Nick Tow

Gimp napísal tak geniálny koment, že no comment...

Film pre fanúšikov a freakov od fanúšika a freaka. Nik iný ako fanúšikovia hororu (a freakovia) tento pozdrav z pekla asi nerozchodia. A pravdupovduiac, aj ja (fanúšik a freak) s tým mám trochu problém. Marins zostáva aj po rokoch verný svojmu amatérizmu ed woodovského razenia, aby nás z času na čas milo prekvapil a priklincoval obrazom, aký by mu mohol závidieť nejeden súčasný horrorový velikán (fakt husté je napr. prenasledovanie Coffina postavami z vlastných filmov). S Marinsom je to skrátka tak, že buď mu to zožeriete aj s chlpami, alebo znechutene odvrátite zrak. Onen pán totiž ani tak nie je režisér ako onanista, ktorý nekrúti filmy z potreby niečo hovoriť, točí ich ako zámienku pre čvachtanie sa v nechutnostiach. Lenže... Sú filmy, kde vám môže brnkať na nervy absencia scenára, prehrávajúci herci, chaotický strih či naprostá neschopnosť režiséra posúvať príbeh odniekiaľ niekam. Som presvedčený, že keby som toto všetko (a právom!) vyčítal príbehom Coffie Joea, bolo by to to isté, ako vyčítať Lemmymu jeho bradavice a zachrípnutý hlas, alebo Dolly Buster jej ovisnuté kozy.

Milé béčko zabalené do áčkového vizuálu. (Pri sekvenciách z Outlanderovej planéty som mal pocit, že čumím na obrázky Rogera Deana, dvorného cover výtvarníka kapely Yes. No a z celého filmu som mal pocit, že čumím na obálku nejakého pulpového sci-fi/fantasy magazínu z 50. rokov minulého storočia. Zábavný filmík tak trochu z iného času...

DVD Edice ani tentokrát nesklamala a vytiahla z kontajnera kinematografie ďalší zapáchajúci kúsok, ktorý sa pred nimi štítil vytiahnuť aj bezdomovec. Jedna hviezdička za "eighteesovo-VHSkový" feeling" čo nemá nič spoločné z estetikou, iba sentimentom. P. S. Potešil ma reklamný flash pred filmom: "Ohodnoďte naše filmy (rozumej filmy DVD Edice - pozn. aut.) na ČSFD!" Tak tedy jo!!!

V prvom rade: Blindness nemá čistý žánrový "rodokmeň": nie je to katastrofická sci-fi, nie je to thriller, a striktne vzaté ani čistokrvná dráma - skôr filozofická (silno moralistická) metafora, hra s vlastnými pravidlami, ktorá si berie na pomoc ingrediencie rôznych žánrov, ale neberie na vedomie pravidlá ani jedného z nich. S takto pomenovanými a dohodnutými (ne)pravidlami by nás potom nemalo prekvapiť, že Meirelles nerieši a nedáva odpovede na základné otázky fungovania príbehu a chvíľami dokonca kašle aj na jeho logiku. Nie sme totiž v "reálnom" svete, iba v laboratóriu pri vedeckom pokuse. Nainfikujeme laboratórne myšky slepotou a budeme čakať, čo sa bude diať. Ak máte pocit, že myšky sa časom začnú správať ako divé svine, trafili ste klinec po hlavičke. Posolstvo, že človek si začne uvedomovať základné ( a tým pádom jediné ozaj dôležité) hodnoty svojej existencie až vtedy, keď o ne príde, nie je v zásade nijako oslňujúco originálne či nové, ale Meirellesov pokus svojim prístupom predsa len ponúka možnosť "vidieť" (aká to dôležitá vlastnosť) veci aj trochu inak. Pre mňa osobne je Blindness film silný v detailoch a pomerne nekonzistentný až rozbitý v celku, čo je samozrejme sprievodný jav nerešpektovania (vyššie spomenutých) pravidiel. Ale vidieť sa oplatí - nech si už túto vetu vyložíte akokoľvek. P. S. Poznámka pre tých, čo už film videli: ako milovník čierneho a nekorektného humoru som ocenil sekvenciu, v ktorej Gael García Bernal zanôtil "I Just Called To Say I Love You!"

Intenzívne! Hoci som od začiatku vedel, že ide o "pseudodokument", v istých momentoch mi nepomáhala tá záchranná brzda (za ktorú môžeme kedykoľvek zatiahnuť pri hraných filmoch) ukrytá vo vete: Veď je to LEN film! Samozrejme, aj Poughkeepsie Tapes je LEN film, ale... Pocit (fingovanej) autenticity je priam hmatateľný a po druhé, mám vážne obavy, že magorov, podobných hrdinovi tejto snímky, sa po svete naozaj môže poflakovať aj v tejto chvíli viac, ako by sme boli ochotní pripustiť. Súčasný horrorový trend, zdá sa, začínajú výrazne určovať "bitúnkové" záležitosti typu A l´intérieur či Martyrs, ale pre mňa sú Pásky z Poughkeepsie mnohonásobne znepokojivejšie a to určite nielen vďaka zvolenej forme fiktívneho dokumentu. Na rozdiel od mojich komentujúcich kolegov mi pomer medzi obsahom "pások" a výpoveďami účinkujúcich nevadil. Naopak, chválim režiséra, že nepodľahol pokušeniu narvať tam viac toho prvého. Potom by to už totiž nebol pseudodokument, ale pseudofilm. A na rozdiel od kolegu Lateefa ma správa, že Dowdle dostal šancu točiť remake [Rec]u rozhodne nepotešil. Rovno ma nasral. Dostať po vynikajúcom debute šancu robiť (zbytočný) remake môže byť aj cestou do pekla. Koľko talentov skončilo v kotli dobre plateného remesla?

Paranoia v štýle raných Jeunetových úletov. Len pre trpezlivého diváka...

Eskalofrió priam učebnicovo dokumentuje neslávne známy problém všetkých horrorov, resp. filmov pracujúcich s tajomnom či nadprirodzenom: v prvej polovici vás to namotá ako voyeura peep-show, ale keď už treba odhodiť rúšku tajomstva, poodhaľovať "pravdu" a smerovať k pointe...začne to krívať. Isidro Ortiz je mimoriadne zručný režisér (po ktorom isto onedlho siahnu nadržaní lovci talentov alias hollywoodski producenti) a zo scenára vyžmýkal viac šťavy než v ňom bolo, škoda len, že zhruba poslednú pol hodinku som viackrát musel prižmúriť obe oči a vypnúť mozog, aby som prehltol toľko "schválností" a oslích mostíkov. Napriek tomu je to ešte stále nadpriemer, mimochodom aj vďaka tomu "európskemu" feelingu. Pozor, vyletí spoiler: fenomén tzv. "divých detí" má čosi do seba a predsa je kinematografia voči nemu pomerne ostýchavá. Preto jeden bodík navyše ako bonus "za odvahu".

Presne ako hovorí kolega kosta73. Scenár, originálny asi ako adidasky kúpené na trhu od Vietnamca sa snažil Mason silou mocou zachrániť aspoň niektorými formálnymi "ozvláštneniami". A všetky kulhajú a škúlia na obe nohy a na obe oči. Počnúc voice overom (mimochodom, mimoriadne nesympatického) rozprávača, snahou o explicitnejšiu verbálnu i obrazovú "erotiku", a končiac nezmyselnými zastavovaniami obrazu. Krochkať blahom nad tým, že monštrum vyzerá naozaj fešácky mi príde nemiestne - neviem, či by som sa ako filmár uspokojil s tým, že v mojom filme účinkuje kreatúra, ktorá akoby z oka vypadla kultovej príšere z filmu starého takmer 30 rokov (Alien). Ďáblova cesta mi tak trochu pripomína fínsku kapelu Lordi - aj na nich je ako tak pôsobivá iba vizuálna stránka (hudobne je to ten nejprevarenejší rock and roll pod slnkom). Ibaže Lordi sa - na rozdiel od Masona - neberú až tak vážne...

Áno, Faidra má pravdu: najdémonickejšou postavou tejto "vampiriády" je sám Sherlock Holmes (resp. Jeremy Brett), proti ktorému by nestíhal ani legendárny Bela Lugosi. Doteraz riešim dilemu, či si krabičku s týmto filmom šupnúť na policu k ostatných "sherlockovkám", alebo na policu s "draculovinami".