Nick Tow

Ak vás niekto pozve do sushi baru na špagety, tušíte v tom výstrednosť a ničím iným tento Miikeho opus ani nie je. P. S. Ale tá prerábka ústrednej pesničky z Corbucciho Djanga je cool každým coulom.

Dokument som nevidel, ale kolegovi "rudeboy" (autorovi anotácie) musím pošepkať, že The Velvet Underground mali s art rockom spoločné asi toľko ako Motörhead s jazzrockom - a nič na tom nemení ani fakt, že sa kamošili s Andy Warholom. The Velvet Underground hrali presne to, čo majú v názve a čomu obyvatelia Brna tak pekne hovoria "ándroš". P. S. Kolega "Rudeboy" zareagoval na môj koment, aby uviedol veci na pravú mieru: Velvetov vraj medzi art rockové kapely zaradili samotní tvorcovia dokumentu - v rámci jeho členenia na žánrové kapitoly. Takže sa Rudeboyovi ospravedlňujem a svoju "výčitku" adresujem tvorcom seriálu. So žánrovými škatuľkami je samozrejme vždy kríž - hranice štýlov sú natoľko krehké a pohyblivé, že keby sa zišlo na pive päť hudobných publicistov, je možné, že by kapelu The Velvet Underground napchali do piatich rôznych vriec. Aj v hudobných encyklopédiách som pri VU našiel všeličo: garage rock and roll, underground, anti-pop, independent , noise... Každá z týchto charakteristík mi predsa len k tejto "neučesanejj" kapele sadne viac, než vysoko leštený, sofistikovaný a hráčsky ekvilibristický art rock, reprezemtovaný skupinami typu Yes, Emerson, Lake & Palmer, Asia, Gentle Giant, Camel, Rush, SBB či trebárs mojou srdcovkou menom King Crimson.

Upírina je to iba v prenesenom slova zmysle a ako horror to určite nefungovalo ani v čase svojho vzniku, ale isté brakové, rodokapsovou literatúrou šmrncnuté kúzlo to predsa len má. Neuvidíme teda dekadentných švihákov so špicatými trojkami, ale potešia aspoň kulisy honosného šlachtického sídla s neodmysliteľnými pavučinami, tajnými chodbami, šialeným vedátorom a tajuplnou, výstrednou šľachtičnou, postihnutou (pozor, spoiler!) "bathory syndrómom". Naivné a zároveň pôvabné - presne v intenciách béčka na jedno použitie. BTW: dnes, v čase pogromu na fajčiarov, ma fascinovalo, ako hlavný hrdina, reportér Pierre Lantin (s vizážou a hereckým "talentom" Lexa Barkera) húli jednu od druhej a nezahasené špaky hádže pokojne na zem - zásadne, keď je v interiéroch.

Sú ľudia, ktorých milujeme a ľudia, ktorých potrebujeme.

Pseudodokumenty začínajú byť (na môj vkus až okato) v móde, takže som po pár minútach začal premýšľať, či do prehrávača nevsuniem nejakú inú placku. Aj duchárskych záležitostí sme už my, horrorfani, pomerne prejedení, ale čosi ma predsa len do filmu vcuclo. Príjemná civilnosť, uveriteľné postavy, pomalé odkrývanie kariet. Čo je však najdôležitejšie, v istom momente, keď už to vyzeralo, že predsa len pôjde o rutinné, s naivitou hraničiace klišé, vydalo sa to zrazu inými, nečakanými cestičkami. Skrátka, kamsi inam. Nemôžem vám požičať mapu, lebo by som spoileroval, ale jedno hádam povedať môžem: lovenie duchov nie je najväčšou atrakciou tejto snímky - a ak, tak len lovenie duchov minulosti. Lake Mungo je v konečnom dôsledku viac než horrorom alebo thrillerom trpkou drámou o tom, ako málo poznáme svojich najbližších a že cenou za dodatočné zblíženie sa s nimi môže (či musí?) byť niekedy až smrť. P. S. Napriek tomu, čo som napísal na margo horrorovej diétnosti Lake Munga, je v ňom jedna sekvencia, ktorá mi srdce poslala expresným výťahom kamsi do najtemnejšieho suterénu. Ako keby ste na chvíľu čumeli do ksichtu Smrti.

Úplný súhlas s kolegom Freemind-om. Ale čítajúc tunajšie komentáre sme možno obaja videli nejaký celkom iný film. P. S. Vlastne som ani tak nevidel film, ako nevydarený záznam z festivalu železiarskych potrieb.

Film produkovali bratia Scottovci (Ridley a Tony) - a táto skutočnosť akoby sa podpísala aj pod vizuálnu elegenciu snímky. Žiaľ, ďalej už chváliť nie je čo (vlastne áno, výborný herecký výkon malej Beatrice Miller - hoci na nej film zďaleka nestojí). Problémom je už téma (srdce, žijúce si po operácii v hrudnom koši nového majiteľa vlastnými spomienkami a túžiace po odplate - no, ehm, téma stará a lákavá ako Frankensteinove spoďáre) a problematický je aj spôsob akým nám ju Michael Cuesta rozpráva. Krútiť hlavou budete aj pri konaní niektorých postáv (detektív, navádzajúci hrdinu k ďalším vraždám, dokonca s priloženou pištolou v balíčku) . A klincuje to "pointa", akú by sa súdny scenárista rozhodol hodiť na papier iba v prípade, že by sa za ňu prihovoril aj majster sveta happyendov Spielberg. Vďaka niektorým pekným filmárskym čerešničkám sa na to pozerá celkom dobre, ale mozog vo vlastnom záujme pošlite spať pred stlačením tlačítka PLAY.

To, čo tomuto filmu chýba z hľadiska originality príbehu (postmoderný mix motívov, ktoré sme už videli inde a inokedy) rafinovane vynahrádza forma. Ktosi tu napísal, že I come with the rain je "audiovizuálny" zážitok. A to teda je...A ešte aký. Spôsob, akým Anh Hung Tran znásobuje účinok niektorých scén vhodne vybratým hudobným sprievodom a ako synchronizuje ich "gradáciu" neviem prirovnať k ničomu inému, než k synchronizácii dvojice pri sexe, ktorá si dokáže naordinovať spoločný orgazmus na zlomok sekundy presne.

Ako vraví kolega honelník: neviem, či by sa takéto filmy vôbec mali hodnodiť (nakrúcať, pozerať...)

Nízkorozpočtová záležitosť, s príjemne štylizovaným vizuálom, muzikou a postupne hustnúcou atmosférou, ktorá vám dá zabudnúť, že vlastne čumíte na klasické thrillerové klišé, okorenené citáciami z iných filmov. V poslednej cca štvrťhodinke sa však pomerne predvídateľná schéma zmení na solídny mindfuck - čo niektorí možno nerozchodia, iným (ako mne) to naopak zdvihne odhodlanie fuknúť o jednu hviezdičku viac. P. S. Malé odporučenie: ak ste sa na konci filmu stratili, pustite si film od začiatku a započúvajte sa do vnútroného monológu rozprávača z úvodných sekvencií. Možno vám to docvakne.