maddy

Po tých recenzentských hláškach z traileru („Watch It .. Just do not watch it alone!“) by som teda čakal viac. In Fear je ultra-lacný, minimalistický britský hororový prírastok odohrávajúci sa doslovne v jednom aute na jednej lesnej cestičke s 2 postavami, ale to mu nijako nebráni v budovaní stiesnenej atmosféry. Práve naopak, z minima vyťažuje maximum. Napriek minimalistického podaniu nepôsobí amatérsky, a prvá polovica je vyslovene príjemne tajomná, s neistou atmosférou, efektnými ľakačkami a skutočne fungujúcim strachom. Zároveň je to jeden z tých „malých“ hororov, ktoré výborne fungujú v noci, v tme, úplne osamote. Pri akejkoľvek inej situácii sa efekt vytráca. Požičiava si síce z mnohých iných snímkoch, ale vôbec to nie je na škodu – atmosférou lesa pripomenie kultový Blair Watch, tajomný dej a udalosti zasadené v okolí auta zase nedajú nespomenúť na Dead End. Svojmu názvu - In Fear - tak hanbu vôbec nerobí. Bohužiaľ, po slušnej prvej polovici sa na povrch dostáva pomerne nešikovne napísaný a samoúčelný scenár, ktorý z pútavo rozohranej mysterióznej zápletky robí len obyčajnú variáciu na kultového Stopára (skutočne som mal pred sebou tisíc iných point ako tú ktorú ponúkol film). Záverečnému dianiu tak chýba akékoľvek zdôvodnenie, vykreslenie motivácie a čo je najhoršie z postáv, resp. z ich predošlého konania, robí blbcov (POZOR MEGASPOILER: alebo to mám vážne veriť, že keď im jeden stopár poprehadzoval značky na ceste, tak si dve dospelé postavy, navyše ešte aj s GPSkom v aute nevedia zapamätať jednu cestu a namiesto toho dlhé hodiny v noci blúdia v lesíku?! Veď to nie je križovatka v centru New Yorku! KONIEC SPOILERU). S príchodom „stopára“ tak film v druhej polovici rapídne stráca na intenzite, strachu, začne sa aj napriek veľmi skromnej - 70 minút čistého času - stopáži vliecť a končí len ako taký nemastný-neslaný produkt, ktorý nedokázal využiť skvelo vybudované napätie/atmosféru/tajomno z prvej polovice a vyšumí úplne do prázdna. To čo prvotne vyzeralo na mysterióznu zápletku sa tak stáva len úderom pod pás. Škoda, tieto záverečné negatívne dojmy mi dosť pokazili zážitok z inak príjemne atmosférickej prvej polovice. V režisérovi bdejú určité kvality, takže na jeho ďalší pokus som rozhodne zvedavý, tu ich však zabil v jednoduchom scenári, ktorý sa úplne zbytočne hral na niečo čím nie je. Prisľúbil mysteriózny horor, ale končí len ako rutinný ničím zaujímavý thriller. CELKOVO: chcel som tri, ale nie! Snaha sa síce cení, no ten odbitý záver mi pokazil aj slušný zážtok z inak príjemne strávenej prvej polovice, takže nakoniec len 2*

Od filmov s Jasonom Stathamom asi nikto neočakáva nejaký výrazne sofistikovaný film. Ročne na divákov sype niekoľko akčných filmov za sebou a len za minulý rok sme tu mali Parkera, Hummingbird a teraz aj Homefront. Rozdiel je v nich len ťažko pohľadať. Otázkou preto je, či to bude aspoň zábava alebo nuda. Vyššie ambície tieto snímky nemajú a Homefront opäť patrí skôr do tej druhej nudnejšej kategórie, ale stále je nepatrne lepší ako nedávny Parker. Sympatický Jason Statham svojou muskulatúrou drží snímok nad vodou, lebo inak by o neho ani pes nezavadil, ale zvyšok slušného obsadenia budí len zbytočné očakávania. James Franco tradične poteší, Kate Bosworth s (po dlhom čase opäť viditeľnou aj na plátne) Winonou Ryder role feťáčiek zvládajú skvele, a mihne sa aj Grillo, ale čo z toho keď väčšina postáv je len zbytočne do počtu, a keby traja z týchto štyroch menovaných vo filme vôbec nevystupovali tak ani nebadať rozdiel. Stalloneov scenár (bože chráň, keď toto mal byť pôvodne ďalší Rambo!) je totiž maximálne jednoduchý a účelový (alebo to mám skutočne veriť, že policajt sa po rokoch v takej veľkej krajine akou je Amerika nasťahoval rovno do susedstva k drogovému dealerovi, ktorý mal konexie s iných drogovým dealerom, ktorého Statham zabil – nie, to nie je spoiler. Odohrá sa to v úvode filmu). Od akčných filmov nevyžadujem kto vie ako prešpekulovaný scenár a odpustím aj žánrové klišé, ale odmietam veriť až takto naivnému podaniu. Prvá polovica je navyše pomerne nudná, naťahovaná a okrem bitky na benzínke sa v nej dohromady nič podstatné/zábavné neodohrá. Záverečná akčná polhodinka síce slušne šliape a poteší aj nekompromisná staromilská kontaktná akcia, ktorá sa nebojí poriadne drsných úderov, protivníci sa mlátia hlava nehlava aj so všetkými zlomeninami ako sa patrí, a nízky rozpočet sa v rámci možností žmýka na maximum. Ale čo z toho, keď to je len tisíc krát videný štandard – obzvlášť v Stathamových filmoch. Je síce potešujúce, že aj po dávno zabudnutej ére so Stallonem a Schwarzenegrom sa v dnešnej dobe našla rovnako silná akčná ikona, no pravdou je, že Homefront je len ďalší generický akčňák bez štipky inovácie, ktorý zapadne do zabudnutia. Na jednorazové zabitie času však nijako neurazí, ani až tak výrazne neunudí. Záverečná akcia, aj keď dosť rutinná, poteší a Statham v hlavnej úlohe je rozhodne výhrou v inak nevýraznom filme. A keďže tu sa ani nikto o nič viac nesnažil, tak zaokrúhlim smerom nahor, ale už to začína byť obohraná pesnička (a hlavne preto, že to bolo predsa len o trocha lepšie ako predošlý Parker, ktorému som dal tie dve hviezdy). Ďalšiu takúto „stathamovku“ už ale nekompromisne odsúdim. Začínajú sa totiž prejedať, keďže sa podobajú ako vajce vajcu. CELKOVO: 2,5* (zaokrúhlené na slabé tri hviezdy)

„I mistr tesař se někdy utne“ hovorí jedno známe české príslovie, a v prípade American Hustle to platí dvojnásobne, pretože inak si nedokážem vysvetliť ako môže film so skvelým režisérom na čele (David Russell ma svojho času prekvapil filmom s pre mňa tak nezaujímavou témou ako je box - vynikajúcim The Fighterom a následne uzemnil netradičnou romancou Silver Lining Playbook) a prvotriednymi hercami v popredí dopadnúť takto nemastne neslane. Síce som videl tunajšie hodnotenia, ale stále som si hovoril, že to len česko-slovenskí diváci nerozumejú tej pravej americkej satire. Stupid me! Pretože ihneď po pozretí filmu sa karta otočila a čosi podobné si začína myslieť o amerických kritikoch a tie nominácie na Oscara mi ostanú asi navždy záhadou. American Hustle je totiž len jedna samoúčelná fraška, v ktorej sa takmer až groteskné figúrky svojimi výstupmi snažia vyplniť bezvýznamnú zápletku s chaotickou zmesou nepodstatných postáv, ichj maximálne účelových motivácii a celkovú scenáristickú bezradnosť. Vinu tu plne prisudzujem práve Russellovi, ktorý po všetkých možných oceneniach za predošlé filmy, nabral bujaré ego až do takej miery, že je o svojich kvalitách bezpodmienečne presvedčený, avšak pritom si neuvedomuje, že film je o niečom inom ako o ukájaní si vlastných egoistických ambícii. Je o svojej jedinečnosti dokonca presvedčený do takej miery, že tento produkt evidentne prezentuje ako zamýšľaný výsmech americkému systému („Some of this actually happened.“ ), ale vo svojej podstate je rovnako naivný ako jeho postavy. Snaží sa vyznieť neskutočne odľahčene, priam ohurujúco, ale výsledkom je len otravná póza. Russell jednoducho zatiaľ nie je novodobým Scorceseom (a po tomto filme aj pochybujem, že ním niekedy bude, aj keď ešte pár týždňov dozadu by som povedal, že nábeh na to rozhodne má). Totiž tam, kde Scorcese dokázal v nedávnom Wolf of Wall Street ukážkovo odprezentovať skazenosť systému veľmi hravou formou, tam Russell len neskutočná tápa. Vlk navyše dokázal tri hodiny suverénne baviť bez toho, aby pôsobil utlmujúco. American Hustle nedokáže zaplniť ani tie dve hodiny, vlečie sa takmer od úvodných minút a v druhej polovici už je táto spleť nezvládnuto vyrozprávanej zápletky, ktorá sa absolútne nikam nevyvíja a účelovo hysterických postáv stráviteľná len s veľkým sebazaprením. Jediné kvôli čomu sa oplatí sledovať tak ostávajú fantastické výkony všetkých zúčastnených. Herci si do jedného priam užívajú tieto prapodivné postavičky a ich výkony skutočne stoja za to. Či už je to (znova na nepoznanie zmenený) vypasený Christian Bale, Amy Adams v netradične sexi úlohe, Oscarová psychicky labilná Jennifer Lawrence, Bradley Cooper s trvalou alebo konečne zaujímavý Jeremy Reyner. Ich role je priam radosť sledovať a Russellovi sa dokonca darí skvele zachytiť dobu 70. rokov, natočiť niekoľko neskutočne cool scén s perfektne volenou hudbou (Amy Adams s Bradley Cooperom na záchode, úvodná scéna s kufríkom pri ktorej sa pošťuchuje Cooper s Baleom, vypointová scéna s mafiánskym bossom De Nirom a pod.), ale čo z toho, keď to všetko je len nepodstatné pozlátko v inak zbytočne namachrovanom filme. Nebyť tých výborných hercov tak to celé mohlo dopadnúť ešte horšie. Na druhej strane, nebyť tej samoľúbej réžie mohli sme tu mať skutočne novodobý kult o akom americká kritika píše. Ešte šťastie, že zvyšok sveta ma dostatok súdnosti a Russellovi slepo neskočila na túto egoistickú frašku. (PS: a snáď majú Akademici dostatok súdnosti, lebo inak Oscara nadobro bojkotujem .. aj keď po Spielbergovom Lincolnovi už je možné asi všetko). CELKOVO: 2,5* (5/10)

Her alebo How I felt in love with my Siri. Keď už si človek myslí, že originalita sa nadobro vytratila, vráti sa na celovečernú filmovú scénu Spike Jones s ďalším jeho príjemne-podivným scenárom. Alebo akým iným titulom označiť film z budúcnosti, v ktorom sa chlapík zamiluje do svojho operačného systému? Nikdy som si nemyslel, že zažijem dystopickú romancu, ale nad daným námetom sa po Jonesovom Being John Malkovich, prípadne Adaptation, ani nie je možné čudovať. Práve naopak, v jeho rukách sa z prapodivného scenára stáva mnoho vrstevnatý film, ktorý vynikajúco kombinuje citlivý vzťahový, pomerne komorný film a filozofické sci-fi. Stáva sa tak z neho veľmi inteligentný snímok skvelo zachycujúci neďalekú budúcnosť, v ktorom sa do popredia dostáva niekoľko aktuálnych problémov „online“ sveta. Či už je to vzďaľovanie sa ľudí a postupná asocializácia, prílišné lipnutie na umelo vytvorených technológiách alebo len neochota akceptovať skutočné vzťahy (v podstate všetky scény s Amy Adams), prípadne celková vyprázdnenosť doby (debata o dokumente ospaní od postavy Amy Adams). Navyše výborne kombinuje odľahčený komediálny prístup k látke v jej začiatkoch (trefné scény s videohernou postavou), romantiku v jeho jadre a znepokojivú drámu v závere. Najfunkčnejší je však v prvých dvoch rovinách. Darí sa mu tento na prvý pohľad absurdný námet predať, tak že ho divák dokáže bez problémov akceptovať. Najintímnejší je preto v rovine odohrávajúcej sa v byte, kde Joaquin Phoenix leží na posteli a zhovára sa s iOS Samantha. Čomu rozhodne dopomáha aj veľmi príjemný hlas, skvelo zvolenej Scarlett „Black Widow“ Johansson. Tento ich milostný vzťah tak je pre diváka prijateľný rovnako ako pre postavy vo filme. Rôzne motívy, myšlienky film na seba v konečnom dôsledku naberá takou intenzitou, že záverečná pol hodina už až doslovne trpí týmto návalom a pocitom presýtenosti, aj keď ani na sekundu nevybočí z inteligentne vybudované sveta. Trpí tým aj tempo filmu, ktoré v konečnom dôsledku pôsobí mierne rozťahane. Samotný záver je potom prekvapivo až zbytočne doslovný a celkové vyznenie nie až také silné ako som po celý čas očakával. Čo je paradox, nakoľko film ktorý vo svojom základe po celý čas prezentoval filozofické myšlienky neponúka po zakončení vyslovený dôvod na hlbšie zamyslenie. Končí očakávane, bez jediného prekvapenia. Preto sa u mňa vyhol absolutóriu, ktoré som najprv zvažoval a musí sa uspokojiť so štyrmi hviezdičkami. Záverom ešte musím pochváliť vynikajúceho Juaquina Phoenixa v ďalšej z jeho jemne úchylných rolí. Pôsobí neuveriteľne sympaticky a hlavne celý film musel odohrať takmer sám s kamerou doslovne prilepenou na tvári a stále mu bolo možné uveriť každú a jednu emóciu. Ostatné úlohy sú skôr epizódne, ale rozhodne potešia svojimi známymi tvári, či už je to tradične sexi Olivia Wilde alebo zanedbaná Amy Adams. Vizuál svojou „čistotou“ zvládol zobraziť futuristický svet aj bez potreby výrazných CGI efektov. Hlavne z dôvodu, že exteriérové scény boli natáčané v Shanghai, ale pritom čínske mesto vo filme nie je badať ani na sekundu. Finálne tak veľká spokojnosť, ale s menšími zádrhelmi v záverečnej tretine. CELKOVO: 4*

Čakal som, že historický snímok o otrokoch v Amerike bude len ďalšou neprekvapivou stávkou na istotu v rámci Oscarových nominácii. To by však látku nesmel držať v rukách McQueen, ktorý ešte nedávno neváhal natočiť aj penis Michaela Fassbendra (Shame). Z pomerne opotrebovaného námetu a faktu, že vo filme sa v podstate nestane nič nečakané sa mu podarilo natočiť veľmi osobitý životopisný film, ktorý tému otroctva a zverstva zakoreneného v ľuďoch žmýka až do špiku kosti. Síce stále v rámci pomyslených mantinelov, aby mohol byť nominovaný na všetky rôzne ocenenia, ale o niekoľko kategórii odvážnejšie ako iné vykonštruované, umelé a hlavne nudné filmy točené akoby na zákazku pre Akademikov (áno, ohovorím o tebe Spielbergov Lincoln!). McQueenové majstrovstvo spočíva v tom, že sa vzďaľuje chápaniu historického filmu ako holého prezentovania faktov a namiesto toho sprostredkováva pomerne intenzívny zážitok. Vyhýba sa akémukoľvek moralizovaniu, či nebodaj pátosu, do ktorého majú podobné otrokárske snímky tendenciu skĺznuť. Namiesto toho sa sústreďuje na puto medzi divákom a hlavným predstaviteľom, aby jeho útrapy prežil akoby na vlastnú kožu. Bez príkras, bez zamlčovania faktov, bez odvracania pohľadu od krutých scén. Priebeh nijako nevyrušuje širším záberom na celé diania v danom období, nezaťažuje ho nepodstatnými historickými faktami. Divák vie preto o situácii rovnako málo ako samotná postava. A viac v podstate ani vedieť nepotrebuje, nakoľko samotná podstata nie je v tom odprezentovať celé otrokársku históriu Ameriky, ale len útrapy jedného jediného černocha, ktorý sa nešťastnou náhodou dostal do zajatia. Na takýto oscarový (čo chvíľa uvidíme, či ho skutočne dostane) film sa vôbec nebojí explicitných scén mučenia a zobrazuje ho bez akýchkoľvek príkras. Bičovanie, krv, rozorvané kusy ľudského mäsa, ale aj psychický nátlak na postavy. Čo oceňujem ešte viac, že ani na moment neskĺzne do dojímavej frašky a zbytočne nežmýka slzné kanáliky divákov. Aj tak emotívna scéna ako je záver s rodinou je natočená bez výraznej štylizácie filmu do prehnanej dramatickej línie. Z 12 Years a Slave sa tak stáva jeden nesmierne realistický zážitok. Problém je akurát s časovým vymedzením obdobia – nebyť zmienky o dvanástich rokoch v názve, tak udalosti pôsobia akoby sa odohrávali maximálne v rozmedzí dvoch rokoch (a možno ani to nie). Okrem jedinej, úplne záverečnej scény mi chýbal akýkoľvek dopad na psychiku postáv z toho, že sú väznené celých 12. rokov. Detailnejšie vykreslenie ich počiatočnej vzbury, neskoršieho zmierenia sa so situáciu, upadnutie do letargie, až po konečné odhodlanie zasiahnuť. Môže za to z časti epizódne štylizovanie filmu, kde jednotlivé scény pôsobia skôr ako vybrané epizódky zo života Solomona a nevytvárajú pocit komplexnej „jednoliatej“ dejovej štruktúry. Vystriedal sa v nich však plejáda vynikajúcich hercov. Či už je to malá rola pre Benedicta „momentálne-som-v-každom-druhom-filme“ Cumberbatcha alebo trochu nadmieru moralizujúca postava Brada Pitta. Prím tu ale hrá Michael Fassbender v úlohe tyrana, ktorý opäť dokazuje, že vžiť do role sa vie so skutočnou intenzitou; a samozrejme doteraz pomerne neznámy černošský herec Chiwetel Ejiofor, ktorý nijako nezaostáva za hollywoodskou elitou. Výsledkom tak je podstatne odvážnejšia, precízne zrežírovaná a zahraná, dráma oproti zvyšku podobne tematických filmov, ktorá má však stále aj Oscarové ambície, no bez všetkých tých tradičných neduhov akademických snímkov. CELKOVO: 4,5*

Toto rozhodne nie je trefa do čierneho zo strany Španielov. House of the End Times pripomína tortu Psíka a Mačičky. Mieša sa toľko rôznych ingrediencií až sa z toho nakoniec stáva nestráviteľný produkt. To čo z počiatku vyzerá ako ďalší slušný prírastok do „haunted house“ subžánru sa neskôr mení na zmätenú frašku. Prvé „strašenie“ (kto film videl, vie prečo tie úvodzovky) a pobehovanie po dome v prvej polhodinke je pritom zvládnuté na jednotku. Nechýba hutná atmosféra, fungujúce ľakačky, moment prekvapenia a pocit intenzívneho strachu. Bohužiaľ s pribúdajúcimi minútami a prelínaním jednotlivých časových línii sa do popredia dostáva zbytočne prekombinovaný dej, ktorý sa síce tvári neuveriteľne prešpekulovane, no faktom ostáva, že to je len tisíca, navyše nezvládnutá, variácia na iné podobné snímky. Ťažko sa o tom píše alebo prirovnáva k iným filmom bez spoilerovania, ale uzavriem to len tým, že to čo sa chce silou mocou javiť ako precízne vystavaný príbeh je len maximálne účelovým zmäteným pobehovaním po dome v niekoľkých časových líniách. Navyše prekvapivé odhalenia uhádne každý druhý divák, ktorý už nejaký ten film videl aj zo samotného názvu filmu, ktorý je už sám o sebe pomerne výrazným spoilerom. Záver je tak obyčajným, štandardným zakončením bez jediného výrazného momentu, do ktorého sa film dopracuje už ledva na „pol plynu“. Nepomáha tomu aj pomerne televízny look, ktorý pripomína španielske telenovely. Herecky fajn, v prvej polovici aj slušne rozohraná atmosféra a skutočne fungujúce napätie, čo sa však v druhej polovice rapídne vytráca s každou pribúdajúcou minútou. Škoda, potenciál tu bol rozhodne väčší, len to pravdepodobne chcelo režiséra, ktorý by jednotlivé ingrediencie lepšie zmiešal dohromad(d)y. Takto to je len jeden trpký guláš. CELKOVO: 2,5*

Zaujímavý námet o klaviristovi spracovaný do nezáživného komorného thrilleru. Tam, kde sa podobne ladené snímky ako Phone Booth, Buried a pod. snažili námet s umiestnením deja do jednej lokality neustále osviežovať nejakým nápaditým dianím si Grand Piano vystačí len so základnou myšlienkou , ktorá sa po úvodným niekoľkých minútach stáva pomerne obohranou, nabaľuje na seba čoraz viac klišé situácii a pôsobí maximálne účelovo a vykalkulovane. Postavy sa navyše chovajú až prehnane nelogicky, čím sa vytráca napätie. Samotný neuspokojivý záver je už len klinčekom po hlavičke skrz naskrz priemerného filmu. Počiatočná atmosféra na pár chvíľ pripomenie Hitchcocka, ale veľmi rýchlo sa vytratí a celý film vyšumí do prázdna. A to ešte nespomínam, že aj tých pár svetlých chvíľ narúšajú trápne humorné vsuvky, ktoré sa tu absolútne nehodili. Skutočne, otravnejšie vedľajšie postavy ako tí dvaja kamarát sediaci v hľadisku som vo filme už dlho nevidel! V tomto prípade režisér až žalostne nezvládol spracovať pútavý námet. Pomerne paradox, že film o vážnej hudbe nepôsobí vôbec seriózne. CELKOVO: 2*

Niekto tu evidentne čítal Brooksov World War Z (nie, teraz skutočne neporovnávam so síce veľmi slušnou filmovou adaptáciou s Bradom Pittom, ale tá z knihy vyčerpala asi tak 2 stránky .. aj to ešte veľmi voľne a inak s ňou nemala takmer nič spoločné). Returned má zaujímavý nápad s ľudstvom po prekonaní zombie nákazy, kedy už spoločnosť opäť funguje ako kedysi a vyliečení „zombie“-ľudia žijú ďalej, akurát si musia pichať protilátku, podobne ako si napríklad cukrovkári pichajú inzulín. Bohužiaľ, tu všetky klady aj končia. Námet s vyliečeným zombie vírusom nie je nijako ďalej rozvíjaný a mohol by byť zameniteľný s obyčajným vírusom chrípky a na filme by to vôbec nič nemenilo. Použitie zombie mi prišlo len ako účelová snaha prilákať väčšiu pozornosť hororových divákov. Čo je na škodu, pretože práve s týmto námetom sa dalo pracovať oveľa šikovnejšie. Vo výsledku to tak je nemastný-neslaný film, ktorý sa nevie rozhodnúť o čom vlastne chce byť. V žiadnom prípade nie je hororom (hororová scéna je asi tak jedna, keď prižmúrim oči možno dve!), ani fungujúcou drámou (to by chcelo látku hlbšie rozpracovať). Navyše to má dosť chabý vizuál, kde je vidieť, že rozpočet bol držaný poriadne na uzde a dosť slabých hercov. Nepomáha ani pomalé tempo, ktoré sa v druhej polovici už neskutočne vlečie, situácie zbytočne naťahujú a dej sa ďalej nijako nevyvíja. Potešia akurát slušné masky zombies, ktorí tam však vystupujú asi na 3 minúty – navyše dnes už nie sú výnimkou oveľa nadštandardnejšie masky aj v televíznej tvorbe (Walking Dead). Tým pádom ani nemám čo veľmi pochváliť. Film síce nepôsobí vôbec hlúpo, ale slušný námet sám o sebe na dobrý film nestačí, a preto je to hodnotenie také aké je. Možno je priveľmi prísne a zdôvodniť by som krkolomne vedel aj aspoň tie dve hviezdy, ale načo? Síce sú oveľa horšie, amatérskejšie, hlúpejšie prírastky do zombie žánru, ale mne tento pokus o pohľad na nákazu z inej perspektívy vôbec nesadol. Aj napriek tomu, že som od filmu ani nič nečakal, keďže som sa o jeho existencii dozvedel až na poslednú chvíľu a pozrel ho skôr z povinnosti, keďže „zombies“ zbožňujem, tak nedokázal uspokojivo naplniť ani jedno kritérium. CELKOVO: 1,5*

Pravdupovediac som sa tohto filmu bál viac ako čert kríža. Lesbická dráma opulentnej dĺžky troch hodín sa pre mňa javila ako nestráviteľný zážitok, aj napriek všadeprítomným nadmieru pozitívnym ohlasom a tomu, že sa rozhodne neradím k vrstve prízemných zabednencov, ktorým by odlišná orientácia iných ľudí akokoľvek prekážala, takže ani tematikou ma film nijako neodradzoval. A stalo sa skutočne nečakané. Život Adéle si to v mojej pomyslenej topke toho najlepšieho za rok 2013 vybojoval až takmer na najpoprednejšiu priečku. Všetky obavy boli totiž absolútne zbytočné a subjektívne sa jedná o ten „najkratší trojhodinový film“ aký som kedy videl. Aj u nedávneho Vlk z Wall Street (žánrovo samozrejme neporovnateľný) som mal k stopáži malé výhrady, napriek tomu, že ma bavil po celý čas. Pri Adele by som však nemenil ani sekundu, práve naopak pokojne vydržal ešte ďalšie dve hodiny! Film o láske, vášni a komplikovanom vzťahu, v ktorom je viac pravdy ako v ktoromkoľvek počine o heterosexuálnom páre. Na kosť pitvaný dlhodobý vzťah dvoch dievčat/žien v priebehu rôznych životných dekád je natočený neuveriteľne autenticky. Cieľavedomou réžiou, ktorá sprostredkováva dokonalé divákove zžitie sa s pocitmi postáv, kde nepredstavuje najmenší problém ani to, že s nimi nezdieľate tú istú orientáciu! Romanticko-dramatický príbeh tak naberá na sile s každou pribúdajúcou minútou a postupne čoraz viac zachádza do hĺbky, do psychológie postáv a dostáva sa divákovi pod kožu. Výrazným plusom je daná autentickosť celé filmu, ktorý zobrazuje postavy bez zbytočných filmových príkras so všetkými ich neduhmi (mastná pleť, sople, rôzne mľaskanie pri jedle atď.), ale hlavne sa zámerne nevyhýba žiadnym životným situáciám. Intenzívny zážitok tak zabezpečujú explicitné sexuálne scény, ktoré sa nezainteresovaným bez znalosti kontextu-samotného filmu (väčšinou na základe internetového šumu) môžu zdať až príliš na hranici s výslovným lesbickým pornom a odradiť od sledovania, opak je však pravdou. Režisér Abdellatif Kechice aj v tejto rovine pristupuje k filmu veľmi decentným, kultivovaným spôsobom. Napriek tomu, že sexuálnych scén je mnoho, tak rozhodne nie sú hlavnou devízou filmu ako sa môže zdať z poniektorých ohlasov. Je v nich síce vidieť skutočne všetko, ale vôbec nepôsobia poburujúco. Sex patrí k bežnému životu každého človeka a takouto úplne prirodzenou formou sú podávané aj dané scény dvoch žien. Nepoburujú, nadmerne nevzrušujú (ako napríklad v porno videách), ani nijako nepreháňajú s uplatňovaním rôznych erotických praktík. Zásluhu na to rozhodne má aj skvelé ústredné duo Adéle Exarchopoulos (Adéle) a Léa Seydoux (Emma). Nijako nechcem znevažovať výkon hlavne predstaviteľky Adéle, nakoľko je priam úchvatné aké dokázala len vo veku dvadsať rokov (!!) zahrať práve takúto postavu, ale mňa osobne o niečo viac zaujala druhá menovaná, ktorej už len fyzická premena na „modrú“ neveľmi zženštilú postavu priam šokovala (skutočne som ani len náznakom neodhadol, že sa jedná o tú istú sexi ženu z Mission Impossible: Ghost Protocol, Polnoc v Paríži alebo z Robina Hooda). Ostatné postavy sú už skôr len do počtu a plnia epizódne úlohy, o to viac sa však zintenzívňuje vzťah medzi ústrednou dvojicou, nakoľko ho po celý čas nič nenarušuje. Jediná výčitka, ktorú mám nie je pre samotnú kvalitu až tak podstatná a smeruje k mierne nezvládnutému časovému vymedzeniu. Postava Adele, hraná spomínanou dvadsaťročnou herečkou, prechádza jednou rozsiahlou životnou etapou, avšak na samotnej herečke sa tento niekoľkoročný posun vôbec neodráža a je vyriešený pomerne diletantsky – rozdiel pubertálnej dievčiny zo začiatku filmu a učiteľky v stredných rokoch, resp. po tridsiatke, prestavujú jedné nasadené okuliare. Otvorený koniec mi síce vyhovoval, nakoľko mám rád pokiaľ film ponecháva vývoj udalostí na vlastnej interpretácii diváka a nenaservíruje mu zakončenie každej línie ako na striebornom podnose, avšak samotný záver pomerne výrazne nabáda k „Adéle: Chapter 3“, ktorej sa ale nedočkáme, keďže v podstate ani nemáme prečo. Vo výsledku sa ale jedná o vynikajúci, skutočne „organický“ film, ktorý si ten plný počet odo mňa bez debaty vyslúžil. CELKOVO: 5*

Úprimne, veľmi sa mi do tohto filmu nechcelo. Na prvý pohľad sa mi javil ako vykalkulovaná snaha o „art“ (zámerne čiernobiely obraz), a to mám pritom staré čiernobiele snímky veľmi rád (Hitchcock a.i.) a americkú indie scénu taktiež (napr. Starlet, Short Term 12 a pod.). Viac som sa mýliť však nemohol, pretože ma čakala jedna z tých kultivovanejších drám za poslednú dobu, ktorá rozhodne nie je tak „čiernobiela“, ale pod ktorej povrchom sa skrýva niekoľko ďalších vrstiev. V podstate obyčajná road movie o starcovi, ktorému už neslúži pamäť a jeho synovi za vopred zrejmou podvodnou výhrou milióna dolárov, tak postupne zobrazuje reálny život na americký spôsob vo vnútrozemí, ktorý neprekypuje rozkvitajúcim priemyslom, ani obrovskými mestami; ťažký údel staroby a spolunažívania; pokrivené vzťahy medzi priateľmi; odcudzenie/upevnenie pút medzi najbližšou rodinou; ale aj hodnoty obyčajných ľudí. Všetko bez akýchkoľvek príkras alebo zaužívaných charakterových stereotypov. To všetko v až neuveriteľnej nostalgickej a zároveň príjemne sentimentálnej atmosfére, ktorá vo svojej podstate ukrýva smútok, ale bez toho aby akokoľvek účelovo tlačila na citovú stránku diváka, namiesto toho si trefne dopomáha decentným sarkastickým humorom, ktorého hlavnou devízou sú skvelo napísané hlášky a vypointované dialógy, ktorá sa prekvapivo vôbec neboja aj čosi explicitnejších výrazov, ale pritom stále ostávajú vo veľmi inteligentnej rovine. Absencia čoby len jednej slabej scény (za to tých zapamätanie hodných tam je požehnane: cintorín, bar, rodinná hádka) alebo akejkoľvek straty tempa počas celých 115 minút už len potvrdzuje výnimočnosť snímku, ktorý je navyše doprevádzaný zaujímavo zvolenou hudbou na pomedzí country (a to tento žáner veľmi nemusím). Vo výsledku tak neskutočne silná dráma o dôchodcoch, ale bez pochýb pre divákov všetkých vekových kategórii, ktorá dokáže rovnako úprimne dojať, ako aj pobaviť. Dokonca som zabudol, že sledujem film a priam dokonale sa vžil do diania a mal pocit, že prežívam skutočnú udalosť v reálnom prenose, ktorej som sám účastníkom, čomu rozhodne dopomohli aj utlmené, zbytočne nepreafektované (do čoho mohla úloha starca ľahko skĺznuť), ale precízne herecké výkony všetkých zúčastnených. A ten čiernobiely, zámerne volený vizuál, tak nakoniec skvelo podčiarkuje melancholické vyznenie celého snímku. Až nakoniec ani nemám čo kritizovať. Tie nominácie na Oscara sú v tomto prípade zaslúžené! CELKOVO: 4,5* (pôvodne som chcel „čisté štyri“, ale nakoľko to vo mne rezonuje ešte aj pár dní po zhliadnutí, tak sa možno časom na CSFD prikloním aj plnej paľbe) ...and "You can all just go fuck yourselves!" / 01:12:01,984 --> 01:12:03,759 Kate Grant played by June Squibb. Môj preklad anglických titulkov tu = > http://www.titulky.com/Nebraska-232224.htm