MontyBrogan

Je mi ľúto, ale nevedel som sa stotožniť so žiadnou postavou. A neobľubujem ani kritiku či satiru zobrazovanú vo forme konštatovania. Výnimky síce sú, ale podľa mňa si tak nemôže dovoliť točiť každý. Keď mi všetci svojím chovaním pripadajú ako mimozemšťania, je to pre mňa slabý argument. Ale ináč ok, bolo to také zo života. Zo života niekoho na míle vzdialeného odo mňa. A to nielen priestorovo.

Vo sne by mi nenapadlo, že v hudobnom filme z roku 1980 uvidím výbuchy, naháňačky áut, či zase ďalšie výbuchy. Ale jedna moja kamarátka má na chladničke napísané, že Everything is possible a zjavne má tá jej chladnička pravdu. Lebo tento film bola ťažká crossover recesia. A niektoré scény mi prišli síce zbytočne dlhé a film mohol byť teda o niečo kratší, no výsledok bol, aj vďaka mnohým celebritám vo vedľajších úlohách, celkom veľkolepý. A scéna v nóbl reštaurácii neskutočne vtipná...

Videl som osud, bol to taký klasický bezdomovec s čučom, sediaci niekde v parku. A videl som aj nádej, bola to tá storočná lavička, na ktorej sedel. A Počul som aj spievať anjela, lenže tú zbierku básní som mal iba požičanú. A čítal som aj o Houdiniho kúzlach, ten Ragtime nepochybne pôsobil čarovne. A zažil som aj lásku, to už skôr sa človek spamätá zo stretnutia s Chuckom Norrisom. Na predmetný konflikt vedy a viery môžem teda mať aj sto úlomkov názorov, no sám si ho neviem ani len predstaviť zhrnutý s takou gráciou, ako to dokázal Woody Allen vďaka jeho asi o 50 rokov väčšiemu nadhľadu, prehľadu a nevyčerpateľnému zmyslu pre humor.

Stone po predošlých skúsenostiach už asi nechcel pôsobiť veľmi tendenčne, tak sa rozhodol Busha viac-menej ušetriť a nechal sa jeho postavu vyslovene strápniť len raz. Ale zato tesne pred koncom filmu, kedy na to divák nezabudne. Dobrá taktika. A metafora na záver bola ešte lepšia - nechytiť loptičku, pretože mu nikto žiadnu nehodil. Prezident, ktorý nepochopil, že jeho post nie je len hra, nemohol zostať na výslní večne. Aj povolanie "syn" má svoje medze a životnosť. Našťastie.

Starec, pupkáč, more a Malý princ.

Pasívne agresívna čistá duša vs. 16 rozhnevaných zamestnancov. To je príbeh morálne rozporuplný, s tendenciou vyvolať siahodlhú polemiku ešte podstatne viac než akékoľvek pocity. No až počas záverečných titulkov, v ktorých bola obligátna hudba nahradená pouličným šumom (ak tam vôbec nejaký zvuk bol, v opačnom prípade by som sa mal nechať vyšetriť), som si uvedomil, že práve to tu bolo pozitívne. Netlačenie na citovo vydieračskú pílu, viac ako je potrebné. A preto sa prikláňam k vyššiemu hodnoteniu, aj keď istý si ním nie som.

Až budem veľký, prípadne zreinkarnovaný v jedinca obdareného talentom, stanem sa hudobníkom. Ten môže totiž spievať ako žena, vyzerať ako priteplená verzia Josha Radnora, sústrediaca celý svoj objem testosterónu do dobových bokombrád, a stále nestratiť pozornosť žien. Alebo to mohlo byť tou dobou. Až budem teda veľký, nech je zo mňa stroj času. Asi by som sa neudržal a prezradil tomu drsnému Eastwoodovi s ponchom, ako raz bude s kamerou jamovať pred pár mladými uchami a točiť tak film pre pamätníkov, akým je on sám.

Piata hviezda za plagát Stalkera. Potom zato, ako sa Aldolphovi prvýkrát podarilo rozosmiať Angelicu. A tiež za dokonalého idiota Sama Rockwella, ktorý vo filme vystupoval až od vyššie spomínanej scény. Padalo tam perie a to mi prišlo magické. Neskôr tancovali na dlaniach Manhattanu a nakoniec sa pred nimi rozprestieral celý oceán. Toto všetko, plus hemofilik Skippy, dve štetky, jeden Francúz, spievajúci vymáhači nájomného, gorila, trpaslík a ešte oveľa viac, sa zaobišlo bez natočenia filmu, o ktorý celý čas malo ísť. Veď najlepšie to aj tak napíše sám život. Teda aspoň najviac jedinečne. A o konci filmu mám takú malú teóriu, ale toto je typ komentára, do ktorého sa mi spoilery moc nehodia, tak vám to prípadne zdelím na požiadanie.

Príbeh ako zo života, postavený na seriálových hercoch, ktorí mu ale nerobia hanbu. Práve naopak. S obsadením som celkom spokojný, len zápletka nie je nič moc objavné, ani výnimočne dobre zvládnuté: značne neúplnej rodine naruší "pokojný" život cudzinec, bla bla. Je to pre nich ďalšia skúsenosť, hlavne teda pre jednu z nich. Nádej/sklamanie. Misky váhy, ktoré oscilujú ako o život. Žeby skôr to prvé? Ale keď si dvaja ľudia navzájom vedia niečo sľúbiť, malo by to byť viac než len nádej. No práve to sklamanie môže nadobudnúť úplne iné rozmery, ak sa s ním už neráta. Ďalej sa vyhnem spoilerom či vnucovaniu životných samozrejmostí, a radšej len odporučím. Na jedno pozretie, nie do každej nálady, ale aj tak.

Ja sa len obávam, že sa také niečo raz skutočne stane. :) Civilizácia utláča prírodu, vzťahy sa inštitucionalizujú v akési manželské zväzky a chápu to len ľudia, ktorí si to sami vytvorili. A potom všetkom sa im zachce kľud a súkromie na nejakom odľahlom mieste? No nasrať! Chcete si, vy mutanti, urobiť medové týždne v lese? Nech sa páči, ale potom sa nečudujte, keď vás prijme medzi seba a nenechá ísť. Najmä keď to jednému z vás možno už urobil dávno predtým, než ste ho spoznali. S prírodou sa netreba zahrávať. A ja som rád, že to vie už aj nejaký iný tvorca ako vyplytvaný Shyamalan.