Nick Tow

Nebudem skrývať svoje rozčarovanie, keď sa na obrazovke zjavili záverečné titulky a moja vybičovaná zvedavosť dostala namiesto odpovede frčku do nosa. To rozčarovanie zasiahlo tú časť môjho diváckeho ega, ktoré spohodlnelo pri "bežných" thrilleroch, kde sa väčšinou pointa podáva ako lahodná a sladká odmena. Ale niekoľko hodín po filme sa prihlásila o slovo druhá divácka polovica, ktorá si spomenula na niekdajšie slasti pri lúštení a dekódovaní nejednoznačných artefaktov, najmä z dávnejších čias, keď sa našlo dosť tvorcov odhodlaných servírovať nechytateľné loptičky a dosť divákov, ochotných napriek tomu nevzdávať to hneď po prvom sete. Caché sa mi skrátka rozležal v hlave a zrazu mi došlo, že na jeho dekódovanie potrebujem celkom iný kľúč. Ak by išlo o obvyklú thrillerovú schému, bolo by to deravé ako sito a vlastne akákoľvek "prekvapivá" pointa by už celej snímke sotva vrátila vierohodnosť. Ak ale budeme chápať Hanekeho opus ako metaforu o "démonoch minulosti", nevykoreniteľných ako každá burina a psychologickú vivisekciu na tému "predsudkov k inakosti" /rasovej, generačnej a dokonca i mužsko-ženskej/ začína celé puzzle do seba celkom dobre zapadať. A dokonca spätne ozmyselňovať aj mnohé formálne postupy, ktoré vám môžu počas sledovania filmu trošičku brnkať na nervy. Škoda, že v našich zemepisných súradniciach je Haneke, hádam s výnimkou Pianistky, stále persona incognitta.

Na Cronenberga akési učesané a nevzrušivé. To, že s Kingovými predlohami si vie poradiť len máloktorý režisér, sme ale vedeli už dávno. Kingova genialita totiž nespočíva v kostre príbehu, ale v "mäse", ktorými tú kostru dokáže obaliť. Na svete skrátka nie je dosť "king-kongeniálnych" režisérov, tvorcov onoho "mäsa".

Jeden z filmov môjho života. Definícia žánru sci-fi horror, ktorá sa stala zároveň jeho nepreskočiteľnou latkou. Stretlo sa tu všetko čo sa malo, vrátane povestnej čerešničky, ktorú obstaral "čiernoodenec" menom Hans Rudi Giger.

Někdo má rád holky, jiný zase vdolky. Já jsem spíš na holky... Ja skrátka tie Minghellove presladené torty obliate cukrovou polevou, parížským krémom a ozdobené marcipánovými srdiečkami nemusím. Lekár ma varoval, že s mojím cukrom to vyzerá všelijako. Kurňa, u tohto režiséra sa ešte aj smrtka tvári ako veľkonočný čokoládový zajačik. Vhodný darček na Svätého Valentína!

Príjemný film s peknou hudbou a slnkom zaliatou retro atmosférou. Horšie je to s príbehom, resp. jeho prerozprávaním. Ktorýsi slávny režisér raz povedal, že ak film potrebuje príliš veľa slov, čosi nebude v poriadku. Vnútorné monológy hlavnej protagonistky pôsobia často umelo a zbytočne a nadstavovanie pointy zráža výsledný dojem na 3 hviezdičky, čo je krycie meno pre slovíčko priemer. Egoyanovi akosi dochádza forma, asi ako Renaultu v posledných Veľkých cenách F 1.

Trochu mi nedá rypnúť si do komentárov niektorých kolegov užívateľov: naozaj má byť jedným z primárnych kritérií hodnotenia filmu "žánrová čistota"? Veď ani toľko adorovaná Polanskeho Rosemary /prísne vzaté/ nie je čistokrvná fenka - a predsa sa nám zakúsla pekne hlboko. Derricksonov film je umeleckou rekonštrukciou prípadu "zo života", ktorý predovšetkým poukazuje na nepripravenosť legislatívy riešiť na justičnej pôde "nadprirodzené kauzy", kam patrí aj fenomén tzv. posadnutosti a exorcismu. Tento paradox film odkryl v celku inteligentne a tam, kde bolo treba ukázať ono nadprirodzeno, takisto nezlyhal - aj vďaka presvedčivo posadnutému výkonu Jennifer Carpenter. A práve za odvahu tvorcov ísť náročnejšou, menej efektnou, ale v konečnom dôsledku poctivejšou cestou privieram oči nad niektorými "hluchšími" miestami. Preto som sa pri váhaní medzi troma a štyrmi hviezdičkami predsa len priklonil k vyššej známke.

Neviem to povedať inak než pateticky: tento film rozdáva tvrdé rany päsťou, ale vo vnútri mu tlčie tiché a múdre srdce.

Majstrovo cvičenie prstokladu pred veľkými "áčkovými" blokbastermi.

Horrorový žáner dlhodobo trpí brutálnou absenciou originálnych príbehov. Zabaliť recyklát do relatívne vkusného balenia je síce menej barbarské, ako ho zabaliť do použitého zdrapu toaletného papiera, ale časy, keď bol hladný horrorový fanúšik vďačný aj za ten "pekný obal" sú už dávno preč. A mimochodom, mníška, vynárajúca sa z vane s chrupom po záručnej lehote vo vás vyvolá asi toľko strachu, ako deduško Večerníček navlečený v rubáši Belu Lugosiho.

Ajovi sa film rozpadol ako "mikado" v rukách starca, ktorý zopár rokov fičí v Parkinsonovi a alkoholizme. Aj pri točení Haute tension mal v rukách polodementný scenár, ale atmosféru do diváka pumpoval s takou razanciou, že vyfučala iba vďaka násilnej "pointe". V Hills Have Eyes budované napätie vyfučalo pri nezmyselných defektoch a zopár hustých scén /z obydlia mutantov/ je len slabou záplatou. Dúfajme, že s pribúdajúcimi skúsenosťami nám z tohto mladého nadaného Francúza predsa len vyrastie ďalšia horrorová osobnosť. Tento žáner ju potrebuje ako soľ.