Nick Tow

Uff! Daddy určite poteší najmä „otrlých divákov“ (čudujem sa, že ho napríklad taká Bara alias hirnlego ešte nemá v „topkách“) a milovníkov artistne štylizovaných, temných bizarností. Príbeh dievčatka, znásilneného vlastným otcom, no najmä príbeh jej pomsty, nezaprie to, že vzišiel z hlavy sochárky (mimochodom milovníčky dvoch Španielov: Dalího a Gaudího). Úchvatná, miestami dychberúca výtvarná štylizácia zahaľuje temnotu príbehu, rozpovedaného v krátkych kapitolách, do snového oparu, ale je to chorobný sen, pripomínajúci fotografie Joela-Petera Witkina, obrazy Hansa Bellmera či prózy Georgesa Bataillea. Kolovrátkový klavírny sprievod dáva tomuto filmu rozmer „tragedie dell´arte“ (umocnenej úvodnými čiernobieymi sekvenciami , parodicky odkazujúcimi na „poetiku“ privátnych dokumentov zo života "šťastnej rodinky“), vyrastajúcej ako nejaký jedovatý kvet z hlbín podvedomia a surreálnych predstáv. Za tú spúšť, čo mi Daddy zanechal v duši, mi plný počet bodov, ktorý mu práve udeľujem, pripadá akýsi „zvrátený“. Ale umenie s veľkým „U“ nemusí len povznášať, resp. cesta k povznášajúcemu pocitu zákonite začína znepokojením. A Daddy znepokojí aj /ne/mŕtveho, to my verte.

Tie metamorfózy obrazov, od Giocondy cez van Gogha, ku Gauguinovi a Munchovi a od nich napríklad k Schiellemu a Chagallovi, Picassovi, Duchampovi, Magrittovi, Miróovi, a Fride Kahlo, Warhollovi a Lichtensteinovi (takto by sa dalo pokračovať ďalej, ale nie všetko som identifikoval a ani to nie je podstatné - myslím, že v chronologickom poradí bol "najmladším" z citovaných maliarov Francis Bacon) vás najprv omráčia. Ale keď sa nasýtite tej krásy a postupne vyprchá aj prvotné očarenie z hry, začnete pátrať po myšlienke, hľadať zmysel, resp. aspoň nejaký významový oblúk. (Mimochodom, prečo ten skok z renesancie hneď k moderne?) Hm, významový oblúk tu asi nie je, hoci podobných hier sa ponúka isto nemálo. Istý Poliak, ktorého meno mi /zrejme navždy/ vypadlo, urobil čosi podobné vo forme komiksu, v ktorom preletel od Altamiry až k Paulovi Klee - a to bola panečku fakt halucinogénna "cesta okolo /obrazu/ sveta". Ale v komentári k Dievčaťu s perlou som napísal, že do galérií sa nechodí premýšľať, ale dívať sa a diviť sa. Takže už som ticho, už ani muk, ale jednu hviezdičku vám, majstre, predsa len uberiem...

Taliani sa s tým skrátka nikdy nepárali. V tomto chrumkavom béčku si azda každý úchyl nájde nejaké to svoje potešeníčko, milovníci "rodokapsových" stories toho najhrubšieho kalibru si pre zmenu zaslintajú nad roztomilou brakovosťou príbehu. No a tu je jedálny lístok: Okultné sily a zjavenia, Gore scény, "Edwoodovské" triky a herecké výkony, Holé baby, čo ukážu ozaj všetko, Fyzické i psychické násilie, Šialený doktor s obočím, aké by mu závidel aj Nosferatu, a ako zákusok aj trochu tej lovestory... Na ČSFD často so zvrhlým potešením čítam, ako niektorí moji kolegovia "horror positive" stotožňujú kvalitu filmu s "originalitou" vrážd. Odporúčam sekvenciu, ktorá sa zjaví približne v 60. minúte filmu. Ak vaša psychopatologická aberácia nájde ukojenie iba vtedy, ak si hneď po gore horrore musíte pustiť porno - tuto to nájdete na podnose v jednom zábere. Ako film je to bullshit /tak na dve hviezdy, hoci niektoré zábery nezaprú fulciovské či argentovské vplyvy/, ako béčková zbesilosť je to takmer klenot /skoro za päť/ takže to spriemerujem na tri a pol...

Televízne pôsobiaca variácia na Omena, ktorá neurazí, dokonca poteší niektorými peknými sekvenciami, ale zároveň vás utlčie naťahovaním deja a všetkými klišé, aké vám len zídu na um. Fanynky Josha Hollowaya alias "losťáckeho" Sawyera by si však túto príležitosť nemali nechať ujsť. Josh je skoro furt na place. Čo naopak nás, heteráčov, akurát znovu presvedčí, ako zúfalo tento fešák s imidžom kovboja nevie hrať. Jeho herecký register má len dve polohy "som drsný a nasratý" a "som ešte drsnejší a ešte nasratejší".

Uměl bych si představit Leonardův portrét namalován rukou takového Jima Jarmusche: nasnímal by zřejmě starého pána na ČB materiál, sedícího někde v rohu báru (v němž houstne dým), kousek od přiopilý kapely...jak pořád pohledem ospalýho bernardýna scanuje barmanku a její přednosti a zpívá tím svým kulervoucím BARytónem "á jem jór mén..." Ach, jo. Jenomže tohle není portrét, ale devotní maškarní bál. A člověk, kterej to má na svědomí, má na Cohena evidentně asi takovej puvoár, jako židovskej rabín pro sepsání zabijačkový kuchařky...

Povedané jednou vetou: Pravidla násilí sú tak trochu mäkším, "komerčným" klonom Hanekeho denaturáku Funny Games. Škoda, že túto skutočnosť Dan Reed explicitne priznáva aj priamou citáciou (úvodné titulky aj záverečná sekvencia vtiahne diváka do filmovej metareality, aby ho usvedčila, že aj jeho voyeurstvo je vlastne spolupáchateľom násilia). Škoda hovorím preto, lebo tá citácia pôsobí umelo a film by sa pokojne obišiel aj bez nej - nie je to totiž imbecil, ktorý si potrebuje zvýšiť IQ tak, že si kúpi tričko s Einsteinovým portrétom. Je to pomerne svižne odsýpajúci, remeselne nakrútený thriller s nesmierne chladnou atmosférou, ktorý neprekvapí pointou ani dejovými zvratmi, ale dovoľuje svojím protagonistom "žiť" tak nejak plnokrvnejšie ako sme zvyknutí a úchylákov pre zmenu odmení o kúsok väčšou dávkou brutality, než je bežné v našich krotkých končinách. To najlepšie nakoniec. Keď som si pred časom na nejakom zahraničnom webe čítal infošku, že Gillian Anderson sa má objaviť "v kontroverznom" thrileri - a dokonca v dosť chúlostivých scénach, namiesto triašky som očakával frašku. Dočerta - a ono to nakoniec naozaj nemalo ďaleko k triaške. Jej premena z dekadentnej, chladnej a nevyspytateľnej mrchy (á la sharon "instinct" stone) na ranenú a predsa hrdú, odhodlanú a v závere najmä žensky "uveriteľnú" bytosť bola pre mňa najchutnejším sústom večera. Jemné vrásky okolo očí a pusy, zhodené kilá a herecké umenie urobili s Andersonky alias Scullyovej neprehliadnuteľne príťažlivú ženu.

Španieli to s horrormi vedia. Vedia aj zdanlivo schématický a predvídateľný príbeh vyrozprávať tak, že nám ten rozprávačov hlas, jeho suverenita, farba, tón, odtiene a parádičky prídu náhle "doležitejšie" než to, čo nám rozpráva. A to tiež treba vedieť. A skutočnosť, že hlavný "záporák" -hoci ho uvidíme len pár sekúnd - je fakt na posratie "scary", je už len tým posledným, triumfálnym dielikom do skvelej mozaiky. Byť Fragile o chlp originálnejší, bola by to po veľmi dlhom čase konečne nejaká plná "päťka" pre horror. Aj tak je tento Balaguérov zárez spolu s Iglésiovou Detskou izbou zrejme najlepšou európskou ducharinou posledných rokov.

Cashback je zjavne určený inej vekovej kategórii, než nám - nemŕtvym, ktorí si ešte pamätajú časy, keď po New Orleanse behal Louis s Lestatom - a tak si odpustím "známkovanie", aby som nepokazil radosť z vysvedčenia adresátom tejto ľahučkej love story. Čo si ale neodpustím, je zopár "kúsnutí", na ktoré mám ako užívateľ predsa len právo. Vidím to asi tak, že režisér nemal inú možnosť, než sa vysporiadať s dierami v scenári a celkovou "prázdnotou" príbehu vychytanou formálnou stránkou. A tak všetko triešti do "améliovskej" mozaiky a farbí tak, aby to vyzeralo ako regál s pastelkami a temperami v papiernictve, susediaceho s ázijskou reštauráciou. A tak sme neraz svedkami podivuhodnej koláže, keď významovo banálnu scénu zafarbuje impresionistický kostým a do toho búši /chvíľami až neznesiteľne/ symfonický pátos, akoby vás niekto ovalil po hlave všetkými zväzkami Pijoanových Dejín umenia... Omnoho presvedčivejší je film v miestach, kde prichádza k slovu civilnosť, humor /takmer vždy košelatý, ale vo väčšine prípadov vkusný/ ľahkosť a zopár milých, neopozeraných nápadov. Čakal som, že v závere prídu tvorcovia s nejakým prekvapením, ktoré spätne ospravedlní, či nebodaj "zhodí" tie vznešené vatové vypchávky, ale práve naopak. Na konci som sa cítil ako marcipánový zajačik na samom vrchole trojposchodovej torty - len skočiť! Alebo skončiť? Dobre, končím - a teším sa, že niekedy uvidím oboch sympatických protagonistov v nejakom menej "rádobycool" filmíku.

Vždy som miloval svet pútí a "carnivalov", to bizarné a surreálne panoptikum papierových ruží, obludárií s freakmi naloženými vo formaldehyde, cukrovej vaty, svalnatých obrov a liliputánov, fúzatých krásavíc, húsenicových dráh a jázd naprieč Staršidelným zámkom... Aj preto som sa v Hooperovom Funhouse cítil ako doma - a možno aj preto, že Tobe si pre tento film vybral jeden z vrcholov vlastnej sínusoidy. Keby herci neboli také polená, je to za štyri. A neodpustím si ešte jednu vetičku: hlavný "záporák" sa na začiatku producíruje v maske Frankensteina - a teraz sa podržte - keď ju dá dole, tak je to tisíckrát väčšia "zrůda". Už len za tento fórik by som Tobemu - mať možnosť sedieť s ním v jednej knajpe - objednal dvojitého panáka na moje futro.

Polish točí filmy tak trochu z iného sveta. Niekto sa v ňom môže cítiť stratený, iný otrávený, ďalší zasa bezradný. Konieckoncov, jeho filmy sú aj o odcudzení a odcudzenie nastáva tam, kde nie je buď pochopenie, alebo - čo je ešte horšie - ani záujem pochopiť. Ja tú Polishovu tichú, pomalú a predsa šialene intenzívnu potrebu "porozumenia" chápem a prijímam. Aj za cenu toho, že mi po tom filme zostala na duši taká nejaká čudná jazva...