Nick Tow

Kubrickom nastavená latka je pochopiteľne nepreskočiteľná...

Príbeh je veľmi "nepravdepodobný", ale nakrútený tak, že aj keď ho budete pozerať v januári, vašu izbu zaplní sálajúca horúčava talianskeho vidieka, vôňa letnej búrky a prach, rozvírený kolesami bicykla - áno, toho istého bicykla, ktorý isto sprevádzal aj vaše detstvo.

Tento rok sa mi ešte pri jednom filme pritrafil podobný, rozpačitý pocit - pri Lete číslo 93. Rekonštrukcia skutočnej udalosti, podaná ako "rekonštrukcia". Počujete sami, aké je to slovo chladné, technicisticky neosobné, neživotné.

Keby si Brad Silberling pre tento film zvolil nick name Tim Burton, ani by sme to nezistili. Vizuálnu lahôdku so skvelými hereckými výkonmi trošičku potápa presne to, čo občas podlomí kolená aj Burtonovi. Režisér sa natoľko zahľadel do obrázkov storyboardu, že už nestíhal sledovať príbeh. Od polky filmu sa už len tak akosi vezieme, nikto nevie kam ani prečo. Šarm, cynizmus a duchaplnosť predlohy ku koncu sotva cítiť... Ale aj tak je to celkom milý temný klenotík...

Taká sociálna depka, ktorej svedčí režijný aj herecký minimalizmis a ktorej jasne dominuje skvelý Timothy Spall.

Po sľubnom, i keď nie práve originálnom rozjazde nastáva takmer hodinová vata, kde si nuda podáva ruku s klišé. Záver je silný, hoci nesentimentálni diváci možno utrúsia čosi o typickej hollywodskej cukrovej vate. Možno senilniem...

Jamie je génius, hoci som v živote neochutnal nijaký pokrm spod jeho rúk. Ale genialita sa pozná aj tak - všetko čo hovorí, spôsob akým berie do rúk jednotlivé suroviny a ingrediencie, všetky tie hlášky okolo, hovoria jasnou rečou. Povyšujú kulinárske remeslo na umenie. Umenie fantázie a srdca.

Aj za socíku našťastie vznikali vďaka hŕstke "pozitívnych deviantov" dobré veci, dokonca aj na televíznych obrazovkách. Tejto relácii pomohol k celkovému "jedlému" dojmu aj civilno-sympatický prejav J. Grygara. Ten si ma nedávno naprosto získal jednou replikou - tá ale nepadla v tejto, ale inej relácii - ktorou reagoval na dotieravé otázky moderátora, ktorý vo svojej naivite dúfal, že Grygar má patent na rozum a zodpovie úplne každú otázku. Po jednej takejto brisknej otázočke na pôvod vesmíru sa Grygar zamyslel a odpovedal: "Sem už věda nesahá, tady je už jenom Bůh". Toľko pokory sa medzi vedátormi tak často nevidí - a to nehovorím ako pánbičkár, ale agnostik...

Medzi upírskymi filmami zaujíma táto snímka trochu neobvyklé miesto - niekde medzi Almereydovou Nadjou a Scottovým The Hunger. Nie formálnymi znakmi, skôr svojou introvertnosťou, sústredením sa na filozofiu osamelosti /aj tu je upír zasadený do modernej, preňho nie veľmi vľúdnej doby, v ktorej možno iba ak nariekať za minulosťou/. Nie veľmi originálny dej zachraňuje citlivá, melancholická nálada, nadhľad a ako vždy príjemný Julian Sands v roli dekadentného bloodsuckera. P. S. Ďakujem tvorcom filmu, že mi prostredníctvom hlavnej postavy a jednej jej repliky sprostredkovali známosť s málo známym francúzskym básnikom Forneretom. Myslel som si, že Krchovský /a ja/ sme jediní, kto píše /písal/ nekrofilno-kanibalskú poéziu...

Menšík bol herec nezmerateľného formátu a keby to neznelo ako fráza, povedal by som, že každá jeho kreácia "smrdí človečinou" na sto honov. Citlivá a civilná štúdia alkoholika ide k podstate, nedvíha moralistický varovný prst, ale svoj, v podstate tragický rozmer, ani nijako nebagatelizuje. To, že sám Vladimír Menšík v súkromí bojoval s démonom alkoholizmu, dodáva tejto snímke akýsi ďalší, i keď "mimoumelecký" rozmer...