maddy

Keď dvaja robia to isté, nie to vždy to isté a keď jeden z tých dvoch robí ešte aj tretí krát to isté, tak už vôbec nie. Pretože rovnako ako platí, že dva krát opakovaný vtip, už nie je vtipom, tak aj tri krát ten istý film prestáva byť dobrým filmom. Originálny belgický The Loft je štýlový thriller videoklipového strihu o jednej vražde v tajnom apartmáne partie kamarátov, ktorý scény mení síce výhradne skrz dialógy, ale vďaka našlapnutému tempu a neustálym zvratom necháva diváka permanentne v napätí. Od samotného úvodu po prekvapivý záver zámerne metie a vytvára pútavú mozaiku vzťahov, intríg a podvodov. Rovnaký film v podaní Holanďanov sa snažil presne o to isté, ale už to bola pomerne nuda. Americká verzia vzhľadom k látke bola takmer nevyhnutná a sľubovala záruku kvality pôvodného filmu, nakoľko ju opäť dostal do rúk tvorca pôvodného Loftu. Ako to už však pri mnohých remakoch býva, zahraniční režiséri pri nich akoby stratili svoju identitu. The Loft tak postihol rovnaký osud ako mnohé remaky ázijských hororov, ktoré svojho času v neskorších dvetisícich rokoch zaplavili kiná. Mnohé z nich, prípadne ich pokračovania, dostali na starosť pôvodní režisér, ale vytratila sa ich osobitosť alebo špecifická atmosféra. The Loft tak v podstate nič nekazí, len je to po tretí raz to isté, presne to isté. S rovnakými scénami, dialógmi, ešte aj strihom jednotlivých scén. Nie je tu jedna jediná scéna, ktorý by to čímkoľvek odlíšila a ako som už spomínal vyššie oproti belgickej verzii film stratil všetku atmosféru. V americkej podobe to je taký priveľmi úhľadný thriller, ktorý ide po vopred vytýčenej, predvídateľnej cestičke až do samotného záveru na párty, ktorý je opäť efektne podkreslený hudbou ako z akčného filmu, akurát už pri ňom necítiť také napätie. Stále sa na to síce dobre pozerá, každá scéna dej posunie nikam inam, ale jediné kvôli čomu sa po tretí krát oplatí v tomto prípade pozerať to isté sú slušní herci. Keďže sa podarilo obsadiť celkom známe mená (James Marsden, Wentworth Miller, Karl Urba, Rhona Mitra ...) tak americký The Loft má aspoň v tomto jedinom značne navrch oproti predchodcom.Akurát neviem komu presne má byť táto verzia určená, Američanov takmer vôbec nezaujímala (súdiac podľa minimálnych zárobkov z kín), tí ktorí videli belgickú prípadne aspoň holandskú verziu nemajú dôvod pozerať znova na to isté a tí ktorí nevideli ani jeden Loft, tak nech rozhodne siahnu po origináli, než po ktorejkoľvek z jeho dvoch kópií. A ak to takto pôjde ďalej, tak si čochvíľa natočí každá štát svoju verziu Loftu. CELKOVO: 3* (6/10)

Veľmi príjemná oddychovka, ktorá vie byť v prvej polovici správne drzá, s ironickými dialógmi a sarkastickým pohľadom na život, až by sa ju žiadalo premenovať na Satan Vincent. Bill Muray opäť hrá ufrflaného, nepríjemného starca a opäť raz skvele. V druhej polovici už sa z neho stáva ten Saint Vincent z názvu, na rad prichádza dôraz na rodinné hodnoty, jemna dávka pátosu, ale film stále vie mať srdce na správnom mieste, takže to vôbec nevadí. Áno, je to priehľadné skrz naskrz, ale zároveň tak nenútené, prirodzené, krásne úprimné a v tak odľahčenej nálade, že tých 100 minút si ešte niekedy veľmi rád zopakujem. A na Naomi Watts v podaní ruskej štetky budem spomínať ešte veľmi dlho. S úsmevom od ucha k uchu silých CELKOVO: 4* (8/10)

Egyptský As Above So Below. Odvíja sa to na vlas rovnakým postupom, predstavenie archeológov, objavenie miesta, putovanie chodbami, nájdenie starodávnych predmetov a pascí, akurát tento krát namiesto parížskych katakomb v prostredí egyptskej pyramídy a o úroveň, až dve horšie. Prvá polovica ešte z časti funguje ako taký dobrodružný film, prostredie pyramídy je celkom zaujímavé hlavne z dôvodu, že v hororoch nie je natoľko opozerané ako napríklad strašidelné domy, hrady, väznice a podobne. Kvitujem aj fakt, že štruktúra found footage je neustále narúšaná zábermi filmových kamier a tak divák nesleduje iba roztrasené zábery utekajúcich postáv, ale docielila sa tým väčšie prehľadnosť. Síce sa tým vytratil ten efekt „skutočných záberov“, ale myslím, že pri takom filme akým je The Pyramid sa to ani nepožaduje. Bohužiaľ ako horor Pyramída nefunguje vôbec, chýba tomu akákoľvek atmosféra, ani raz to nedokáže nevodiť pocit strachu alebo obavu zo stiesneného priestoru pyramídy, neobsahuje to ani jednu efektnú ľakačku a samotný záver je už vyslovene na smiech a film neskutočne zhadzuje. Keď totiž na scénu nastúpi hnusne digitálny bájny Anubis, ktorého podoba akoby vypadla z lacného animáku pre deti, ide to celé ako hovoria brati Češi do kopru. Nijako zvlášť dobré, ale aspoň stráviteľné hororové Bécko klesá v tej chvíli niekde na úroveň produkcie Asylum. Priznám sa, že záverečnú pol hodinu som mal už veľký problém dopozerať a skutočne nechápem zámer režiséra do seriózne mieneného hororu pridať túto digitálnu ohavnosť, na ktorú evidentne nestačili ani financie. Pritom by úplne postačovalo keby sa v závere premávala obyčajná prehnitá múmia a pôsobilo by to podstatne lepšie. Ani ten As Above So Below nebol žiaden hororový klenot, ale miestami aspoň fungoval ako horor. The Pyramid je akurát tak na smiech. Na tie dve hviezdičky zaokrúhľujem čisto len z milosti, keďže prostredie pyramíd mám vo filmoch celkom rád, inak však neskutočne zmarený potenciál. CELKOVO: 1,5* (3/10)

Európsky lesný slasher, na ktorý na jednej strane nechcem byť prísny, pretože remeselne to je naozaj špičkovo zvládnutý horor – pekne natočený, s krásnym prostredím lesa, dobrou kamerou, slušným záporákom, zaujímavými pascami, dokonca aj zvládnutou atmosférou a neotravujúcim hlavným hrdinom, napriek tomu, že sa jedná o dieťa. Na druhej strane sa tu však veľa „hororového“ pochváliť nedá. Hodinu sa tu nič zaujímavé, ani napínavé nedeje okrem klábosenia detí u táboráku, nijako sa nerozvíja zaujímavo pôsobiaca mytológia okolo titulného záporáka (Kto to vlastne je? Čo je zač ten jeho podzemný úkryt? Prečo nastražil pasce? atď.). Až v závere to je celkom efektná lesná slasherová naháňačka v pútavom prostredí, s vynaliezavými vraždami a s dávkou brutality, ktorá navyše nie je až taká predvídateľná čo sa týka usmrcovania postáv, ale čo z toho, keď zamrzí nevyužitý potenciál. Welp sa totiž vyše polovicu stopáže hrá na akýsi mysteriózny thriller s lesným mužíkom, aby v závere prepol znenazdajky mód do krvavého slasheru. To by síce nebol problém, ale ani z jedného neponúka dostatok, mystérium okolo lesa nijako nerozvíja a pätnásť minútová slasharová naháňačka taktiež nestačí. Navyše ten záverečný kvázi prekvapivý zvrat mi prišiel už úplne zbytočný. Vo výsledku tak síce obsahovo nič extra, ale technicky viac ako slušne zvládnutá, nijako urážajúca jednohubka. Potenciál tu bol rozhodne väčší. CELKOVO: 3* (6/10)

Hybrid A-čkového sci-fi, B-éčkového hororu a C-éčkovéo akčňáku. Ten námet s klonovaním mimozemských génov s ľudskými je síce celkom originálny, bohužiaľ lacné spracovanie zabíja akýkoľvek potenciál filmu. V prvej polovici s komandom kde si v polorozpadnutých kulisách reprezentujúcich Rusko pôsobí Hybrid aka Scintilla ako paródia na akčné filmu so silne nesympatickým hereckým osadenstvom a slabými hereckými výkonmi, niečo ako keď Segal natáča treťotriedne filmy kdesi v Bulharsku. Amaterizmus a silné podfinancovanie je z toho cítiť na kilometre ďaleko. Po presunutí deja do laboratórií v druhej polovici sa už síce začne odvíjať aj dej, ale celé jeho spracovanie je zabité množstvom tých najklišéovitejších situácii (viď napríklad postavy Rusov a šialenej vedkyne), dementným chovaním postáv a celkovo žalostným spracovaním pri ktorom mám pocit, že sa tu ani nikto nesnažil, len za pár tisíc cez víkend v hangári natočil akýsi pokus o sci-fi horor a bolo vystaráno. A ten záver s otvoreným koncom a potenciálnym nábehom na pokračovanie u takejto zúfalosti ako je Hybrid pôsobí až nedôstojne. Tu vážne niekto dúfa, že toto má šancu dočkať sa pokračovania? CELKOVO: 1* (2/10)

A zase jeden z tých ultra-lacných found footage, ktoré nie a nie poznať konca. Ejecta našťastie strieda vyše polovicu stopáže found footage zábery s klasickými zábermi filmovej kamery a Ffilmy s mimozemskou tematikou ma dokonca aj zväčša zaujímajú, ale toto je iba ďalší paškvil, na ktorom pracovali ľudia bez štipky filmárskeho talentu. Ono by Ejecta pritom nemusela byť taká zlá, asi dve scény s mimozemšťanmi (v lese a v dome) by aj ako tak fungovali, akurát je to celé tak neskutočne dementné, až z toho bolí hlava. Postave agentky, ktorá vypočúva „hlavného hrdinu“ vkladá scenár do úst tak naivné a hlúpučké vety, že niekedy som mal pocit, že tie scenáre vyberajú zo slohových prác prvého stupňa základnej školy. Prvú pol hodinu somsíce dúfal, že by sa to mohlo ubrať celkom zaujímavou cestou, ale nie ... keď tam titulná postava začne svetielkovať a vypúšťať zo seba elektrinu, tak je celý ten trápny pokus o alien horor preč. Toľko naivity neobsahovali ani druhotriedne horory z 80. rokoch, z ktorých je divák zvyknutý na všetko. Vo výsledku tak absolútne zbytočný C-éčkový sci-fi horor, pri ktorom pri found footage záberoch nie je nič vidieť a počas ostatných scén sa vedie len tupý rozhovor s agentku a jej „zajatcom“ v tmavom hangári, ktoré eskaluje do čoraz priblblejších scén. Že má niekto potrebu v dnešnej dobe takéto niečo vôbec točiť. CELKOVO: 0,5* (1/10)

„Consciousness.dat not found“ / Tvári sa to ako Elysium, chcelo by to byť ako District 9, ale inteligenčne to je tak na úrovni Číslo 5 žije meets Transcendence. Ale čo iné čakať od dvojhodinovej reklamy na Antwoord! Bublina ako Blomkampa definitívne spľasla, District 9 bol očividne jediný zdatne zrealizovaný projekt, Elysium fungoval ešte aspoň ako efektný, hlučný sci-fi akčňák (pokiaľ sa človek odpútal od očakávaní), Chappie už bohužiaľ nefunguje ani tak. Tvári sa síce presne ako Elysium a aj natočený je úplne rovnako, s rýchlymi strihmi, v zbesilom tempe, dokreslený dunivou hudbou, dokonca ešte aj s na vlas podobnou akciou, ktorej je akurát o trochu menej; v jadre by však chcel byť Districtom 9, no nijako neprekračuje hranice typického sci-fi akčňáku. Obohraná téma o oživení stroja je dávno opozeraná v iných filmoch, Blomkamp s ňou nijako ďalej nepracuje, nerozvíja ju a slúži mu len na to, aby vo filme mohol účinkovať robot. Kto tu čaká akýkoľvek presah, nech rovno zabudne. Chappie je iba omnoho naivnejší Elysium. Čo iné však čakať od filmu, ktorý oživí robota tak, že ITčkár si na počítači vygeneruje súbor s názvom „consciousness.dat“ a uploadne ho do stroja. Tu celý „presah“ filmu začína, aj končí (nehovoriac o tom, že ITčkár predtým išiel za svojou šéfkou v podaní Sigourney Weaver, ktorej oznámil, že vynašiel umelé vedomie, ktoré chce vložiť do stroja a s ňou táto informácia ani nepohne a s výsmechom ho pošle preč, lebo on predsa pracuje vo firme, ktorá vyrába bojové stroje, načo im je takéto niečo?!). Namiesto toho aby sa Blomkamp pohrával s morálnym otázkami sa sústredí na natočenie stominútovej reklamy na Antwoord (teda ešte aj na Playstation 4 s do oči bijúcim product placement Sony). Alebo ako inak si vysvetliť, že Ninja a Yo-Landi (členovia tohto hudobného zoskupenia) tu zohrávajú v podstate hlavné úlohy, na Chappieho vytetujú názvy svojich albumov a polovica ich rave/hip-hopových piesní hučí zakaždým v nejakej scéne filmu. Sympatie k juhoafrickým vlastencom sú síce fajn, ale s ničím by sa to nemalo premáhať. Ich postavy kvázi gangstrov z ghetta sú navyše neskutočne otravné. Predstavte si vychrtlého, večne nastratého belocha s účesom na dementa a slovníkom Kanye Westa, ktorý žije niekde na matraci pod mostom a tvári sa neustále ako najväčší drsňák, ktorý každý konflikt rieši s pištoľou v ruke. Ono tu však ani s nikým iným nie je možné sympatizovať. Ústredný vedec slúži len na to, aby oživil Chappieho, Hugh Jackman je jednorozmernou postavou akéhosi „záporáka“, ktorého úloha je akurát tak povolať v závere do bitky veľkého robota a Sigourney Weaver má ešte menšiu úlohy ako Jodie Foster v Elysium s dohromady dvomi scénami. Titulný Chappie je síce občas zábavný a je v ňom poznať Sharlto Copleya, ale opäť to celé zlyháva na jednoduchučkom scenári, ktorý nijako nedáva udalosti do súvislosti a s postavou Chappieho pracuje ako sa mu zachce, respektíve ako sa v ktorej scéne hodí. Postupne sa tak z neho stane inteligentný stroj, ktorý vie skonštruovať plán na prenesenie vedomia do stroja, na druhej až do záveru nechápe základný fakt, že keď človeka pichne nožom tak mu ublíži a nepošle ho „spinkať“ ako je niekoľkokrát vo filme zdôraznené. V podstate tu nie je veľa čo chváliť, umiestnenie deja do zaprášeného Johannesburgu v Južnej Afrike je už po tretí krát v podaní Blumkapma úplne opozerané a už sa vyslovene iba opakuje, R-kový rating si film vyslúžil snáď výhradne kvôli vulgárnemu jazyku, pretože brutálna scéna je jedna jediná až v samotnom závere (pretrhnutie človeka na polovicu), kedy sa film nezmyselne rozhodne, žeby chcel byť zrazu krvavý, bez akéhokoľvek opodstatnenia. Keď už nič iné, tak Chappie je aspoň technicky zdatne natočený rovnako ako predošlé Blomkapové filmy. Má výbornú gradáciu, je poriadne našlápnutý, bez jediného zaváhania v tempe, neustále sa v ňom niečo deje, čo dokonale dokresľuje dunivý elektronický soundtrack od Hansa Zimmera a v podstate aspoň baví. Divák sa tak nakoniec ani nemá čas pozastavovať nad tým aké je to celé nezmyselné, generické, nenápadité, jednoduché a naivné. Akurát pri tom nezapínať svoje consciousness.dat. Blomkamp s manželkou nech filmy už viac nepíše, stačí ak ich bude režírovať. Vo výsledku totiž Chappie nie je ničím iným, že detinským a hlučným akčným filmom, ktorý nerozvinie žiadnu z jeho tém a iba opakuje prvky ako napríklad delenie spoločnosti do sociálnych tried, ktoré sme už u Blomkapma videli minimálne dva krát a lepšie. Samotný záver, resp. jeho posledné dve minúty, s prenášaním vedomia (aj keď opäť vyriešené jednoduchým stlačením Enteru) sa mi síce páčil, je konečne taký odvážny, originálny a nápaditý akým mal byť Chappie po celý čas a celkom vylepšuje dojem z celého filmu ... keby však len bol ten film taký aj predošlých 118 minút. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Konečne niekto trefne sfilmoval naše každodenné sociálne fóbie a nesúhlasy s byrokratickým systémom modernej spoločnosti. Wild Tales je netradičný poviedkový film na tému vyhrotených ľudských vzťahov, resp. ako by to v živote vyzeralo keby sme sa v konfliktných situáciách prestali ovládať a riešili ich extrémnym spôsobom. Šesť zámerne vyhrotených silne čiernohumorných poviedok stavia postavy pred obvyklé problémy, ale ich priebeh vyhrocuje do fatálnych vyústení, čo najväčšieho extrému aký je v danej situácii možný. Akokoľvek sa môžu zdať prehnane nadsadené vypovedajú o duchu dnešnej doby, o frustrácii bežného človeka ubitého skorumpovaným systémom, falošnými medziľudskými vzťahmi alebo sociálnou diferenciáciou. Zveličené, ale predsa veľmi úzko späté s realitou, kde si nie je problém predstaviť, že neberúc ohľad na nič a nikoho okolo bola by sa väčšina z nás bola schopná chovať rovnako nahnevane, pomstychtivo. Príbehy sú síce témou od seba odlišné, ale vo svojej podstate nesie každý silne cynické životné posolstvo, ktoré režisér divákovi predkladá s až neuveriteľnou ľahkosťou a hravosťou. Vynaliezavá réžia Szifróna má dokonalý cit pre timing a presne vie ako situácie eskalovať a kedy ich začať hrotiť viac a viac. Jeho film tak neraz hravo strieda nálady od komédie, cez drámu až po thriller. Jednotlivé príbehy sú zároveň kvalitou vyrovnané a žiaden výrazne nevyčnieva nad iným, Wild Tales tvoria ako celok - film ktorý by po vystrihnutí jedného veľa trafil. Formálne sú všetky jednotné, ani jeden tu nie je vyslovene kvalitatívne horší. Subjektívne sa mi síce páčili ten v reštaurácii asi najmenej, ale to neznamená, že je akokoľvek zlý, tie ostatné sú však perfektné (svadba, pán Bomba, autonehoda, súboj s Redneckom ...), vrátane úvodného krátkeho skeču v lietadle. Každý z nich okrem hlavnej myšlienky v pozadí načrtá aj ďalšie témy dnešnej doby (korupcia, ovplyvňovanie „pravdy“ médiami a pod.). Vo výsledku tak komplexná, neskutočne zábavná a hlavne cynická tragikomédia. CELKOVO: 5* (10/10)

We're sinking! We're sinking! What are you sinking about? We're sinking about Black Sea. Long Time, No Sea! Zručne natočený oldschoolový ponorkový thriller/dráma, ktorý trochu zaspal dobu a vypadol akoby z deväťdesiatych rokov, no zabudol priniesť čokoľvek iné, nové alebo inovatívne. Počas civilného úvodu to síce vyzerá na netradičnú drámu umiestnenú do ponorky, s takmer až mafiánskou podzápletkou a hrdinami s poznačeným osudom z nižších sociálnych vrstiev. Úvod je však len povinným oboznámením sa s aktérmi a zámienkou, aby sa do tej ponorky vôbec išlo. Ďalej je už Black Sea tým najtypickejším podmorským thrillerom s honbou za pokladom, ktoré sa hlavne v deväťdesiatich a začiatkom dvetisícich rokov objavili na plátnach kín, prípadne aspoň na televíznej obrazovke. Pár tmavých, prípadne červeno osvietených miestností v ktorých sa pohybujú postavy a postupuje sa podľa tradičnej dejovej stavby. Tu je potrebné zaučiť nováčika, hneď na to sa niečo pokazí, vedú sa dlhé minúty debát, opäť sa niečo pokazí, ďalšie minúty debát, jeden výstup z ponorky do šíreho tmavého oceánu, ďalšie minúty debát, klesá sa ku dnu a dramatický koniec. Chápem, že v týchto stiesnených priestoroch sa už asi nedá vymyslieť nič objavné a Kevin MacDonald ani ten „ponorkový štandard“ nenatočil nijako novátorsky. Napriek dlhým minútam debát sa divák o postavách dozvie len minimum, väčšina z nich je iba obyčajné mäso na porážku u ktorých je vopred jasné, že sa im pri situáciách s opravou ponorky musí niečo stať, aby to zdramatizovalo dej. V popredí celého filmu je akurát solídne hrajúci Jude Law, ale ani jeho postava za celý film nijako neprirastie k srdcu. Black Sea síce má pár efektných scén (napríklad výstup z ponorky po zlato), slušne napätú záverečnú pätnásť minútovku s valiacou sa vodou a nie zase až tak úplne predvídateľné vyústenie s preživšími postavami, ale celkovo vo filme nejde o nič iné ako o to, že sa sto minút pohybuje pár Rusov a Angličanov v uzavretých miestnostiach starej zhrdzavenej ponorky a naťahuje medzi sebou bez výrazného ozvláštnenia, či už z režisérovej strany, zo stránky scenára alebo hercov. Ako dráma to kvôli úplne nevýrazným vedľajších postavám nezaujme, keďže ich osud nemá na diváka žiaden dopad a ako thriller to začína fungovať až vo samotnom závere, ktorý to celé slušne vyburcuje, ale to mi prišlo na tie zdĺhavé predošlé minúty, kedy hapruje nie tá ponorka ale hlavne tempo filmu, dosť málo. Ako taká jednohubka sa Black Sea dá bez problémov stráviť, podobné ponorkové thrillery sa dnes už toľko netočia takže medzi všetkými tými sci-fi komiksovkami to pre niekoho môže predstavovať osvieženie, akurát tu nečakať nič viac ako dobre natočený, ale len ten najtypickejší ponorkový thriller/drámu so známymi situáciami a odhadnuteľným vývojom deja. Režisér má po technickej stránke remeslo v malíčku, ale s takýmto scenárom, ktorý pravdepodobne ležal niekde v šuplíku bez jedinej zmeny takmer 20 rokov tu nič viac ani natočiť nešlo. CELKOVO: 3* (6/10)

Len ďalšia Stathomovka v poradí, ktorých tu už bolo neúrekom a ktorá nijako nevyniká z nezáživnej filmografie Stathama a hlavne z jeho posledných nudných kúskov ako Parker, Hummingbird a pod. Je to úplne priemerná akčná dráma, ktorá tento krát ani predvedie takmer žiadnu akciu. Staham sa tu akurát tak potáca od nikiaľ nikam, behom hodiny predvedie jednu bitku, ktorá je síce natočená efektne spomalene, ale dohromady v nej padnú tri údery, a jednu nezáživnú hru v kasíne, ktorá nie je nijako strhujúca alebo napínavá. Simon West je síce akčný režisér, ale túto látku nedal. V jadre by sa Wild Card chcel hrať na drámu a prechlastanom kriminálnikovi, no vo výsledku je to iba obyčajný akčný film s trestuhodne málo akčnými scénami. Počas nich síce poteší, že nie sú vyumelkované, ale dostatočne nekompromisné a s dávkou krvi ako sa pri bitkách patrí, ale čo z toho, keď takéto scény tu dve a ďalej sa film pomalým tempom trmáca kasínami v Las Vegas, na čo nie je napojená dostatočne nosná story. Skalným fanúšikom Stathama to možno bude aj tentoraz stačiť, ale ostatní nech si radšej počkajú tých pár týždňov navyše na Rýchlo a Zbesilo 7, kde snáď Statham po dlhej dobe prevedie poriadne akčné inferno. CELKOVO: 2* (4/10)