maddy

Nineteen Eighty-Four meets Giver. Futuristická sci-fi romanca zo sveta, v ktorom sú zakázané emócie. Sveta takmer ako z pera Georga Orwella a jeho 1984. Sveta čistého, technologicky vyspelého, avšak chladného. A presne taký chladný ako svet v ktorom sa odohráva je samotný film. Drake Doremus ma za sebou síce skvelú vzťahovku Breathe In, ktorá taktiež stavala na vzťahu dvoch postáv, no niečo podobné sa mu vo futuristických kulisách nedarí zopakovať. Vizuálne je film veľmi zaujímavý, so skvetou hudbou, kamerou a prostredím. Točilo sa prevažne v Japonsku, ktorého prostredie samé o sebe vyzerá dostatočne sci-fi bez toho, aby film musel používať CGI efekty, ale aj toto snehobiele prostredie sa postupne opozerá, Doremus nijako nerozvíja jeho pravidlá a sústredí sa iba na vzťah dvoch hlavých postáv. Darí sa mu síce budovať melancholickú atmosféru, ale inak nič iné nepredvedie. Filmu chýba spád, akýkoľvek zvrat a postupne sa rovnako ako jeho svet opozerajú aj postavy. Technicky mu síce nie je čo vytknúť, ale po polhodine už iba monotónne smeruje k záveru. Film síce ničím neurazí, ale ani absolútne ničím nezaujme. A čo je najpodstatnejšie chýbajú mu emócie, na ktorých by chcel stavať. Navyše medzi ústrednou dvojicou nefunguje takmer žiadna chémia. Nicholas Hoult hrá štandardne dobre a má aj dostatočnú charizmu, ale jeho protistrana v podobe Kristen Stewart je nevýrazná, herecky nijaká, jednoducho nezaujímavá. A to sa v takom prípade ťažko buduje vzťahovka o dvoch postavách. Záver tak vyústi do prázdna. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pokus o „good-feelingovku“ a depku v jednom a v oboch prípadoch to funguje iba z polovice. Tragikomédia / postraumatická dráma, v ktorej je minimum humoru a ani tá depka nejde natoľko na dreň, aby mohla akokoľvek zapôsobiť. A práve kvôli tomu Demolition vyplynie v závere absolútne do prázdna namiesto toho, aby čokoľvek „sdělil“. Začiatok je síce skvelý, aj samotný záver, ale to hovoríme dohromady o nejakej ledva pol hodinke. Medzitým sa film motá sám v sebe, nikam neposúva a riešenie problémov ako malý homosexuál/transvestita, ktorý vlastne sám neviem, či ním je na pútavosti nepridáva. Toto mal byť film prevažne o hlavnom hrdinovi a o jeho vyrovnávaní sa so stratou, o tom ako za sebou nechať starý život a začať ten nový a nie o nezaujímavých vedľajších postavách a ich problémoch. Jake Gyllenhaal je síce tradičný vynikajúci a celý film tiahne, no iba na svojich ramenách ho kompletne celý neutiahne. Nakoniec sa ani nečudujem, že Demolition akékoľvek ocenenia, ba aj vôbec nominácie na ceny, obišli. Na prvý pohľad sa síce jedná o ten typ filmu, ktorý by chcel bojovať o rôzne ceny, ale v konkurencii iných na to jednoducho nemá a ostal iba v vodách neškodného priemeru. CELKOVO: 3* (6/10)

Na Before I Wake som sa tešil. Flanagana totiž po Wanovi považujem za jedného z najzaujímavejších súčasných hororových režisérov. No zatiaľ čo Wan už dávno presedlal do čistokrvného mainstreamu, Flanagan sa zatiaľ stále drzí v tej „indie“ rovine. Po zaujímavej Absentii, výbornom Oculus a nedávnym skvelým minimalistickým thrillerom Hush sľuboval Before I Wake rovnako intenzívny zážitok. Námet o zhmotňovaní snov je totiž pre horor priam vynikajúci. Bohužiaľ ostalo prevažne pri tých sľuboch a potenciál je nakoniec využitý oveľa menej než by sa žiadalo. To, že Flanagan netočí v prvom rade horor, ktorý by staval na ľakačkách a predvedení čo najviac strašidelných scén, ale stavia skôr na pomalšom tempe, pozvoľnom plynutí scén a atmosfére, platí aj tentoraz. Taký bol Oculus a taký je aj Before I Wake. Akurát v tomto prípade tu chýba šikovne uchopený príbeh. Zo začiatku si svojím námetom film drží pozornosť tým ako sa ďalej vyvinie, no opäť ostane iba pri tom prísľube. Hororových momentov je pramálo, teda pokiaľ za vrchol strašenia niekto nepovažuje tri takmer totožné scény s trblietajúcimi sa motýľmi, dusnú atmosféru sa nedarí budovať a postupom času začne byť chovanie postáv až priveľmi podivné, respektíve až príliš podriadené dianiu vo filme až celý film pôsobí dosť nedôveryhodne. Postavy na prvý pohľad veria všetkému, nemajú najmenšie pochybnosti, všetko ich konanie aj debaty sú podriadené snom až film stráca kontakt s „realitou“ (menší spoiler, hlavne Kate Bosworth po smrti manžela koná akoby sa snáď ani nič nestalo). Vysvetľujúci záver je v rámci možností fajn a som rád, že sa nejedná iba o samoúčelné strašenie ako to v prípade ducharín býva prevažne zvykom, ale výjavy vo filme majú aké také zdôvodnenie, no samotné finále aj keď vizuálne oproti predošlému dianiu o niečo pôsobivejšie nie je dostatočne úderné. Zaujímavý námet síce dokáže udržať pozornosť, Jacob Tremblay z Room opäť dokazuje, že je tým najsympatickejším a najtalentovanejším detským hercom súčasnosti, Before I Wake má aj niekoľko efektných scén, prevažne v samotnom úvode a následne v závere, ale inak sa jedná iba o neškodnú, zabudnuteľnú tuctovku so síce vynikajúcim námetom, u ktorého však najviac zamrzí ten nevyužitý potenciál. A že ho nevyužije práve Flanagan som nečakal. Vo výsledku tak Before I Wake nie je zlým hororom, ani zlým filmom, no absolútne v ničom nevyniká a mal rozhodne na viac než byť iba neškodnou hororovou jednohubkou, na ktorú sa zabudne skôr než stihnú skončiť záverečné titulky a to je pri takomto originálnom námete skutočne škoda. V tomto prípade si normálne želám remake, ktorý by ten potenciál využil naplno. Flanagan síce talent má, to sa mu uprieť nedá, ale neviem, či bol tentoraz priveľmi obmedzovaný štúdiom alebo rozpočtom alebo kde sa stala vlastne chyba, že Before I Wake je iba takéto neškodné nič. CELKOVO: 3* (6/10)

War-not-so-well-Crafted. To čo malo údajne zlomiť preklatie videohier adaptovaných do filmovej podoby nakoniec dopadlo presne tak ako väčšina predošlých filmových adaptácii videohier. Nijako. A to je asi pre veľkolepú fantasy za 160 miliónov, ktorá mala nakopnúť novú sériu nie je práve najlepšia vizitka. Nejedná sa síce o vyslovene zlú adaptáciu a skalní fanúšikovia budú prevažne spokojní, no inak sa tu nedeje nič okrem toho, že režisér Duncan Jones si povinne odškrtáva položky, ktoré má zo sveta Warcraftu predstaviť bez toho, aby celému dianiu dal „vlastný ksicht“ a celý konflikt tak pôsobí veľmi schematicky. Z Warcraftu sa tak pribúdajúci minútami rýchlo stáva síce veľkolepá fantasy, ale fantasy v ktorej je iba všetko to čo sme už videli inde a mnohokrát v oveľa lepšom podaní. Je to rozpoltený film niekde medzi naivnou rozprávkou pre deti a filmom pre dospelých (tých pár drsnejších scén), no nikdy sa nestane ani jedným a podivne bilancuje medzi oboma prístupmi bez toho, aby sa aspoň raz pokúsil priniesť niečo nové. Nakoniec mi tak Warcraft pripomínal Hobbita (asi najviac tretiu záverečnú a najslabšiu časť), ktorému bolo vytýkané zbytočné zjemnenie oproti trilógií Pána prsteňov. Ten však mohol, aspoň v prípade prvého filmu, čerpať z nostalgie a návratu do známeho sveta. Warcraft nemá čerpať z toho, snaží sa zapáčiť fanúšikom hry, avšak zabúda tento svet dôkladne predstaviť aj radovým divákom. A iba s fanúšikoch filmová adaptácia nevyžije. Obzvlášť nie v dobe, keď časy najväčšej slávy tejto značky sú už dávno preč a väčšina hráčov presedlala k League of Legends alebo iným MMORPG. Počas celej doby sa tak filmovému Warcraftu ani rad nepodarí vybudovať záujem o svet, v ktorom sa príbeh odohráva a vyvolať ten pocit, že by ste sa do neho chceli s radosťou vracať. Áno, tu pripomenie Pána Prsteňov, tu Hobbita, inokedy Narniu, no nikdy sa mu nepodarí vybudovať nič vlastné. A to hlavne vďaka absolútne nezaujímavým postavám. Scenár síce nie je jednostranný a poteší, že v príbehu umiera aj väčšina hlavných postáv, u ktorých to nie je vopred očakávané, no inak sa toho film snaží ukázať príliš mnoho, aby vo výsledku neukázal dohromady nič ako jeden obyčajný súboj medzi dvomi rasami. Problémom totiž je, že nikdy nejde nijako do hĺbky. Povinne sa skáče z jedného miesta do druhého, ale emócie sa nedostavujú a vyhrotené vzťahy medzi postavami takmer nebadať. Samotní Orkovia sú síce zaujímaví a úvod s nimi patrí k tomu najzaujímavejšiu čo film ponúkne, taktiež poteší, že sa v ich prípade nejedná o jednotvárnu digitálnu masu, ale fungujú ako „skutočné“ postavy, majú svoje motivácie, niektorí z nich si uvedomujú, že ich vodca a mágia vďaka ktorej sa im podarilo síce zachrániť svoju rasu nie je pre nich práve to najšťastnejšie riešenie, avšak nemajú protipól na druhej strane ľudských hrdinov. Tí sú osekaní čo sa týka pováh, činov, rozhodnutí na úplne minimum a v podstate všetky scény, ktorých sa zúčastnia ľudia tvoria iba povinnú výplň príbehu, ktorá neponúka nič zaujímavé. Ľudské postavy neprejdú žiadnym vývojom, sú ploché a pôsobia akoby tu boli ba preto, lebo jednoducho musia byť. Bohužiaľ, týchto scén je takmer tri štvrtina filmu. Veľkolepý konflikt dvoch svetov sa tak nedá budovať a prežívať pokiaľ vám je jedna strana úplne ukradnutá a ako divák si k nej nevybudujete žiaden vzťah. Akékoľvek napätie alebo emócie sa tak nedostavujú a na plátne sa odohráva síce dobre nasnímaný a naanimovaný konflikt, ale bez záujmu o to ako vlastne dopadne. Do toho všetkého sa navyše nevhodne pridáva občasný humor so zlým načasovaním a nasilu vložené hlášky, ktoré nepôsobia prirodzene a v druhej polovici ešte aj úplne zbytočný a z prsta vycucaný románik medzi ľudským vojvodcom a „miešankou“ - orkyňou, ktorý je tak náhodný a jednoducho sa v jednej scéne z ničoho nič udeje bez toho, aby k nemu čokoľvek v predošlých minútach smerovalo alebo sa akokoľvek naznačovalo, že tie dve postavy majú k sebe údajne cítiť nejaké sympatie. Bojové sekvencie sú síce dobré, ich spracovanie v rámci možností taktiež, ale je ich zúfalo málo a ich spracovanie, aj keď po stránke efektov síce bezproblémové (súboje prehľadné, scény s Orkami presvedčivé a kúzla dostatočne zaujímavé) sa rýchlo opozerá a celé dianie nikdy nevyzerá o nič lepšie než intro z ktorejkoľvek Warcraft hry. A tak by film vyzerať asi nemal. Vytráca sa tak jeho význam, keď to isté môžu hráči vidieť na obrazovkách monitorov. Filmu sa tak nikdy nepodarí vytvoriť „ilúziu skutočného sveta“ (už len preto, že tu nebol použitý ani jeden praktických efekt a všetko vzniklo v počítačoch rovnako ako keď vzniká hra), každé prostredie vyzerá iba ako súbor síce bezchybne naanimovaných, no iba „jedničiek a núl“. Výsledný film, tak vyslovene nenudí tak aby sa tie dve hodinky nedali vydržať, ale ani nikdy nezačne baviť do takej miery, aby by divák o dianie v ňom mal výraznejší záujem, prípadne sa do tohto sveta chcel vracať. Bezprostredne po projekcii tak celý vyšumí z hlavy bez jedinej akokoľvek zapamätania hodnej scény. A takouto generickou, zameniteľnou fantasy asi filmový Warcraft byť nechcel. K zaujímavému fantasy a vystavaniu novej filmovej série totiž nestačí iba povinne zobraziť pár výjavov z hry. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Conjuring dv ... jedna?! I keď stále Wanov silný ducharský nadštandard, ktorý má solídne tempo, skvelú kameru, hudbu a aj výborných hercov (v pokračovaní exceluje obzvlášť Madison Wolfe), tak nemôžem si pomôcť, ale to všetko tu už v úplne rovnakom balení bolo minimálne tri krát (menovite, Insidious, Insidious 2 a prvý Conjuring). Wan stále vie ako efektne vystrašiť, vie perfektne načasovať ľakačky tak, aby nepôsobili akokoľvek samoúčelne, vie diváka výborne po celý čas napínať, aj vystihnúť zlovestnú atmosféru a v súčasnosti na poli mainstreamu jednoducho niet lepšieho hororového režiséra, akurát po štvrtý krát to je už trochu obohrané. Wan totiž aj v pokračovaní rozpráva o tom istom, čo v prípade prvého filmu. Takže tu opäť dostávame štandardnú ducharinu zmiešanú s Exorcistom v závere. Presne taký bol prvý film a presne také je aj pokračovanie. No keď vám niekto naservíruje to isté menu dva krát za sebou, ten druhý krát vám chutiť určite neprestane, no už to nebude taký pôžitok ako prvý krát. A presne také je pokračovanie Conjuringu. Remeselne opäť bezchybné, no po druhý (alebo keď počítam aj totožné Insidiousy, tak po štvrtý (!!) krát mierne obohrané ducharske klišé. Ktorého si je našťastie Wan vedomý a vie s nim pracovať tak, aby bolo rovnako pôsobivé aj v ďalšom filme, no už sa to začína mierne opozerávať. Conjuring 2 totiž neobsahuje čoby len jednu scénu, ktorá by akokoľvek vybočovala zo zabehnutého Wanovho štandardu, nič čoby vyslovene prekvapilo alebo pôsobilo aspoň trochu originálne. Prvý film mal aspoň niekoľko scén, ktoré vynikali (scéna s tlieskaním, so skriňou). V Conjuring 2 nič také nie je. Za vrchol Wanoveho strašenia tu považujem scénu s obrazom a jeptiškou, inak sa ide podľa žánrových pravidiel možno až priveľmi prísne na to, aby mal druhý Conjuring počas vyše dvoch hodín šancu prekvapiť. Prvý (opäť pokiaľ počítam aj Wanove Insidiousy tak aj druhý a tretí) krát som skákal nadšením, štvrtý krát štýl „still the same“ už pôsobí vo Wanovom podaní predsa len trochu rutinne. Po predošlých filmoch tak už je u Conjuringu zrejmé čo a kedy od Wana čakať a ono to aj príde. Pokračovanie má stále niekoľko skvelých pasáži (aj keď tentoraz sa to občas prepáli so CGI, napríklad crooked man mi prišiel dosť cez čiaru), ale štyri hviezdičky som dal prvému Conjuringu, dvojka mi predsa len prišla o málo slabšia, takže tentoraz skutočne nemôžem zaokrúhliť smerom na hor. CELKOVO: 3,5* (7/10)

Najlepší Nicholsov film ... to sa mi chcelo hlásať dobrú hodinu sledovania Midnight Special. Počas nej totiž Nichols dokazuje aký je skvelý režisér a pritom k tomu ani nepotrebuje žiadnu veľkolepú výpravu, ale s užitím minimalistických prvkov dokáže budovať veľmi solídny thriller/drámu s jemnými prvkami sci-fi. Dobrú hodinu tak Nichols buduje pútavú atmosféru o úteku dvoch mužov s jedným podivným chlapcom, dobrú hodinu diváka drží v napätí, dobrú hodinu mu servíruje otázky, na ktoré chce poznať odpoveď a dobrú hodinu buduje inteligentnú sci-fi, pri ktorej k tomu, aby bola dostatočne efektná a zaujímavá nepotrebuje žiadne veľkolepé efekty, ani akciu, ale stačí jeden nápad, šikovne napísaný scenár a solídna atmosféra podporená skvelou hudbou a charizmatickými hercami. Nuž a po prvej cca hodine nič z toho neplatí! Následne sa z Midnight Special stáva naivná kópia Tomorrowlandu (áno, ešte naivnejšia a detinskejšia než samotný Tomorrowland) a inteligentná sci-fi sa veľmi rýchlo mení na ... no ako na niečo od neskoršieho Shyalamana. S vyústením tak nešikovne podaným, nedomysleným a celkovo zle napísaným, že sa až čudujem, že si scenár celý napísal sám Nichols a nemá v tom prsty napríklad taký Lindelof. Inteligentná sci-fi, napínavý thriller a zaujímavé postavy sú tak nenávratne zničené, aby ich nahradilo niečo tak jednoduché a naivné až beda. Škoda, keby Nichols ostal po celý čas v rovine náznakov, točil malú nezávislú drámu/thriller iba s občasnými jemnými sci-fi prvkami a nepokúšal sa o niečo „veľkolepejšie“ pokojne by to v prípade Midnight Special stačilo, ale on nie. CELKOVO: 3* (6/10)

Do tretice, to isté. V prípade Kung Fu Pandy sa jej tvorcovia snáď ani nenažili o nič akokoľvek iné. Zatiaľ čo v prípade prvého filmu to pôsobilo ešte originálne, po tretí krát dostať to isté a ešte aj v tom istom balení sa už trochu opozeralo. Najväčším problémom tretej Kung Fu Pandy je fakt, že film sa nesnaží priniesť čokoľvek iné oproti predošlým dvom filmom a tak opäť dostávame zápletku o tom ako sa Po musí zase utkať s neporaziteľným protivníkom, ktorý sa vynoril odnikiaľ a pomedzi to sa spozná so svojim skutočným otcom. Príbeh, vtípky, ani tých pár súbojov už nijako neprekvapí, napriek tomu som sa prvú polovicu u tretej Kung Fu Pandy smial ako u žiadneho iného tohtoročného animáku. Vtipy sú opäť trefné, je ich tu celá kopa a aj keď je evidentné, že tentoraz sa cieli výhradne na menšie deti, než by sa jednalo o animák, ktorý chce pobaviť aj dospelých, tak nikdy nepadnú do prehnanej infantilnosti, aby začali akokoľvek otravovať alebo pôsobiť trápne. Prvá polovica Kung Fu Pandy je tak štandardná zábava, na akú sme zvyknutí. Bohužiaľ v druhej polovici sa z tretieho filmu stáva možno až priveľmi obyčajný animák s dianím, ktoré sme už v totožnom podaní videli a je vidieť, že tvorcovia s pribúdajúcimi minútami čoraz viac varia z vody, než by sa snažili o aspoň jeden nápad. Každopádne, vynikajúci anglický dabing, funkčné vtipy sú zárukou, že Kung Fu Panda bude tou Kung Fu Srandou aj po tretí krát, pokiaľ vám teda nevadí, že kompletne všetko čo sa vo filme udeje tu už bolo minimálne dva krát a v kúsok lepšom a originálnejšom podaní. CELKOVO: 3* (6/10)

To, že Cell evidentne trpí na chudší rozpočet (ehm, len logá produkčných spoločností na začiatku zaberajú celé dve minúty!) by sa mu ešte dalo odpustiť. Nie každý „zombie“ film, aj keď v tomto prípade to sú „phoners“, potrebuje prvotriedne masky a množstvo gore, aby bol dostatočne efektný. V prípade Cell sú však neexistujúce masky najmenší problém, pretože najhoršie to je so samotnou réžiou, ktorá nedokáže námet správne uchopiť, akokoľvek ho využiť a podáva ho ako ten najhlúpejší príbeh s tým snáď najlacnejším presahom o závislosti na technológiách. Pokiaľ sa v prvej polovici odohráva iba obyčajné naháňanie so zombies, pardon phoners, po letisku, meste, lese je to ako tak sledovateľná rutina, na ktorú síce nebol okrem hercov (slušní Samuel L. Jackson s Johnom Cusackom) takmer žiaden rozpočet a ktorá iba recykluje už tisíc krát videné akurát v amatérskejšom podaní, ale je v nej aspoň aké také napätie a aspoň aké také tempo. Neskôr sa už totiž dostavuje iba nekončená nuda, kde hlavný hrdina hľadá svoju dcéru a stretáva množstvo zbytočných postáv, ktoré pre príbeh alebo samotné dianie nemajú žiaden prínos alebo opodstatnenie, hlavné postavy sa chovajú čoraz nelogickejšie a samotný záver je už tragédia sama o sebe. O akékoľvek rozuzlenie sa režisér snáď ani nesnažil a som takmer presvedčený, že ani on sám netušil ako z tejto blbosti von a tak to jednoducho iba ukončil. Iba tak, takmer v polovici diania, bez ozrejmenia. Ale to je v podstate jedno, lebo na jednoduchý námet sa tu postupne nabaľuje toľko zbytočností (postava z komixu, ktorý píše hlavná postava), že to celé pôsobí iba ako nepodarený mišmaš zombie filmu a filmu, ktorý by chcel mať nejaký presah. Pokus o presah však pôsobí akurát tak trápne, nerozpracovane a do podobne neambiciózneho filmu sa absolútne nehodí. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Approcahing the Well-Known ... from a movie from last year. Lacný pokus (ak nie vyslovene aj vykrádačka) o tohtoročného Marťana, akurát vzhľadom na priškrtený rozpočet namiesto prežívania na Marse o prežívaní v jednej miestnosti kozmickej lode na ceste na Mars. Aj napriek evidentne nízkemu rozpočtu by podobný film mohol fungovať ako solídna minimalistická sci-fi dráma, keby ... keby sa film nesnažil miestami (hlavne v závere) tváriť zbytočne „veľkolepo“ a servírovať trikové zábery z vesmíru, na ktoré jednoducho neboli peniaze a hlavne keby ho napísal niekto inteligentný s prihliadnutím na reálne technologické možnosti. Approaching the Unknown by sa však chcelo tváriť veľmi presvedčivo, avšak s pribúdajúcimi minútami na seba nabaľuje iba čoraz väčšie technologické blbosti (a to nie som žiaden inžinier), aby sa v závere na akúkoľvek dôveryhodnosť rezignovalo úplne. Samozrejme, aj Marťanovi by sa dalo vyčítať, že má niekoľko logických a technologických lapsov, ale je pri ňom vidieť, že ho napísal niekto kto sa problematike rozumel, respektíve napísal ho podľa knihy, ktorú napísal niekto kto sa problematike rozumel, aby som bol presný. Approaching the Unknown však funguje štýlom „čo si scenárista/režisér práve zmysel“ a niektoré riešenia sú vyslovene technologické faily, ktorým by snáď neuveril ani niekto kto má za sebou akurát fyziku základnej školy. Tempo si film síce drží a keď som sa prvý krát pozrel na hodinky zistil som, že uplynula už takmer hodinka stopáže. Čo však príjemným zistením nebolo bol fakt, že za tu hodinu sa vo filme ešte nestihlo nič, ale vôbec nič zásadné udiať. Posledná pol hodina už následne na celú dôveryhodnosť kašle a neváhal by som sa ju označiť až za hlúpu. Pokus o filozofovanie v samotnom závere už je vyslovene nasmiech, ak nie priamo na facepalm, rovnako ako celé to snáď najsrandovnejšie pristátie na Marse aké sa v sci-fi filme objavilo, vrátane toho výstupu z lode v skafandri ako od Mickey Mousa. Vo výsledku tak lacný sci-fi film, v ktorom je dohromady tak päť záberov z vesmíru (aj to nijako objavných a lepšie sú dnes už aj v ktoromkoľvek dokumente) a inak iba jeden herec trčí zatvorený v jednej miestnosti jednej kozmickej lode a nič zaujímavé nerobí, ani nehovorí. V poslednej pol hodinke mu začne prepínať v hlave, ale nie je to nijako záživné a ani dramatické a už vôbec nie inteligentné ako sa to na prvý pohľad tvári. Celkovo tak o ničom, nemá to zaujímavú ústrednú postavu, nie je to dobrodružné, napínavé, strhujúce, iba zbytočné. Ako tie doslovne pár sekundové flashbacky do minulosti hlavného hrdinu, ktoré sa tu občas vyskytnú a ktoré sú tak náhodné a nič do deja neprinášajúce ako celý tento film. Nič neprinášajúci, náhodný pokus o tohtoročného Marťana, akurát bez silnej réžie a s dosť jednoduchým scenárom. CELKOVO: 2* (4/10)

Presne isté čo jednička, akurát s lacnejším CGI. Inak je však úplne jedno, či padá Biely dom alebo polovica Londýna, stále sa jedná o akčný béčkový výplach. Zato však béčkový výplach, ktorý sa ani na sekundu nehrá na nič viac. A ani tú zmenu režiséra tu oproti prvému filmu absolútne nebadať. Jasne, je to rovnako tupé a pritiahnuté za vlasy ako predošlý film, ale na rozdiel od neho sa v pokračovaní menej kecá a dostávame viac Butlera zneškodňujúceho teroristov. Stačí to? Raz do roka si takýto priamočiary akčný výplach bez veľkých ambícii, ale zase v solídnej remeselnej kvalite rád dám, pretože od tých seagaloviek a im podobných blbostí z kategórie štvrtej cenovej to má ešte stále veľmi ďaleko. Námetovo síce podobné a rovnako pritiahnuté za vlasy, kde terorista môže byť v Londýne evidentne aj poštár, no zároveň nikdy nie je tak hlúpe, aby to akokoľvek otravovalo, stále v rovine odľahčenej akčnej zábavky. Má to tempo, neustále sa tu niečo deje, prvú hodinu netvoria prázdne reči a ani sa to nezdržuje vedľajšími líniami, ktoré by iba naťahovali stopáž. Samozrejme, dalo by sa tu namietať množstvo vecí od jednotvárnosti a priamočiarosti cez maximálne jednorozmerné postavy a nesmrteľnosť hlavného hrdinu až po chabé CGI, ale načo, keď sa ten film nehrá na nič viac než na ten priamočiary Béčkový akčňák pre tých ktorí vyrástli na osemdesiatkových/deväťdesiatkových filmoch s Willisom, Schwarzeneggerom alebo Stallonem. Výraznejší záporák síce London Has Fallen trestuhodne chýba, aby ten feeling čistokrvného akčného Béčka bol stopercentný, no inak správne tupá akčná zábavka, v ktorej keď sa nelieta helikoptérami v ultra-zlých CGI záberoch, tak solídne chlapsky pobaví. Nemám preto výraznú potrebu ten film hejtovať viac ako je potrebné. CELKOVO: 3* (6/10)