímky ako Wolf of Wall Street, Dallas Buyers Club alebo Nolanov Interstellar=môj najočakávanejší film roku 2014!). A keďže všetkých osem častí ma na starosti ten istý režisér a ten istý scenárista poklesu kvality sa ani v najmenšom neobávam. CELKOVO: Season 1 = 4* (8/10)