maddy

Ah. Erotica. Romance. My name is Dita, I'll be your mistress tonight. I'd like to put you in a trance ... oh, sorry, to som si zamenil s inou nymfomankou. Tá filmová nakoniec nie je taká kontroverzná ako sa snaží tváriť. Trier je síce úchylák a to priam znamenitý (a my dvaja si slušne rozumieme, takže má odo mňa niekoľko plných päťkových hodnotení), ale tento krát natočil viac menej štandardnú drámu ... akurát o zmlátenej nymf()manke. Toť celé. Pár odvážnych záberov sa síce nájde, ale nič čo by poburovalo alebo by to dnes už nevidel každý dvanásťročný vo free porno klipoch na Xtube. Paradoxne, napriek téme, tak najnormálnejší a v podstate aj najprístupnejší Trierov film zo všetkých. Trier tento krát oveľa viac dráždi divákove očakávania ako by chcel šokovať výsledným produktom. Ten je takmer až „životopisne“ vyrozprávaný príbeh o sexuálnych aférach mierne narušenej ženy, ktorá jednoducho potrebuje sex. No mater what. Rozhodne žiaden škandál, ani žiaden hardcore. Dokonca ani žiadna hlboká štúdia ženskej sexuality, nebodaj psychiky. Práve naopak. Trier sa tento krát nenápadne vysmieva všetkých pseudointelektuálom. Účelovo sa utápa v násilných alegóriách a metaforách (diskusie Charlotte Gainsbourg and Stellena Skärsgarda a ich prirovnávanie sexuálnych zážitkov k rybárčeniu) a uvedomelo sa vysmieva všetkých samozvaným filmovým filozofom, ktorý sa snažia hľadať zmysel aj tam kde nie je. A ja mu tento prístupu kvitujem (teda pokiaľ som ho správne pochopil a nemyslel to smrteľne vážne, v tom prípade ... radšej nechcem pomyslieť). Čo však ostalo pri starom je kvalitná filmárčina. Prvotriedne napísané dialógy, vypointované scény rozdelené do kapitol a precízne vedení herci. Trier je jeden z tých skutočne zručných režisérov, ktorý stále dokážu bez problémom utiahnuť film hlavne na dialógoch, k ním navyše pridáva hromadu zapamätania hodných scén, ktoré majú šancu nabrať kultový status, samostatnou kapitolou sú vynikajúci herci. Charlotte Gainsbourg je už moja dlho ročná obľúbenkyňa, aj keď v prvej časti Nymph()manky sa jej dostáva prekvapivo málo priestoru a prevažne ju strávi zbitá na posteli, výborne ju však zastúpila debutujúca Stacy Martin, ktorá napriek svojmu nižšiemu veku a neveľkým hereckým skúsenostiam dokáže plnohodnotne konkurovať, ak nie aj predčiť všetkých zúčastnených. Skĺbi sa v nej nevinnosť, jemná narušenosť, aj príjemné erotické vyžarovanie. Ostatné prevažne epizódne úlohy potešia hlavne svojou vypointovanosťou – po veľmi dlhom čase excelujúca Uma Thurman v roli vyšinutej ex-manželky alebo aj prekvapivo veľmi slušný (aj keď mnou neznášaný) Shia LaBeouf. Každopádne, ani tento krát sa nejedná o návrat prvotriedneho Larsa. Štvorhodinová verzia by bola neskutočne ubíjajúca (a je otázne, či sa jej niekedy dočkáme, resp. či vôbec existuje), avšak Nymfomanka pôsobí aj v tej prvej dvojhodinovej verzii dosť neucelene. Ako plnohodnotný samostatný film však nemôže fungovať. Chýba jej v závere potrebné katarzia a viac ako ucelený príbeh tak pôsobí ako sled jednotlivých epizód bez akéhokoľvek zmyslu. Rozdelenie na Volume I & II jednoducho nebolo najšťastnejšie a mohol to byť pokojne len jeden razantne zostrihaný film. Hlavne pri pomyslení, že z Volume II mohla byť radšej vystrihnutá celá záverečná tretina, o tom však v príslušnom komentári. Ani Volume I však nie je bez dejových zádrhelov alebo zakolísaní v tempe a taký predposledný akt s umierajúcim otcom je úplne zbytočný. Chýba mu potrebné emočné zázemie a bližší súcit s postavami, aby nevyznel do absolútne prázdna. Škoda, že druhá polovica nedala celej tejto sexuálnej odysei aj nejaký zmysel a namiesto toho vyvrcholila do nedôveryhodného kriminálneho zakončenia. O tom však v ďalšom komentári. Samotné Volume I na tento neduh ešte nedopláca. Skôr vyvolá prísľub očakávania niečo intenzívnejšieho, premyslenejšieho, prepojenejšieho. Takže ako hlása slogan filmu: „Zabudnite na lásku“ ... Toto totiž nie je umenie, toto je sex. Vo výsledku tak rozhodne kvalitatívny vzostup od priemerného fantasmagorického Antichrista (3*), kde sa Trier utopil vo vlastných alegóriách a nudnej Melanchólii (2,5*), avšak stále to nie je prvotriedny Dogville (5*), Dancer in the Dark (4,5*) alebo ani Breaking the Waves (4*). By the way, keď si striháte nehty na rukách, ktorú ruku ostriháte ako prvú? PS: Volume I & II som dal hneď za sebou, takže v podstate som sledoval jeden celý štvorhodinový sexuálny epos. / PS II: pri písaní recenzie príznačne hrá Madonna – Erotica album (1992)

Bublina spľaskla, a Volume II je tak ako 2 minúty po orgazmu, keď blažený pocit z predošle strávených minút síce pretrváva, ale ihneď na neho nemá chuť nikto. A paradoxne, sa vyvrcholenie ani nedostavilo. Podstatu som napísal v komentári k prvej Nymfomanke. Všetky pozitíva viac menej bez zmeny platia aj počas tej druhej, takže tento krát vytknem hlavne zápory, ktoré smerujem k Volume II, resp. k samotnému vyvrcholeniu. Druhá Nymph()manka sa v úvode ešte drží povahy prvého filmu, avšak s pribúdajúcimi minútami sa jej hravosť razantne vytráca a zameriava sa na sebadeštruktívnu cestu hlavnej hrdinky. Pridáva sa na erotike a do popredia sa oveľa viac dostáva kontroverzia celého filmu. Hlavne v prvej polovici to je až výslovná sado-mäsochystická sonda do života pár sexuálne zvrhlých postáv. V pamäti utkvie mnoho explicitných scén oproti prvej nymfomanke (negerské penisy, „kláda“ Shia LaBeoufa atď.) a v závere až doslovne znechucuje (odhalenie pedofila a jeho následné orálne uspokojenie). Celkový pokus o šokovanie diváka tak stúpa až riskantne vysoko. Film pôsobí ako taký kontrast medzi Volume I a II. „Dvojka“ sa už zameria na zdeptaný život dospelej nymfomanky a tak konečne vyniknú aj herecké schopnosti Charlotte Gainsbourg. S ničím z predošle vymenovaného vo svojej podstate nemám najmenší problém, keby celé dianie nebolo bez akéhokoľvek obsahu. Trierovi ako scenáristovi evidentne dochádza dych, a kým v úvode sa ešte môže spoľahnúť na kapitolu so sadistickým pánom K (výborný Jamie Bell), ktorá je tesne na hrane medzi tým čo divák ešte znesie (detailný záber na Gainbourgovej vagínu a jej úmyselné bitie) a čo už sa javí ako neprimeraný pokus šokovať, v závere už jednoznačne sklamáva. Posledná, takmer až kriminálna tretina je len nastavovanou kašou, kedy Trier pravdepodobne nevedel ako túto látku adekvátne zakončiť. Síce sám netuším ako to šlo zmysluplne uzavrieť, ale pravdou ostáva, že práve vyvrcholenie je to, na čo sa každý nymfoman teší. Tu sa prekvapivo žiadne nedostavilo. Nie je v tom žiadne prepojenie jednotlivých častí, ani motívov. Rozdelenie len na tri pomerne zdĺhavé kapitoly film nepríjemne spomaľuje a výsledkom je jeden nekonzistentný zážitok, ktorý ako celok nefunguje. Volume II tak mierne kazí dojem a očakávania, ku ktorým predohrou navnadila prvá nymfomanka. Preto je aj to hodnotenie tento krát o bod nižšie. Ale ako som písal v úvode, pozitíva som už vypísal v prvom komentári, tu sa už vyslovene zameriavam len na negatíva. Stále to je obstojný Trier, ale zvyknutý som na výborného Triera, takže v tomto prípade skôr sklamanie.

V jednoduchosti je krása a Walter Mitty sa nebojí priznať, že je len takou „rozjarenou rozprávkou“, ale za to nadmieru efektnou. Oslavuje radosť zo života a zároveň si ho užíva plnými dúškami. Optimistická jednohubka, z ktorej srší pozitívna energia a pohodová atmosféra, ale kvôli banálnej story, rovnako ako jej rozuzleniu a dosť prostoduchým myšlienkam sa k nej vracať asi nebudete. To v tomto prípade však až tak nevadí. Je pre mňa prekvapivé akým schopným režisérom je Stiller a ani raz počas dvoch hodín nespadol za hranicu pátosu, ku ktorému mohol v tomto filme hravo skĺznuť. Miestami do neho zakomponoval veľmi decentný, nesilený humor (scény s „Viete kde je Eyjafjallajokull?“ sú snáď najúsmevnejšie za tento rok) a ustriehol si aj prvotriedne vypiplaný vizuál. Má úchvatné scenérie s prekrásnymi zábermi prírody a dianie navyše hravo dotvárajú nápadité fantasy scény z Walterovej mysli, ktoré nikdy nestiahnu film do prepálenej frašky (otravná je jedine „superhrdinská“ naháňačka v uliciach zo začiatku filmu, ktorá silne evokuje časy prepálených Stillerových komédií). Je to taký vyvážený pomer strelených fantasy scén a prikrášlenej reality. Nechýba tomu pár trefných nápadov (napr. rőntgenová bitka) a celé je to dotvárané energickým soundtracom (napr. Dirty Paws od Of Monsters and Men). Navyše veľmi slušný Ben Stiller v hlavnej úlohe, ktorý dokazuje, že najlepšie vie zrežírovať sám seba a po mnohých otravných rolách v podpriemerných komédiach (česť výnimkám) mi vôbec nevadil, práve naopak sympatizoval som s ním v každej sekunde. Prekvapivou úlohou je následne tradične skvelý Sean Penn v závere. Vznikol tak jeden „good-feeling movie“, z ktorého cítiť radosť a hľadať v ňom hlbší zmysel alebo silnejšie myšlienky je úplne zbytočné. Stále je to viac menej „klasický Hollywood“, ale v tej najpríjemnejšej presladenej forme. Režijnú tvorbu Bena Stillera odteraz sledujem s veľkými očakávaniami. Nech sa vykašle na účinkovanie v tých trápnych komédiach, ktoré servíruje posledné roky a vrhne radšej na réžiu (Ben Affleck buď mu príklad, ktorý sa z priemerného herca vypracoval na prvotriedneho režiséra).

Najzúfalejšia komédia roku. Priznám sa, že prvého Anchormana som nevidel, ale nemyslím si, že by som tým bol pri dvojke o niečo ukrátený, resp. že je v žánri komédia nutné poznať celé sériu, aby človek pochopil, ehm, dej. Po Legend Continues mi je navyše jasné, že sa k prvému filmu ani tak skoro nestanem. V USA patrí síce prvý Anchorman medzi novodobý komediálny kult, z ktorého sa neraz cituje a na ktorého sa pop-kultúrne odkazuje, a preto som aj do sequelu išiel s vysokým očakávaniami. Vytriezvenie však prišlo hneď v úvodných minútach, vtip ma úplne míňal a mnoho kvázi humorných situácii som úprimne vôbec nechápal (ako príklad môže slúžiť hneď úvodná hádka „zpravaře“ s manželkou a následná rozprava so synom). Trápnosť tu naberá monstróznych rozmerov a zachádza za hranice akéhokoľvek vkusu. Väčšina, až sa to bojím tak nazvať, „vtipov“ spočíva v chovaní hercov, ktorí po sebe buď nepríčetne vrieskajú, robia debilné grimasy a/alebo pazvuky, prípadne otrasne spievajú. Kým sa stará parta dala v prvej hodine dokopy, tak už som bol tak otrávený, že ma film absolútne nezaujímal. Nezasmial som sa pri ňom ani jediný krát, a to sa vážne nepovažujem za nejakého puritána. Ale to bude asi tým, že humor Willa Ferrella som nikdy nemal rád. To už vážne radšej Bena Stillera. A to som prosím pekne pozeral „Super sized R rated version“, kde mali byť údajne všetky vtipy bez cenzúry. Neviem si ani predstaviť ako vylúhovaná musí byť štandardná verzia, ktorá šla do kín. Toto je totiž skôr ako komédia len prehliadka známych tvári v cameo rolách. Nikdy viac.

Ale jo! Tento krát rád prižmúrim jedno oko. Sprvu som chcel „Den-u“ napáliť nekompromisné dve hviezdičky, ale ono to napodiv až také zlé nebolo. Rozhodne jedna z tých lepších „direct-to-video“, resp. skôr „direct-to-web“ noviniek za posledné obdobie. Celý found footageje síce už nadmieru opotrebovaný a podobné snímky začínajú pôsobiť čoraz lacnejšie, avšak Den sa aspoň z časti snaží tento subžáner nápadito osvieť cez zábery skrz video chat, komunikáciu cez skype, e-maily a pod. Jednoduchý námet o študentke, ktorá chce vypracovať štúdiu o webových chatoch dokáže bez problémov utiahnuť celú stopáž a aj keď má film dosť pomalý rozjazd a v prvej polovici sa tam mnoho nedeje, tak to prekvapivo nie je až taká strašná otrava. Hlavná hrdinka si postupne získava sympatie a následne film ponúkne niekoľko skutočne infarktových ľakačiek a slušne napätých momentoch. V záverečnom akte sa navyše uberá nie až tak očakávaným smerom – síce sa nekoná nijaké zvlášť prekvapenie (a pri zamyslení nad celým dejom sa dostáva na svetlo aj hromada nelogickostí), ale rozhodne som čakal oveľa viac „obyčajnejšie“ zakončenie. V závere sa tak rozbehne slušná brutalita a celkovo po skončení zostane pocit slušnej odvedenej prácičky. Vo výsledku tak neškodná nízkorozpočtová thrillerová/hororová jednohubka s jednoduchým námetom, ale účinným spracovaním. Dopomáha aj veľmi striedma stopáž, ktorá sa nesnaží film naťahovať dlhšie ako je potrebné. CELKOVO: 2,5*

Nie som síce hráč DOTA, resp. ani žiadnej MMORPG hry (dokonca ani takého obyčajného Farmville), ale za PC/Playstation hráča sa rozhodne už dlhé roky považujem (avšak nie týchto nekonečných onlineoviek). S joystickom a klávesnicou v ruke som v 90. rokoch vyrástol a vôbec sa nebojím priznať, že ma to drží do dnes. Preto sa mi ako hráčovi páči v dokumente prezentovaná myšlienka, že by hranie hier malo byť považované za šport ako je tomu napríklad v Číne, kde majú profesionálni hráči aj svoju hŕstku (teda v Číne skôr poriadnu hrsť) fanúšikov. Avšak samotný dokument Free to Play skôr ako k tomu skĺza do vykalkulovanie reklamy na spoločnosť Valve a je akousi zidealizovanou obhajobou takého až závislého hrania. Tu zachytené príbehy/osudy jednotlivých hráčov sú totiž na hrane s normálnosťou a všetci prezentovaní účastníci tohto miliónového turnaja mi úprimne prišli zrelí skôr na návštevu psychiatra (a to myslím so všetkou vážnosťou) ako hodní akéhokoľvek obdivovania. Mohla to byť fajn promo reklama na e-sporting, takto to je skôr prezentácia hráčov, ktorí sú skôr mierne narušení jedinci s neusporiadanými životmi ako skutoční profesionáli. Škoda, pre DOTA hráčov bode tento pohľad z druhej strany určite zaujímavý, ale tak nejako netuším kto iný by ho mohol oceniť. V tomto prípade ťažko hodnotiť. Nie som z toho ani nadšený, ale ani ma to vyslovene neotravovalo kvôli triezvej stopáži.

Pretvárať klasické rozprávky (Snow White, Maleficent atď.) do veľkolepých fantasy ság je dnes moderné, preto bolo len otázkou času kedy dôjde rad aj na tú najklasickejšiu „rozprávkovú“ knižku všetkých čias. Biblia napodiv ponúka mnoho pútavých námetov pre súčasný Hollywood a Noemova archa je jedným z najvďačnejších/najznámejších (pokiaľ nepočítam Adama a Evu v rajskej záhrade, ale vo filme dôjde aj na to). Noe je tak veľmi ambicióznym projektom, kde sa však stretáva záujem štúdia natočiť ďalší veľkolepý blockbuster s umeleckou víziou artového režiséra o komornú story. Výsledkom je mierne nevyrovnaný film, ale po poriadku. Noe nie je vyslovene náboženským filmom, z Biblii čerpá len základný príbeh, ktorého sa síce musí striktne držať, ale inak sa mu akákoľvek náboženská agitka prekvapivo vyhla. V prvej polovici celkom efektne kombinuje fantasy s katastrofickým, post-apokalyptickým filmom a počas veľkolepej bitky kamenných obrov/padlých anjelov silne pripomenie aj najlepšie časy z Lord of the Rings: Two Towers, len z trocha haprujúcim vizuálom, kde do očí často udrie pomerne umelá triková stránka (prvotriedne spracovaná je asi len potopa). Prechod k veľkolepému fantasy zvládol Aronofsky podať na jednotku, vyhol sa akejkoľvek trápnosti, nedôveryhodnosti zobrazovaných momentov a celkovú mytológiu sa mu podarilo veľmi slušne zapracovať do pútavého fantasy sveta. Spomínaná bitka v cca 90. minúte a následne pútavo spracovaná potopa, kde aj napriek tomu, že divák vie ako to celé dopadne (samozrejme sa nalodí len Noe s rodinou a zvieratami, i keď ....) badať na maximum fungujúce napätie, sú však dve zásadné udalosti, ktoré zároveň predstavujú akýsi medzník, kde sa film láme zo žánru LotR-ovského fantasy do akéhosi psycho-thrilleru. A tu je hlavný kameň úrazu, nakoľko dané spojenie plnohodnotne nefunguje. Komorná poloha v záverečných 40 minútach by filmu sadla, keby sa až príliš neutápala v predvídateľných melodramatických momentoch, ktoré nakoniec aj tak vygradujú do štandardného, ničím neprekvapivého záveru (kde si síce pozornejší divák domyslí, že celé ľudstvo muselo podľa biblických textov vzniknúť v podstate z incestu, ale táto myšlienka napadne len nás úchylnejších). V úplnom závere tu v podstate čaká nekonfliktné rozriešenie na pomedzí všetkých klišé. Chýbajú tomu emotívne momenty (v podstate tu je len jeden krátky počas scény zatopenia ako ľudia kričia na skale, zmietie ich vlna, ale vyvolený Noe im nepomohol, lebo to je „božia vôľa“), viac rozpracované myšlienky, silnejšia dávka kontroverzie, ktorá sa priam ponúka. Chápem, že nikto zo zúčastnených si nechcel rozoštvať veriacich, ktorí by zase raz ďalší film bojkotovali, ale v tom prípade nerozumiem tej druhej komornej polovici po potope na arche, kde sa z Noeho stáva v podstate vyšinutý záporák. Fungovať to funguje, samostatne sú obe roviny v poriadku, len spoločne tá fantasy verzia a melodramatický psychologický thriller nevykazujú žiadnu spojitosť, respektíve minimálne sa Aronofskému nepodarilo dostatočne zdôvodniť a vykresliť daný prerod žánrov. Niečo podobné ide totiž len veľmi ťažko spojiť dohromady. Film tak paradoxne ako celok dosť hapruje, ale v jednotlivostiach je až prekvapivo súdržný. Má celú radu silných momentov, nebojí sa text zo Starého Zákona vyťažiť na maximum, pridať dostatok vlastných pútavých nápadov, ktoré nepôsobia vôbec vykonštruovane (kamenní obri), dokonca ani na sekundu z celých skutočne rozmerných 138 minút nenudí a celú túto zmes žánrov je pútavé sledovať, nakoľko miestami svojím vývojom prekvapuje. Avšak vo výsledku netvorí až tak súdržný celok ak bolo pôvodne zamýšľané. Nejde totiž ani o vyslovený jednoduchý „letný“ blockbuster - na ten má niekoľko silných myšlienok a silný biblický príbeh v jeho základoch, ale ani o nijako hlboký film - na ten sú tie myšlienky rozpracované len veľmi plytko a a až príliš doslovne. Napodiv film nepôsobí vôbec ani trápne, napriek netradičnému zmiešaniu Biblie s Pánom Prsteňov, už vôbec nie hlúpo alebo nezmyselne. Príliš nemoralizuje a aj celá tá náboženská, environmentálna a vegetariánska agitka (áno, všetko z toho tam je aj napriek tomu ako odstrašujúco to takto dohromady napísané vyznie) je nanajvýš znesiteľná. Len skrátka žiadnu z týchto atribút nespracováva do takej hĺbky, aby bol niečím viac. Všetko podáva zjednodušene, nekonfliktne – vegánske posolstvo je tesne na hrane banálnosti. Vznikla tak pomerne rutinná práca, kde si je Aronofsky napriek jeho predošlým psychologickým filmom (Black Swan, Requiem for Dream) istejší skôr v tej „akčnej“-fantasy prvej polovici. V tej záverečnej, kde sa k slovu dostáva to prečo sa celého projektu ujal, sa mu nedarí dostatočne zdôvodniť zmysel takto vystaveného príbehu. Plne uznávam, že spracovať biblický príbeh nie je vôbec ľahký oriešok a má to mnoho mantinelov, Darren Aronofsky sa s tým vysporiadal dobre, bez problémov zaujal aj zarytého ateistu akým som ja, takže za to má rozhodne veľké plus, ale celkovo to je veľmi rozporuplný zážitok a z mojej strany preto rozporuplné hodnotenie, kde by som občas tú “štvorku“ aj rád udelil, inokedy pri ďalšom uvažovaní nad filmom mi tá “trojka“ príde tak akurát a ani omylom viac. CELKOVO: 3,5* (7/10) = na to, že to je Aronofsky skôr sklamanie, na to že to je biblický blockbuster čo je pre mňa ako ateistu dostatočne zastrašujúce označenie však viac menej príjemné prekvapenie, ktoré úspešne naštve ako veriacich tak aj neveriacich. Veriacich za to, že z Noeho robí v druhej polovici vyšinutého psychopata a až tak verne sa nedrží biblickej predlohy; neveriacich zase preto, že sa až príliš drží tej biblickej predlohy a bojí sa odvážnejších, kontroverznejších zmien. Všetky len naznačí, ale hlbšie nerozpracuje. Russell Crowe sa snaží, rola mu priam dokonale sedí a tiahne na pleciach celý film, Emma Watson hlavne v závere dokazuje, že časy Hermiony sú dávno preč a je z nej skutočná herečka, poteší aj štandardne dobrá Jennifer Connely, jediný kto ma tu iritoval bol „Percy Jackson“, ale k tomu hercovi mám všeobecnú apatiu v každom filme, takže to neberiem ako zápor, len ako moje čisto osobné nesympatie, no vo výsledku mi po rozume chodí len jedno obyčajné, hovorové označenie: fajn film, len v tomto prípade je to „fajn“ málo a potenciál tu bol väčší, jeho nevyužitie je na ňom navyše badať dosť výrazne. PS: je možné, že v tomto prípade bude moje hodnotenie oscilovať zo 4* na 3* každý pol rok, resp. s každým ďalším pozretím.

V roku 2013 zažila japonská, resp. ázijská tematika v hollywoodskych blockbusteroch svoju renesanciu. Najprv sa v Pacific Rim (3,5*) pri Hong Kongu mlátili obrovskí roboti s japonskými kaiju monštrami pod dohľadom del Tora, neskôr balil Wolverine (3*) v Tokiu miestne krásky mafiánov pod voyeurským dohľadom Mangolda, až sa v závere roka prišlo pomstiť aj 47 roninov na čele s debutujúcim Carlom Rinschom. Na 47 Ronin je oproti predošlým dvom menovaným v prvom rade prekvapivé, že sa aspoň z časti vymyká zabehnutým štandardnom hollywoodskej tvorby a napodiv v ňom hrá práve japonská kultúra významnú úlohu. Je v ňom totiž zapracovaných plno samurajských myšlienok. Možno bude pre Európana, tobôž Američana ťažšie pochopiteľný, pretože vsádza na tradičné japonské motívy ako oddanosť svojmu pánovi, čestnosť boja, kódex cti, hrdé sebaobetovanie za spáchané činy a pod., avšak ani v jednom momentne nepôsobí prehnane pateticky alebo samuúčelne, práve naopak. Samotný príbeh má hlavu a pätu. Tieto myšlienky sa pomerne šikovne podarilo zapracovať do deja a predať aj „bežnému“ divákovi. Ako vierohodnú historickú kapitolu film nie je možné brať ani omylom (preto pôsobí záverečný titulkový epilóg dosť nepatrične, až trápne), ale je vidieť, že základnú myšlienku si film ctí. Samozrejme, niekoľkomiliónová hollywoodska prednáška z japonskej histórie by sa producentom nevyplatila a tak sa podobne ako všetky novodobé Snehulienky alebo Červené Čiapočky a iné devy, japonská legenda variuje do epickej fantasy ságy. Pridané fantasy postavy (drak, monštrá) sú však užívané pomerne striedmo a napodiv vo filme nijako nerušia, tak ako sa to javilo v traileru (k samotnému traileru však trocha neskôr). Rozmanité, magické prostredia sa striedajú každú chvíľu (veľkolepý palác, jaskyňa starých mníchov, tajomný les atď.), vyniknú aj nádherne pestrofarebné kostými a celkový vizuálny pôžitok je famózny. Rinsch má výrazné estetické cítenie a zosúladením farieb s obrazom, vďaka veľmi slušnej a prehľadnej kamere, sa môže pokojne rovnať aj s inými vizuálnymi majstrami ako napríklad Tarsem Singh. Samotný trailer však lákal na akciou nabité fantasy, a strihači by si v tomto prípade od producentov zaslúžili pochvalu, že sa im zo 47 Ronin podarilo zostrihať takto veľkolepý trailer. Od samotných divákov by si zaslúžili tak akurát jednu po papuli, pretože takéto zámerne klamanie, aj keď to nie je prvý, ani posledný krát, som už dlho nevidel. Faktom totiž je, že 47 Roninov vyplňujú prevažne dialógové scény v impozantných exteriéroch, ktoré sú len výnimočne doplnené o krátku akčnú scénu. To by síce vo všeobecnosti nebol najmenší problém, keby sa počas rozhovorov riešilo niečo podstatné. Samotné dialógy nepôsobia ani v prinajmenšom hlúpo, ale omieľajú po celý čas jedno a to isté. Zo začiatku je zaujímavé počúvať udatné reči japonských bojovníkov, ale keď sa ani po hodine o ničom nehovorí a len dookola omieľa to samé bez výrazného posunu v deji, tak už to je otrava. Postavy totiž nie sú výrazne zaujímavé. Keanu Reeves síce nepôsobí ako „jediný biely medzi samými žltými“ ako päsť na oko tak ako som čakal a jeho rola utláčaného miešanca dokonca budí aj sympatie, ale po celý čas je zrejmé, že jeho postava tu je nadbytočná, len preto aby film nebol plný len Japoncov a mohol sa predať do celé sveta, a keby jeho Kai neexistoval vôbec by to film nezasiahlo. S tým súvisí aj dosť zbytočná dejová odbočka s riešením jeho tajomnej minulosti, ktorá nikam nevedie, nie je poriadne rozpracovaná a dohromady sa o jeho postave ani nič nedozvieme. Ostatných hrdinov by tam podľa názvu malo byť ešte ďalších štyridsaťšesť, ale do popredia sa dostávajú maximálne dvaja a namiesto toho vyniknú viac záporáci. Čo je však rozumné riešenie, nakoľko plnohodnotných štyridsaťsedem postáv by žiaden film neuniesol a Rinko Kikuchi v úlohe záporáckej čarodejnice je dostatočne pútavý charakter, aby sa jej film venoval viac ako každého roninovi zvlášť. Dokonca sa práve v súvislosti s Rinko dá odpustiť aj pár logických chýb – je to fantasy, takže sa v rámci filmu nikto nepozastavuje nad tým, že sa na japonskom dvore veselo čaruje, aj keď táto nevšímavosť vedľajších postáv je niekedy až do očí bijúca. Ani tak sa však tie nadrozmerné dve hodiny nepodarilo plnohodnotne využiť. Samotný úvod v paláci je až nadmieru dlhý, vlečie sa a pokiaľ nepočítam povinný akčný úvod v lese s akousi CGI obludou, tak prvých 50! minút sa vo filme dohromady nič nestane (a aj ak stane, tak na to stačilo 10 minút). Z tejto letargie vytrhne len občasná akcia, ktorá však vyplňuje minimum stopáže. Súboje sú síce zvládnuté solídne, ale ubehnú po 2 minútach. Občas sú celkom svižné, napríklad záverečné dobíjanie hradu, ale chýba im akýkoľvek nápad alebo aspoň ozvláštnenie. Navyše prídu zvyčajne priveľmi neskoro, keď už je divák otupený predošlými zdĺhavými minútami a tak výsledný pôžitok z filmu ani nijako nevylepšujú. Nejde si pri nich nevšimnúť absenciu akejkoľvek krvi. Síce budem v ďalšom komentári opakovať, že nepotrebujem v každom filme vidieť explicitné súboje (napríklad séria X-Men si s tým vie výborne poradiť), ale v 47 Ronin pôsobia niektoré scény trochu nepatrične, keď sa v nich usekávajú hlavy ako plastovým figurínam bez kvapky červenej. Čo zároveň núti strihačov do násilných strihových zásahov, len aby film splnil rating PG-13. Carl Rinsch po výbornom krátkometrážnom snímku The Gift dostal svoju prvú vysoko rozpočtovú zákazku, samotnou réžiou toho výrazne nepokazil a oceňujem hlavne jeho cit pre vizuál, ale nedá sa neubrániť dojmu, že keby podobný obludný rozpočet (200 mil.) dostal do rúk iný, skúsenejší režisér mohlo to dopadnúť o dosť lepšie. Na Rinscha nie je síce možné zvaliť jednoznačne vinu a aj na jeho ďalší projekt budem zvedavý, ale pravdou je, že pomerne pútavú látku nedokázal pretaviť do obzvlášť záživného filmu. Zrežíroval len pomerne rutinný, zo štandardov nijako nevybočujúci priemer, ktorý sa líši oproti konkurencii akurát zasadením na japonskej mytológie, a to je dosť málo. 47 Ronin tak nie je vyslovene zlý film, od toho má popravde veľmi ďaleko. Len je veľmi obyčajný, chýba mu spád a potrebná dynamika. Skončil niekde na pol cesty medzi klasickým veľkolepým hollywoodskym blockbusterom a občas otrocky a hlavne zbytočne vernou historickou prednáškou z Japonska ozvláštnenou miestami o fantasy prvky. A je otázne, či to je chýba režiséra alebo neustálych konfliktov s producentmi, ktoré sprevádzali natáčanie. Film totiž vyzerá presne podľa toho, či ho točil sám režisér alebo mu do toho zasahovalo štúdio, ktoré chcelo mať ďalší „Lord-of-the-Rings-wannabe“ hit. A od toho sa úmerne navršoval aj ten premrštený rozpočet, kedy bolo už dávno jasné, že 47 Ronin prepadákom bude. Otázkou len bolo ako veľkým. Vo výsledku to však divákovi môže byť jedno, pretože ten do toho neinvestoval ani cent a finálny produkt uzrel svetlo sveta v takej podobe ako uzrel. Snaží sa zavďačiť úplne každému, deťom, divákov bažiacim po ďalšej veľkolepej fantasy akcii, samotným Japoncom, zarytým japanofilom, historikom, aj tým čo hľadajú romantiku, drámu. Výsledok je napokon ten, že plnohodnotne neuspokojí ani jednu skupinu. Keanu Reeves môže byť sympaťák aký chce a ako dlhoročný budhista si opäť vybral látku, ktorá mu je blízka (a to môžeme byť radi, že to nedopadlo tak strašne ako v Man of Tai Chi), ale jeho účasť filmu nič neprináša. Vznikla len jedna celkom sympatická rozprávočka, resp. skôr uspávanka na dobrú noc, ktorá síce poslúži ako neškodná jednohubka a ani nijako neurazí, ale kvôli jej sterilnosti sa k nej vracať už nebudete. A tak ako už naznačuje názov udeľujem 47 zo 100 roninov, čiže CELKOVO: 2,5* (5/10), ale kvôli mojej už niekoľkoročnej oddanosti k japonskej kultúre zaokrúhlim bez výčitiek smerom nahor! PS: a to, že Japonci hovoria po celý čas anglicky je od niektorých užívateľoch úplne zbytočná výčitka. Deje sa to v každom filme a je potrebné prijať fakt, že niekoľko stámiliónové americké produkcie nikdy nebudú točené v inej reči ako v angličtine (tak ako by ani Slováci/Češi neivestovali milióny len na to, aby natočili film kompletne v maďarčine). V tom prípade by muselo byť 47 Roninov na 99% otitulkovaných a v kinách by prepadlo ešte viac. Tu ide jednoducho o biznis. Kto chce počuť japončinu, ten nech si pustí japonských roninov zo 60. rokoch. Tí pojednávajú o danej udalosti v rámci reálnych možností. Ja, práve naopak, v tomto prípade musím všetkých japonských hercov pochváliť, že ich angličtina neznie ako ang'R'ičtina, ale rozprávajú viac ako slušne, zrozumiteľne, bez výrazne silného prízvuku.

Čakanie sa vyplatilo! Po všetkých tých sporoch, kedy nebolo jasné, či a v ako zostrihanej podobe uzrie Snowpiercer svetlo západného sveta, sme sa po dlhom čakaní dočkali. A aj napriek mojim určitých obavám z režiséra Joon-ho Bonga (jeho kúsky ako The Host, Memories of Murderer považuje len za priemerné, navyše v nich priveľmi tlačí na nehodiacu sa humornú stránku) sa jedná o viac ako príjemné prekvapenie. Pre dystopické sci-fi mám slabosť a toto bola navyše po dlhej dobe aj veľmi originálna záležitosť. Netradičný príbeh z blízkej budúcnosti, kde poslední ľudia žijú po rapídnom ochladení planéty v jednom špeciálnom vlaku, ktorý vďaka motoru neustále jazdí okolo sveta a tým vytvára vo vnútri vlastný ekosystém je námet, ktorý spracovaný ešte nebol. A aj keď som sa obával určitej monotónnosti, keďže sa kvôli príbehu celý dej logicky nemôže presunúť mimo vagóny spomínaného vlaku, tak nápaditá réžia Joon-ho Bonga má v tomto prípade presvedčila o opaku. Režisér zo začiatku prekvapuje veľmi slušným vizuálom, kde sa nebojí v rámci vagónov aj efektných preletov kamery, excelentným zobrazením špinavej atmosféry a aj výbornou akciou, ktorú na moje prekvapenie neservíruje len občas (ako sa to mohlo javiť z traileru), ale v dostatočnej miere v podstate počas celého filmu. Zhruba od polovice začnú na povrch plynúť nečakané dejové zvraty, nechýbajú momenty prekvapenia a film si po celý čas drží značnú nepredvídateľnosť. Samotného záveru som sa nakoniec obával najviac, keďže nevydarené zakončenie/zdôvodnenie udalostí by mohlo ľahko z filmu spraviť nechcený gýč a skaziť dojem aj z inak skvelých predošlých minút. Našťastie rozuzlenie v rámci vystaveného deja dáva zmysel, je v ňom badať pár fungujúcich filozofických myšlienok, aj nejaká tá sociálna kritika spoločnosti (síce nijako hlboká, ale predsa). Z časti som si v záverečnom akte spomenul na Matrix, rozdelenie sociálnych vrstiev zase počas filmu jemne evokovalo Hunger Games a drsná „špinavá“ akcia dala spomenúť na Mad Maxa. Napriek týmto prirovnaniam sa však nejedná o kópiu ani jedného z nich a film nikdy nestratí na svojej originalite. Má vlastný dej (aj keď občas s jemnými logickými dierami, ale to sa v takomto námete akým je „perpetuum mobile vlak“ dá prehliadnuť) a hlavne mal myšlienku, na ktorej staval. Do hlavných úloh sa navyše podarilo obsadiť slušnú zbierku á-čkových hercov: Chris Evans dokazuje, že vie byť sympaťákom aj mimo úlohy Kapitána Ameriku, Song Kang-Ho je prvotriedna záruka kvality z Kórei, Jamie Bell odvádza svoj nadpriemerný štandard a najviac vynikne úchylná Tilda Swinton. Jediná, ktorá zamrzí je nevyužitá „oscarová“ Octavia Spencer. Ale aby som len nechválil, tak k filmu mám bohužiaľ aj nie jednu podstatnú výhradu. Prvá smeruje k nevyváženému tempu, kde sa tie 2 hodiny v určitých momentoch nepríjemne vlečú kvôli naťahovanosti niektorých scén. Úplne zbytočné je napríklad celé dianie pred bránou posledného vagónu a súboj Kórejca s mladými obyvateľmi predošlého „disco-vagónu“. Naťahovaných scén, ktoré by si zaslúžili skrátiť je však podstatne viac: spočiatku originálny súboj s ťažko-odencami v tme zo začiatku sa svojou dĺžkou stáva monotónnym, rovnako ako aj napríklad prestrelka z vrchného vagónu do nižšieho. Režisér si jednoducho nevie ustrážiť dĺžku scén, tak aby nestratili na efektivite a občas pôsobia prepálene. Práve od tohto režiséra by som navyše čakal aj o niečo osobitejšie prevedenie – pár bizarných scén sa mu do finálneho zostrihu prepašovať podarilo (škola je toho jasným príkladom), ale inak sa až priveľmi drží na uzde a film prispôsobuje potrebám západného diváka bez nejakého výrazného pokusu ozvláštniť ho „inakosťou“. Výhrady mám aj k úplne poslednému záberu filmu, ktorý už je pomerne nepodstatný a skutočný koniec filmu prišiel tak o 3 minúty skôr ako sa film snaží prezentovať. Triky boli v poriadku, aj keď rozhodne nie prvotriedna kvalita, avšak táto videoherná štylizácia k filmu sadla. Výrazne haprovali len pri rozsiahlejších záberoch na vlak z diaľky, ktoré keby v zostrihu neboli určite by to filmu nijako neuškodilo. Vo výsledku však slušný, netradičný, postapokalyptický, dystopický snímok, ktorého zbytočná snaha o veľkoleposť a násilné tlačenie filmu do „blockbusteru“ občas vedie ku kýču, občas sa zbytočne prispôsobuje potrebám západného diváka, ale hlavne by si zaslúžil o niečo šikovnejší zostrih, aby miestami netrpel stratou tempa (tá prvotne odsudzovaná americká požiadavka zostrihať film o 20 minút sa mi nakoniec nejaví až taká márna a má svoje opodstatnenie, uvidíme ako bude film pôsobiť v tomto zostrihu, ak sa ho nakoniec vôbec dočkáme). Všetky tieto nedostatky však vynahrádza špinavou atmosférou, efektnou akciu, zaujímavým vizuálom, vskutku originálnym príbehom, ktorému nechýbajú fungujúce momenty prekvapenia a neočakávané zvraty. A to sú dostatočné dôvody na to, aby som zaokrúhlil na tie štyri hviezdičky. Veď predsa sa jedná o jeden z najodvážnejších „národnostných“ mixov posledného obdobia: koprodukčný kórejsko-americký sci-fi veľkofilm natáčaný v Česku (Barrandov), a v tejto čudesnej kombinácii to mohlo dopadnúť akokoľvek. Som preto rád, že nikto zo zúčastnených sa nemusí hanbiť a na výsledok môžu byť patrične hrdí! (po tom zákulisnom súboji s americkými producentmi hlavne Chris Evans, ktorý sa prejavil ako charakter, ktorému skutočne záleží na výslednom filme a nie len na výplatnej páske). CELKOVO: 3,5* (7/10)

Najvykalkulovanejšia biografia v dejinách filmu ... ale nie je sa čomu čudovať. Film vyprodukoval štúdio Disney, ktoré námet o patáliách s nakrúcaním Mary Poppins využilo k obyčajnej propagácii svojej „rodinne zameranej“ spoločnosti a vlastných atrakcií (Disneyland). Saving Mr. Banks tak nie je možné chápať ako plnohodnotnú biografiu, na tú aj až nadmieru prikrášlená. Všetky atribúty sú prispôsobované potrebám rodinného filmu. Naivný príbeh vynecháva kontroverzné témy (bisexualitu hlavnej hrdinky - spisovateľky) a postavy si prikrášľuje po vzore všetkých klišé tabuliek (Walt Disney ako typický, oslavovaný, americký biznisman). Charakteristika sa obmedzuje na vykreslenie len tých najzákladnejších, navyše maximálne skreslených povahových vlastností (konzervatívna viktoriánska žena v stredných rokoch – slušná, ale až priveľmi umiernená Emma Thompson VS podnikavý Američan, ktorému ide o „blaho“ všetkých navôkol – v tomto prípade prekvapivo ničím nevynikajúci Tom Hanks), kde v závere následne dochádza aj na predvídateľné „osvietenie“, kde vplyvom radostných gýčovitých Disney piesní obmäkne aj tá najviac zatrpkla osoba (spisovateľka Traversová). Príbeh je tak jeden obrovský gýč, ktorý nemá jeden prekvapivý a v podstate ani úprimne pravdivý moment (vynútené hľadanie paralel medzi reálnymi postavami – rodina Traversovej z flashbackoch a fiktívnymi postavami z knihy Marry Poppis). Nadmerná dávka sentimentality len, aby sa vytvoril „family-friendly feeling“ je už od Disneyho očakávaná. Napriek všetkej kritike je však film až tak prehnane prívetivý a ľudomilsky napísaný, že tento celý gýč ani nemá čím naštvať. Áno, je to neskutočne naivné, vykonštruované, ale celá tá sentimentálnosť nejakým zázrakom neprekáža a je od Disneyho už vopred očakávaná. Zrežírované to je následne s tak prekvapivou sebaistotou, že ani otravne zdržujúce rozdelenie deja do dvoch paralelných príbehov (Traversová a Disney VS flashbackové rozprávanie z jej detstva s pomerne nevýrazným Collinom Farrellom) neruší a vo finálnom výsledku film vlastne ako celok v základnej rovine funguje. Má to však až príliš veľa ale ... CELKOVO: 2,5*