Nick Tow

Ak si človek s priemerným IQ oblečie tričko z nápisom E=mc², ešte to z neho nespraví Einsteina. Ani prostredie Oxfordu ani citáty z Witgensteina nezakryjú fakt, že namiesto matematickej olympiády súťažíme v okresnom prebore v preťahovaní lanom. Klasický príklad filmu sediaceho na dvoch stoličkách. Intoušov zrazí na zem priehľadnosť zápletky, milovníci thrillerov sa unudia k smrti. Iglesia bol pre mňa doteraz čosi ako horrorový Einstein, ale tento thriller z neho robí senilného učiteľa fyziky na základke v Hornej Lehote. Drž sa šuster kopyta!

Anamorph je naozaj akási opozdená pocta Fincherovej "Sedmičke" (tých vzorov by sa našlo viac) s pridanou "kunsthistorickou" nadstavbou. Dej je uťahaný ako funebrák po šichte, postavy sú onálepkované predžutými charaktermi a pointa je prekvapivá asi ako výsledky volieb v Československu pred rokom 1989. K trom hviezdičkam siaham iba ako milovník ponurých nálad, obrazov Francisa Bacona a bizarných príbehov okorenených zaujímavou zvukovou kulisou. A ako divák ohľaduplnejší k debutujúcim režisérom. Dafoeova kreácia rezignovaného detektíva alkoholika funguje do polovice filmu, neskôr sa už čoraz hlbšie prepadáva do bezradnosti. Doteraz mi nie je jasné, či tá bezradnosť v hercovej tvári pramenila z limitov slabého scenára a režijného vedenia, alebo to tak skrátka malo byť.

Zdá sa, že väčšina tunajších užívateľov neholduje "mindfuck" filmom - na rozdiel odo mňa a kolegu "honajza" ktorý napísal plus mínus to isté, čo by som k Novembru poznamenal aj ja.

Prípadová štúdia pre študentov marketingu, ako navoňať zdochlinu, aby sa tvárila ako exkluzívny tovar. Ani známka po nejakej "abramovskej" rafinovanosti - tá bola vystrielaná v rámci teasingového proma. Dosť ma zaujal jeden "sociologický" fenomén: mnohé komenty nešetria výhradami a predsa tí istí "komentátori" nakoniec siahli k 4 či dokonca 5 hviezdičkám. (Pripomína mi to známeho, ktorý si kúpil bundu Quick Silver za 6 litrov a hoci sa mu po mesiaci nosenia začala párať a krabatiť, nedá na svoj "značkový" tovar dopustiť). Ja dávam jednu hviezdičku za zvuk, druhú za obludu a tretiu za to, že sa tvorcovia neobťažovali čokoľvek nám o nej prezradiť. To je na nej totiž to najhrozivejšie...

Útla knižôčka Alessandra Baricca bola pre mňa jedným z najväčších "objavov" posledných rokov - a jedným z najčastejšie kupovaných darčekov (i keď v kníhkupectvách dosť čumeli, keď som vyslovil prosbu, aby mi ju zabalili do hodvábneho papiera...) Raz sme tak sedeli s jedným kamarátom knihomolom na káve a bavili sa o knižkách a on zasmečoval: "Čeče, z toho Hodvábu by mohlo byť skvelé kino, keby to zobral do rúk dajme tomu taký Jean Pierre Jeunet". A ja mu na to hovorím "A ja si, čeče, myslím, že tá knižka je nesfilmovateľná, resp., že film sa síce podľa nej natočiť dá, ale bude to to isté, ako keby si dal hluchonemému zaspievať mongolskú štátnu hymnu." Ten kamoš zafrfľal pod nos, že som zase moc múdry a nechali sme to plávať. Keď sa zjavili informácie, že film sa predsa len ide točiť, zaprisahal som sa, že ho nechcem vidieť, že to, čo mi z tej knižky zostalo v hlave, nech zostane nepoškvrnené. Nakoniec zvíťazila zvedavosť a hoci to nebola mongolská štátna hymna v prevedení hluchonemého, bol to celkom iný príbeh a celkom iné tváre, oblaky, more, hodváb, smútok, diaľky, písmo, vášne, krajiny... Nechcem ten film pochovať nejakou priemernou známkou len preto, že naplnil moje neblahé tušenie, možno človeku "nezaťaženému" ľahkosťou knižného Hodvábu sprostredkuje čosi, čo mu nesprostredkujú iné filmy, takže dnes sa, milí žiaci, radšej známkovať nebude. Ale ak vám smiem poradiť, prečítajte si toho Baricca a natočte si film vo vlastnej hlave. A zaručene to bude to najlepšie možné kino!

K horrorovým crossoverom bývam väčšinou nedôverčivý, ale Gens ma vtlačil do sedadla veľmi rýchlo. A hoci som vedel, že počas tej exkurzie v pekle sedím v kradnutom aute, jazdecké schopnosti šoféra mi ten pocit rýchlo vytriasli z hlavy. Kvalitu horrorov som nikdy nemeral dĺžkou vylezených čriev ani počtom ufiknutých končatín a hoci nás tvorcovia ochotne vpustia do všetkých kútov svojho zvráteného mäsiarstva (vrátane chladiacich boxov) zachvenie pocítime aj inak a inokedy. (Ja osobne napríklad pri scéne strihania vlasov). Gensovo lavírovanie medzi dekadenciou a demenciou - ako to vtipne pomenoval kolega betelgeuse - má obdivuhodnú istotu aj bez rámcovania príbehu angažovaným podobenstvom o limitoch boja jednotlivca s brutálnou presilou, nech si už pod ňou predstavíme čokoľvek. Filmy ako Hranice smrti rozhodne neposunú žáner vyššie ani ďalej, ale našu voľbu medzi tovarom zo starého kontinentu a zámorským importom robia jasnou takmer ako facka.

Tahle země fakt není pro starý a tak to bratři Coenovic vzali jako výzvu udělat to jaksi nově, jako takovej malej refresh svý zavedený značky. Jenomže starýho psa novým kouskům nenaučíš, zvlášťě, když ten starej hafan ještě nemá důvod lepit si vteřinovým lepidlem novej chrup a novej vocas. Já alespoň z tohodle kousku cítil to aroma lepidla každou chvíli. Přesně jak to napsal Lima, film silnej v detailech, nevýraznej v celku. Ponaučení: Nevěřte reklamám na vteřinový lepidla. P. S. Za konstatování, že "Bardém možná nevstoupí svou dekou do kadeřnickejch atlasů" posílám vřelý pozdrav kolegyni "kleopatře". Je radost číst komenty, jež mají ducha!

Keď som čítal v komente kolegu JASM zmienku o amerických teenageroch a Hosteli, vyhol som sa Borderlandu oblúkom. Lenže potom prišiel jeden večer, keď naozaj nebolo do čoho pichnúť...zrakom...a riskol som to. A dobre som urobil, lebo od Hostelu je tento film vzdialený stovky svetelných rokov. Áno, svojou schémou ho možno trochu pripomína (bližší je mu ale napríklad Touristas), ale Zev Berman prevyšuje Rotha so Stockwellom minimálne o dve hlavy, aj keby si tí dvaja dali rabaka a stáli na špičkách . Mexické pohraničie tu funguje ako nejaká prízračná, démonom posadnutá (a ovládnutá) zóna nikoho a jej znepokojivý duch na vás dýcha z každého políčka, vrátane skvelej zvukovej stránky. Slnko, pot, špina, hnus, horiace sviečky, sošky svätých, ľudské kosti a bizarné kreatúry – šialený dance macabre, ktorý vás postupne vťahuje a rozleptáva. Pohraničie je zóna, kde je hodnota ľudského života zrelativizovaná absenciou morálky, zákonov, pravidiel – nečudo, že príbeh ako tento sa naozaj mohol stať (resp. sa naozaj stal) a pravdepodobne sa jemu podobné naďalej dejú. Okultný rámec dáva filmu príchuť tajomstva, ale oveľa desivejším je fakt, že pod maskou tajuplných náboženských fanatikov sa vlastne skrývajú pašeráci a dealeri drog, ľudia, ktorí možno bývajú vo vedľajšom vchode. Myslím, že to bol Clive Barker kto povedal, že diabol už dávno nemá podobu kozla s rohami a kopytom, diabol súčasnosti sedí v čiernom cadillacu, jeho hladko oholená tvár pripomína fešáka z hollywoodskych blockbasterov, má kvádro od Versaceho a fajčí Davidoff light. Keď som v závere Borderlandu uvidel hlavného „záporáka“, spomenul som si nielen na Barkera, ale aj na televízne správy, ktoré nám podobných novodobých Belzebubov ukazujú dnes a denne, raz v maske úspešného biznismena, inokedy vplyvného politika či tupučkej celebrity. Znepokojivosť tohto filmu je naozaj lepkavá a rozleptávajúca a piata hviezdička je bonus za to, že aj v „torture porn“ subžánri môže človek zažiť okrem horrorového naťahovania na škripec aj poctivú dávku inteligentnej filmárčiny.

Toto rande (aspoň pre mňa) nemohlo začať lepšie. Tá holka (aj keď vôbec nie je môj typ, vždy som bol na brunetky) si ma získala po pár minútach: hm, chodiť ako lovec zvukov po meste s mikrofónom a potom v rozhlasovom štúdiu sugestívnym hlasom tlmočiť iným robinsonom v dave brilantné úvahy o živom organizme miznúceho a meniaceho sa mesta, také baby sa dnes len tak nevidia. A potom mi tá holka povie zlomeným hlasom o tom, čo sa jej stalo - a mne sa pre zmenu zlomia kolená a mám v tej chvíli sto chutí premeniť sa na comicsového superhrdinu, chytiť tých grázlov, čo jej ublížili a pohrať sa im s letlampou v prdeli. Hm, ale nevyslovím tú túžbu nahlas, nechám si ju pre seba, aby som nevypustil z hlavy nejaké kamikadze. Ale tá holka zrejme ovláda telepatiu, alebo čo, pretože sa so mnou bleskovo rozlúči a ide si zháňať zbraň (a nie letlampu ale kvér). V duchu ju začnem ľutovať, lebo mi je jasné, že útle a premýšľavé holky (akokoľvek je ich srdce zranené a krvácajúce) môžu s kvérom v ruke narobiť akurát tak nejakú paseku - a ublížiť si ešte viac. Ale ona už nabíja svojho nového kamaráta pána deväťmilimetrového. A ja nemám inú šancu, než jej zavolať do rádia a povedať jej: to, čo ste vysielali doteraz, sa mi páčilo, ale nechápem, čo tu do éteru púšťaťe teraz... ani sa mi to veriť nechce. A ona mi odkáže: Ani mne! Hm, a je tu průser. Ona si síce nakoniec neublíži, mňa dokonca nakoniec to jej dobrodružstvo s dobrým koncom takmer dohnalo k vypusteniu slzy... Ale slzy si nevyberajú, či vypadnú z oka z ozajstného dojatia, alebo z dojatia nad dojatím, inými slovami, slzy sa rady nechajú oklamať aj gýčom. Ak tú holku s vlčiakom náhodou neikedy stretnete v meste, povedzte jej, že tomu jej prvému ja som veril viac.

"Nesmiete dávať najavo emócie" radí jeden týpek vo filme Kidmanke alias Carol a poslúchol som ho aj ja...Invázia zo mňa nevymačkla ani gram emócie - a ak mnou niečo občas pohlo, tak len súcit s Kidmankou alias Carol, že celú váhu tohto ťažkopádneho spektáklu musí niesť na svojich útlych pleciach.