leila22

Štvorcu nemôžem uprieť, že ma zaujal. Zaujal ma od prvého momentu a aj napriek prepálenej dĺžke až do úplného konca. Tá nebesky čistá, no zároveň mierne znepokojujúca hudba mi znie v ušiach stále. Tak ako umenie samotné, aj Štvorec je kontroverzný, inovatívny a odvážny. Rieši témy, na ktoré sa možno dívať z rôznych uhlov. Navyše ma v ňom bavili spoločné prvky s inými minuloročnými titulmi, takže očividne niekoľko rôznych režisérov trápia podobné problémy (Zabitie posvätného jeleňa, Tri billboardy...). Na druhej strane, tak ako je umenie krehké, tak krehký je aj tento štvorec, ktorý ako celok nedrží pokope.Niektoré scény sú do deja vložené ako keby len tak mimovoľne, bez výraznejšieho zmyslu, iné ostávajú príliš otvorené. Režisér sa venuje niekoľkým dejovým líniám, ktoré dohromady tvoria nejednotné tvary a do štvorca sa nie a nie poskladať. Ruben Östlund nám arogantne predkladá svoje dielo a necháva na nás, ako sa s k nemu postavíme a čo všetko z neho prečítame.

Salma Hayek ako Frida bola neskutočná. Absolútne dokonale dokázala na plátno (a teraz mám na mysli to filmové) preniesť charakter tejto magicky silnej ženy zahalenej do kvetín a všetkých farieb sveta. Frida bola stelesnením umelkyne, bojovníčky, symbolom feminizmu. Od detstva zažívala fyzickú a psychickú bolesť, napriek tomu ju väčšinu života zvládala s veľkou noblesou. Úprimne, nemám rada životopisné filmy, pretože máloktoré dokážu tak poctivo zachytiť povahu a emócie daného človeka, no to nie je prípad Fridy. Krásne kostýmy, hudba, práva mexická živelnosť a oproti tomu znepokojivé snové zábery, ktoré táto umelkyňa vždy pretavila do nezabudnuteľných surrealistických obrazov. Veľmi vydarené dielo.

Lady Bird je úprimný a pekný film o dospievaní. O klasických malých "veľkých" problémoch, o rebelstve, o túžbe niekam patriť, zamilovať sa a mať pokoj od rodičov. Jeho plusom je, že netlačí na pílu, je autentický a dobre zahraný. Ale to je všetko. Tak si neklamme, že je to to najlepšie, čo nám minulý rok priniesol. Lebo to by by znamenalo pre svet filmu malý prúser.

Pamätáte si na tú radosť, keď vás rodičia prvýkrát pustili na diskotéku? Na chuť prvých bozkov, na neznámy pocit naozajstného vzrušenia? Na všetky tie prchavé, no o to vzácnejšie momenty, ktoré prežijeme počas života (možno) ešte niekoľkokrát, ale už nikdy ich nebudeme vedieť precítiť tak intenzívne ako v bláznivej mladosti? Tento film nás upozorňuje na fakt, že je čistou márnivosťou potláčať niečo tak krásne čisté. Call Me by Your Name je nádherný film o dvoch výnimočných ľuďoch, ktorí sa ešte len formujú, spoznávajú sami seba a spoznávajú sa aj navzájom. Ukážkovo prezentuje podobu lásky, ktorá sa bez rozdielu ponúka každému, pretože láska je láska a nekladie si hranice. Celé je to natočené tak autenticky, vzrušujúco (!) a čarovne (krásne severné Taliansko), že som sa v kine po celý čas usmievala. Celkový dojem zo snímky v závere zaklincováva dôverný rozhovor otca so synom, ktorý vám vezme vietor z plachiet. Z dialógu, ktorý sa sprvu javí ako bežný pokec rodiča s dieťaťom, vzíde rozhovor roka plný nekonečnej múdrosti. Eliových vnímavých a tak správne liberálnych rodičov by si zaslúžilo mať každé dieťa. Možno by potom tento svet vyzeral inak.

Zlatá soška a celá ceremónia okolo nej pre mňa začína byť len obyčajnou fraškou. 13 nominácii sa mi v tomto prípade zdá naozaj trošku veľa. Na The Shape of Water som sa tešila (režisér, hudba, Shannom a aj obsah pôsobil dosť sľubne), no som, bohužiaľ, sklamaná. Je to príbeh o priateľstve, láske, o túžbe (pre niekoho) niečo znamenať a zároveň o klasických ľudských neduhoch, kedy moci vládnu zakomplexovaní ľudia. A práve tu nastáva problém. Toto všetko sme už v mnohých iných filmoch videli. Podoba vody nám nič nové neprináša, aj keby sa to na prvý pohľad mohlo zdať. S charakterom amazónskeho tvora by sa dalo pohrať oveľa viac. Navyše, je to predovšetkým sladká lovestory, ktorej v skutočnosti chýba srdce.

Tri billboardy kúsok za Ebbingom rozprávajú príbeh ženy, v ktorej sa po určitých udalostiach vytvorila sila nútiaca ju bojovať za akúkoľvek cenu. Ak už však bojujete pridlho a nič sa nemení, niekedy je lepšie vzdať sa a nechať to tak. Aj keby to mala byť tá najťažšia vec, akú v živote musíte spraviť. Pretože to je jediné riešenie, ktoré vám umožní žiť ďalej. Nie len prežívať, žiť. Podrobnejšie tu.

Keď niekto dokáže v tak mladom veku vytvoriť tak originálny, citlivý a vnímavý film s absolútne nezameniteľným typickým rukopisom, tak ma napadajú len dve slová. Génius a rešpekt. Spolu s Mommy komplexne to najlepšie od Dolana. Oznámiť celému svetu, že sa cítite byť ženou, to si vyžaduje riadne gule. Obzvlášť keď ste muž, ktorý by ich radšej ani nemal. V Laurence Anyways dokázal Dolan vytvoriť opäť niekoľko nezabudnuteľných scén. Jednou z nich je rozhovor mami so synom v kuchyni. Tvrdé, no zároveň milujúce rady matky. „Nikdy si nedovoľ byť prekvapený. Ak máš problémy, hocijaké, vysporiadaj sa s nimi.“ Laurence: „Takže, budeš ma stále ľúbiť?“ Mama: „Stávaš sa ženou alebo idiotom?.“ Ďalším dezertom je vizuálne nezabudnuteľný, videoklipový príchod Suzanne Clement na večierok. Alebo nečakaná spŕška vody v obývačke. Tých scén bolo proste niekoľko. Tento mladý chalan pracuje vždy s náročnými a kontroverznými témami, no dokáže ich poňať citlivo, neurážlivo a pritom vyhrotiť emócie na maximum. Ach Xavier, ľúbim ťa za filmy, ktoré na tento svet prinášaš.

Vincent Cassel je charizmatický diabol s veľkou predispozíciou dostania sa do problémov. Patrí do skupinky mužov, ktorí o prúsery možno ani tak nežiadajú, ale jednoducho sa väčšinou vždy do niečoho nepríjemného zamotajú. V tomto prípade sa o to postarala naozaj krásna Lola Le Lann. Čarovná Korzika, úplne prirodzené herecké výkony a veeľa očných kontaktov.

Film o tom ako dokáže Gary Oldman čarovať. Pretože jeho výkon nebol len dobrým hraním, toto muselo byť kúzlo. Do čarovnej truhly vliezol Gary, no vyliezol z nej Winston Churchill a bol ním až do poslednej klapky. Povaha britského premiéra mi nebola dvakrát sympatická, ale získal si môj rešpekt a obdiv za svoju zapálenosť, statočnosť a nekonečnú vieru vo vlastný úsudok. Pretože každý chlap si musí vedieť stáť za svojim, obzvlášť politik. Škoda len tých zopár prehnane nerealistických scén, ktoré by bez prikrášlenia a zveličenia pôsobili pre konzumného diváka veľmi nudne a obyčajne. Isté však je, že Gary Oldman je svojím výkonom veľmi silným kandidátom na tohtoročného Oscara.

Agnieszka Więdłocha ako poľská verzia Audrey Hepburn s rozkošnými retro outfitmi bola asi tým najväčším plusom v Planeta singli. Inak je to okrem zopár úsmevných scén priemerná predvídateľná komédia. Veľkým nedostatkom je jej prepálená minutáž a tie bábky..bŕŕ, tých som sa vždy bála.