GTS_PUNK

Skôr než som tento seriál začal vôbec sledovať, som naň videl viacero upútaviek, ale žiadna z nich ma viac nedokázala zaujať. Aj napriek tomu som sa rozhodol, že mu predsa dám šancu. Keď sa na celý seriál pozriem spätne, určite nemôžem povedať, že by som ľutoval. Seriál diváka zavedie do vymysleného komunitného centra kdesi v Londýne, do ktorého si prišla skupina mladých delikventov odpracovať verejnoprospešné práce. Hneď prvý deň však Londýn zasiahne zvláštna búrka a tá dá každému z nich nejaké superschopnosti. Nie však len im, ale takmer každému, s kým prichádzajú do styku. A práve o tom je dej celého seriálu. Skupina z komunitného centra väčšinou bojuje proti ľuďom zneužívajúcim svoje superschopnosti. Zároveň sa však medzi nimi vytvárajú vzájomné vzťahy a budujú tak širší príbeh v pozadí. Divák si od samého začiatku najprv síce musí zvyknúť na nezvyčajný námet seriálu, ale ak ho chytí, mal by ho adekvátne baviť. Určite však nečakajte superkvalitnú záležitosť, tej sa totižto v žiadnom prípade nedočkáte. Dočkáte sa však solídnej zábavy a miestami aj drámy so štipkou hororu. Lacného, ale hororu. Lacno v tomto prípade pôsobí aj väčšina trikov, najmä čo sa týka tých počítačových. Z celkových piatich sérií je najkvalitnejšou určite prostredná, ale bavia aj dve záverečné, ktoré nasledujú po nej. A to dokonca aj napriek tomu, že sa po tretej sérii zmenilo takmer celé obsadenie seriálu. Väčšina divákov by vám možno povedala, že to celý seriál pokazilo, ja naopak musím povedať, že nové charaktery bavia omnoho viac ako tie staré. Zo "starých charakterov" (viď prvá až tretia séria) v pokračovaní (viď štvrtá a piata séria) chýba snáď len Robert Sheehan, ale toho adekvátne, snáď ešte lepšie, nahrádza Joseph Gilgun. Ten je, bez najmenších pochýb, vôbec najlepšou postavou, ktorá sa v celom seriáli objavila. Čo sa ostatných postáv týka, vyzdvihnúť možno ešte herecký výkon Shauna Dooleyho v roli probačného pracovníka v sériách číslo štyri a päť. Misfits je zvláštna zmes komédie, drámy, sci-fi, nejakého toho lacného hororu a námetu, ktorý možno považovať za jedinečný. Avšak práve všetky časti tejto zmesi nemusia vytvárať dobrý mix a po prvej sérii môžu množstvo divákov odradiť. Keď sa však už divák rozhodne v sledovaní seriálu pokračovať aj naďalej, určite neoľutuje, ale takisto nebude na seriálové dianie hľadieť s otvorenými ústami a v nemom úžase. Čo si treba povedať je fakt, že žiadnych plot twistov ani nečakaných udalostí sa tu divák nedočká. Ako komplexný celok možno seriál zhodnotiť ako pozitívnu záležitosť, hoci len priemernú, ktorá však dokáže pobaviť, nenudí a sem-tam ponúkne aj dobrú hudbu. Základné kvalitatívne faktory tak určite spĺňa, ale neprevyšuje ich. Oranžové pracovné uniformy už nikdy nebudú ako predtým.

Záverečná séria seriálu Misfits výraznejšie neobmenila obsadenie a pokračuje s tvárami, ktoré ako nové prišli do série predošlej. Pridaných bolo len viacero vedľajších postáv, aby osviežili celkové dianie z dôvodu, že posledných osem epizód skvele odzrkadľuje to, ako sa celý seriál dokázal za niekoľko rokov zmeniť. Nielenže sa zmenilo obsadenie, ale piata séria sa viac-menej už ani nezameriava na to, aby podávala nejaký komplexnejší príbeh. Samozrejme, gro akéhosi hlavného príbehu zostáva zachované, ale už ho nie je tak cítiť. Jednoducho povedané, príbehy v jednotlivých epizódach prevažujú na hlavným príbehom tiahnúcim sa celou sériou. Jedná sa o zmenu, ale nemožno sa na ňu sťažovať. Partia z komunitného centra dokáže diváka zabaviť a to je podstatné. Zábavný Joseph Gilgun si to "šinie" už tretiu sériu za sebou a diváka dokáže stále rozosmiať aj niekoľkokrát za jednu epizódu. Za zmienku stoja však aj výkony jeho hereckých kolegov, nielen v hlavných úlohách. Vo vedľajšej roli, podobne ako predošlú sériu, baví Shaun Dooley. Rola probačného pracovníka mu sadla dokonale, hoci už dostáva menej priestoru než kedysi. Z nových postáv na obrazovke rozhodne zaujme Ellie Kendrick. Ani nie tak vďaka predvedeným hereckým výkonom, ako skôr vzhľadom a akcentom. Dobre sa na ňu pozerá a počúva. Misfits - Season Five si podobne ako predošlé série dokáže držať stabilnú kvalitu pohybujúcu sa v rovinách celkovej priemernosti. Diváka stále dokáže niečím zaujať a zabaviť, ale nedokáže priniesť niečo, čo by bolo nové, svieže a vyložene úchvatné. Hlavnej príbehovej vetve nie je venovaný dostatočný priestor a zdá sa, akoby jej ho tvorcovia ani nechceli dopriať. Všetko okolo nej postavili na jednom svetri, od ktorého následne ženú príbeh dole prúdom čo najrýchlejšie. Niekedy až moc rýchlo. V konečnom dôsledku to až tak nevadí, ale pre diváka je to možno škoda. Séria určite nesklame a za seba musím povedať, že dokonca baví viac než niektoré predchádzajúce.

Život burzového makléra z Wall Street nie je prechádzka ružovou záhradou. Vlastne, ako sa to vezme... Jordan Belfort (Leonardo DiCaprio) založil spoločnosť obchodujúcu s cennými papiermi a netrvalo dlho, aby sa z malej garáži predrala až na ulicu, z ktorej sa riadi svetová ekonomika. Kto zväčša rýchlo zbohatne, nedostane sa k peniazom zrovna legálnou cestou a to je aj prípad spoločnosti, ktorej vzostup a pád môžeme sledovať v tomto filme. Všetko na základe skutočných udalostí, ktoré v svojich knihách opísal samotný Jordan Belfort potom, čo sa dostal von z väzenia. Nuž, filmové príbehy založené na skutočných udalostiach majú vždy niečo viac do seba, než ostatné filmy a potvrdzuje sa to aj v tomto prípade. Hoci má film tri hodiny a metráž sa môže javiť ako desivá, divák sa nemusí ničoho obávať. Film má veľmi dynamický začiatok, v ktorom hlavná postava, čiže Belfort, opisuje jeho ranné začiatky v biznise. Keď sa už táto dejová línia poriadne rozbehne, nehrozí jej, že by sa do konca filmu zastavila. Všetko poriadne šľape a divák môže cítiť samotnú dynamiku, akoby bol na rovnakom množstve kokaínu ako postavy vyobrazené vo filme. A hoci je storytelling urobený veľmi dobre, v samotnom deji však chýba niečo skutočne poriadne, čo by diváka priam dostalo a prinútilo ho povedať si "áno, toto je fakt dobré". Deju filmu niečo takéto chýba, ale to neznamená, že nedokáže baviť. Ba naopak, darí sa mu to veľmi dobre a tento malý-veľký nedostatok kamufluje za iné, pre niekoho možno menej podstatné filmové aspekty. Jedným z nich je kamera doplnená šikovným strihom, pričom obraz celú dobu hýri pestrou paletou farieb, ktorá udržuje divákovu pozornosť a všetky scény "pri živote". Niekedy sa vďaka nemu objaví aj nejaká tá filmová chyba, ktorá je ľahko zaregistrovateľná a v celom filme je ich niekoľko. Herecké výkony, na ktorých samozrejme stojí každý film, sa pohybujú na značne solídnej úrovni. O kvalitách Leonarda DiCapria sa ani nemusíme baviť, zaujala však aj pestrá plejáda jeho hereckých kolegov vo vedľajších roliach. Najviac samozrejme šialený Jonah Hill a veľmi pohľadná Margot Robbie. The Wolf of Wall Street je filmom, ktorý sa síce zakladá na skutočných udalostiach, ale nemožno o ňom povedať, že by mal vysokú výpovednú hodnotu. Samozrejme, jedná sa o veľmi dobre natočený film pod taktovkou režiséra, ktorý už má niečo za sebou, ale divákovi v konečnom dôsledku po jeho skončení vlastne nič podstatné nedá. Snáď len poučenie, aby nerobil podvody s cennými papiermi na Wall Street alebo kdekoľvek inde. Na druhú stranu sa však jedná o totálne šialený film s množstvom zábavných scén, takmer nekončiacou hromadou nádherných žien ľahkých mravov, na ktoré sa veľmi dobre pozerá a aj napriek trom hodinám ho možno označiť za oddychovú záležitosť. Určite sa tak jedná o nadpriemerne kvalitný počin s vynikajúcim soundtrackom ako čerešničkou na torte.

Pokračovanie divácky legendárnej gangsterky The Godfather pôsobí omnoho lepšie ako prvý diel, ktorý položil základy pre celú túto trilógiu. Dej diváka prenáša do doby, kedy je pôvodný don už nejaký čas mŕtvy a rodine Corleone vládne Michael (Al Pacino), ktorý to však vôbec nemá ľahké. Potýka sa s mnohými problémami, ku ktorým patria pokusy o jeho zabitie, zrady blízkych priateľov, súdne procesy, politická situácia v Spojených štátoch na konci päťdesiatych rokov a menovať by sa takto dalo ďalej. Aj napriek polenám, neustále padajúcim mu pod nohy, sa vždy musí s kamennou tvárou vyrovnať s nepriaznivou situáciou a spoľahlivo viesť svoju rodinu, svoju firmu. O všetko sa totižto dá veľmi rýchlo prísť. Ak sa na tento snímok pozeráme z akéhokoľvek uhla, musí nám byť jasné, že kvalitatívne je niekde omnoho vyššie než diel prvý. Veľa vecí, ako napríklad väčšina hereckého obsadenia, zostala zachovaná, takže divák sa už nemusí toľko trápiť s tým, aby si znovu pamätal nové a nové mená, ale niekoľko podstatných vecí sa zmenilo. Snáď možno povedať, že dokonca k lepšiemu. Najvýraznejšie zmeny pozorovať v spôsobe rozprávania deja celého filmu. Zatiaľ čo v prvej časti bola väčšina scén a dialógov zdĺhavá, komplikovaná a miestami až nudná, v tomto prípade všetko pôsobí inak. Scény sú kratšie, vďaka čomu pôsobia omnoho dynamickejšie a postup dejom je tak omnoho plynulejší. To je pri filme s takto dlhou metrážou rozhodne pozitívna vec. Skrátené sú takisto aj dialógy, ktoré vďaka tomu pôsobia údernejšie a sofistikovanejšie. Postavy diváka tak skoro neomrzia. Veľkým plusom filmu a tým, čo si na ňom všetci toľko pochvaľujú, sú však scény, ktoré sa retrospektívne vracajú na začiatky nebohého Vita Corleoneho. Od jeho mládežníckeho príchodu do Spojených štátov, cez začiatky amerického snu a vypracovania sa až na pozíciu dona, uznávaného, ale nebezpečného človeka. Postavy, v ktorej v prvej časti zažiaril Marlon Brando, sa tentokrát ujal Robert De Niro, aby sa vžil do role mladého Taliana zo Sicílie na vzostupe za mocou. Dobový New York prvej polovice 20. storočia uchváti a scény z neho sú bezpochyby najlepšími časťami filmu spoločne s tými, ktoré zobrazujú priebeh Kubánskej revolúciu v Havane. Najväčším neduhom je, opäť raz, celková minutáž filmu. Tri a pol hodiny sú ako jedno filmové sústo naozaj veľa, hoci v tomto prípade dej plynie relatívne rýchlo. Objektívne však treba skonštatovať, že kvalitne by sa tento film dal natočiť aj s kratšou minutážou. The Godfather: Part II stále nie je tým typom gangsterky, kde by sa veľa strieľalo a bolo veľa akcie. Rovnako ako v prvom dieli tu dominuje skôr psychologická stránka fungovania mafie, pohľad na rodinu ako celok, zradu a podobné faktory. Narozdiel od prvého filmu sa na to však pozerá, aj napriek dlhej minutáži, omnoho lepšie. Divák sa baví, aj keď si otvorene môžeme povedať, že viac akcie by filmu určite neuškodilo. Ba naopak. V spojení s mnohými kvalitne spracovanými scénami, by ho mohlo posunúť v celkových hodnoteniach ešte vyššie. Každopádne sa jedná o poctivú filmárčinu a Oscar, minimálne ten pre Roberta De Nira, je absolútne zaslúžený.

Ak chcete niekomu predstaviť skupinu Rammstein v kocke, pustite mu tento videoklip. Sumarizuje všetko, čím sa skupina počas svojej existencie preslávila, a v tomto prípade zachádza ešte viac do hĺbky celej veci. To tak, že inšpiráciu pre túto pesničku čerpali zo skutočného prípadu "internetového kanibala" Armina Meiwesa. Z toho aj názov skladby "Mein Teil". Zatiaľ, čo pri väčšine hudobných klipov výrazne dominuje buď to zvuková alebo obrazová zložka, v tomto prípade tomu tak nie je a kvalitatívne obe kráčajú ruka v ruke. Z albumu "Reise, Reise", ale vlastne z celej diskografie Rammstein, v subjektívnom ponímaní, radím túto skladbu veľmi vysoko, keďže ponúka nielen tvrdý zvuk vrcholiaci úderným refrénom, ktorý "buší" do bubienkov ako kladivo, ale textársky na pozadí ponúka aj príbeh, čo je jeden z faktorov, ktorý môže akúkoľvek pesničku naprieč všetkými žánrami kvalitatívne vystreliť o nejeden stupeň vyššie. Videoklip pasuje k skladbe dokonale, striedajú sa v ňom perverzné výjavy a "disturbing" momenty natočené dobrou kamerou a ešte lepšie zostrihané. Záver videoklipu z berlínskych ulíc takisto stojí za to a dnes je už legendárny. Mein Teil je kvalita. Ako po stránke hudobnej, tak aj po stránke vizuálnej. Rammstein vás v ňom vezmú do najhlbšieho perverzného pekla a verte, že táto jazda sa vám bude určite páčiť. Skladba nemá kvalitné prevedenie len v tejto podobe, ale stojí za to si ju vypočuť aj naživo a vidieť, ako Till Lindemann páli Flakea Lorenza gigantickým plameňometom.

O tom, že skupina Rammstein je kontroverzná, sa už snáď ani nemusíme baviť. Odzrkadľujú to nielen ich texty, ale najmä spôsob, akým sa prezentujú. Istou formou kontroverzie a toho, na čo všetko sa skupina nechá "nahovoriť", je aj videoklip k tejto skladbe. Po hudobnej stránke, je skladba z albumu "Rosenrot" ďalšou z mnohých nadupaných vecí, ktoré Rammstein počas svojej kariéry nahrali. Hoci sa nejedná o nejaký veľký hit či prelomovú skladbu, v jednotlivých pasážach stále dokáže skvele vyniknúť basgitara Olivera Riedela, aby celok vyvrcholil tvrdým industriálnym kombom všetkých členov skupiny počas refrénu. Poslucháč sa tak na nedostatok poriadneho zvuku rozhodne sťažovať nemôže. Čo sa samotného videoklipu týka, ten rozdeľuje ľudí na dva tábory. Tých, ktorým bol trochu proti srsti a tých, ktorí sa cez neho dokázali bez problémov preniesť. Obrazy v ňom lahodia určite viac ženskému oku, ale treba uznať, že k textu piesne pasuje tento videoklip výborne. Mann gegen Mann sa svojim spôsobom snaží boriť predsudky. Vytvára okolo seba akúsi atmosféru kontroverzie, možno až spoločenského znechutenia, ktoré tak preslávilo Rammstein. Týmto sa videoklip sám "predáva" a dostáva do povedomia ľudí. Rozdeľuje, šokuje, upozorňuje. Darí sa mu to, čo je pre neho plusom. Avšak tak rýchlo, ako si na tento videoklip človek spomenie, tak rýchlo naň aj zabudne. Z tvorby skupiny sa jedná skôr o druhotriednu záležitosť, ktorú predčí nejeden iný kúsok.

Vymýšľať stále nové nápady pri tvorbe seriálu dá určite zabrať, obzvlášť, keď si pripadáte, že ste z hercov už "vytrieskali" všetko, čo sa dalo. V tej chvíli, ak chcete so seriálom pokračovať, prichádza čas na to, aby ste pôvodné herecké obsadenie nahradili novým. Touto cestou sa tvorcovia vybrali aj pri tejto sérii Misfits. Dôverne známe postavy, s ktorými sa divák stretával v predchádzajúcich sériách zmizli, alebo ešte postupne miznú a postupne sú nahrádzané novými. Zatiaľ, čo väčšina divákov v tomto prípade tento krok pravdepodobne neuvíta, za seba musím povedať, že som spokojný a nič mi na tom nevadí. Výber nových postáv síce nemusí byť až tak divácky "atraktívny", ale seriál si aj napriek tomu dokáže bez problémov držať stabilnú kvalitu, ktorú si v predchádzajúcich sériách vybudoval. Úlohu hlavnej postavy plnohodnotne preberá Joseph Gilgun so svojim šibnutým, ale výborným humorom. Hereckí kolegovia ho adekvátne dopĺňajú, ale kvalitatívne sa ich postavy "Rudymu" nedokážu vyrovnať. Snáď len z času na čas to svojim vystupovaním okorení postava Shauna Dooleyho, ktorý stvárňuje agresívne pôsobiace probačného pracovníka so záľubou v karaoke. Dejový storytelling sa snáď ešte zmenil k lepšiemu, keď dáva priestor menším, ale za to údernejším a zábavnejším príbehom jednotlivých dielov. Celková dejová línia sa nesie naprieč sériou a v porovnaní s jednotlivými námetmi epizód však jej kvalita pokrivkáva, a niekedy môže pôsobiť nudne či až priveľmi stupídne. Ale na to si už divák, obzvlášť v tomto prípade, mohol zvyknúť. Misfits - Season Four privial do celého seriálu nielen úplne nové postavy, ale celkovo akýsi svieži vánok, ktorý snáď už aj bol potrebný. Na osem dielov sa pozerá dobre a podobne ako predošlé série, ani v tejto nie je nič, čo by robilo zo seriálu brak, ale ani nič, čo by ho mohlo vynášať do nebies. Solídna oddychová séria s novou partiou z londýnskeho komunitného centra.

Rammstein sa v tomto videoklipe vžívajú do role nie veľmi zodpovedných hasičov, ktorí sa na výjazd veľmi neponáhľajú. Keď však opustia hasičskú stanicu a šinú si to obrovským kolosom krajinou, vyzerá to tak, že ich nikto a nič nemôže zastaviť. Snáď len havária priamo na mieste ich zásahu. Skladba z albumu "Rosenrot" patrí v celej tvorbe skupiny určite k tým najznámejším a najhranejším záležitostiam vôbec, ale keď sa detailnejšie pozrieme na videoklip k nej, človek by ani nepovedal, že sa tieto dve veci môžu až tak kvalitatívne odlišovať. Jedna druhú kvázi vylučujú. Hudobná stránka je akčná, úderná a energická, čo by sa teoreticky dalo povedať aj o videoklipe, ale len v prípade, že by bol spracovaný výrazne lepšie. Samotná myšlienka klipu pritom nie je vôbec zlá, dokonca v sebe nesie vtip a Murphy zákon na záver. Čo ho však kazí je počítačové spracovanie gigantického hasičského auta a vecí, ktoré cestou demoluje. Dnes, ale zrejme už aj v 2005, sa na to nepozerá dvakrát najlepšie a grafika pôsobí veľmi lacným dojmom. Benzin je po hudobnej stránke už klasický počin a jeden z "the greatest hits". To sa ale, bohužiaľ, nedá povedať o videoklipe, ktorý patrí určite medzi najslabšie veci, aké táto nemecká metalová skupina kedy vydala, hoci posledné tri sekundy sú vynikajúce.

Obdobie druhej svetovej vojny, Slovenského štátu a arizácie židovského majetku zanechalo v našej histórii nezmazateľnú škvrnu. Príbeh o tejto krušnej doby zobrazuje aj film, v ktorom Tóno Brtko (Jozef Kroner) vďaka svojmu švagrovi - vysoko postavenému členovi Hlinkovej gardy, dostane možnosť arizovať obchod židovskej vdovy pani Lautmannovej (Ida Kamińska). Tóno sa síce proti svojej vôli, ale nakoniec rozhodne za vdovou ísť, ale nedokáže jej dôvody svojho príchodu vysvetliť natoľko, aby ho pochopila. Z nedobrovoľného arizátora sa u nej skôr stáva pomocník v malom obchode na korze, vytvára sa medzi nimi zvláštny priateľský vzťah, ktorý však naruší doba a moment, kedy z mesta začnú deportovať židovské obyvateľstvo. Tóno nevie, čo si počať, aby starú vdovu zachránil. Film vznikol v dobe, kedy boli rany vojny ešte nezahojené a tak možno ani mnoho ľudí nebolo úplne vyrovnaných s tým, čo sa stalo. Dnes sa už na film pozerá inak, ale stále divákom pripomína hrôzy vojny, ktoré sa snáď už nikdy nezopakujú. Dielo už, nielen námetom, ale aj spracovaním scenára nesie zreteľné črty umeleckej tvorby obdobia po druhej svetovej vojne - dej je zasadený do malého mestečka, kde sa každý pozná s každým a každý má nejaké jedinečné črty, ktoré tu a tam ukážu to, čo má v skutočnosti za lubom. Divák tak má možnosť dokonale vidieť vykreslené charaktery jednotlivých postáv a ich konanie. A aj keď v tomto prípade zas taký široký záber postáv film neponúka, postačuje na to, aby bolo jasne vidieť to, ako sa, nie asi, ale určite správali ktorýsi ľudia počas tejto hroznej doby. Najlepšie to tu vidieť snáď na hlavnej postave Tóna, ktorý síce bol postavený do pozície arizátora, ale starej vdove by nedokázal ublížiť a chcel ju dokonca ochrániť, čo v ňom vyvoláva značné vnútorné rozbroje a musí bojovať so sebou samým. Dejovo je film síce jednoduchšieho rázu, ale poníma závažnú tému a tvorcom sa podarilo ju skĺbiť do celku veľmi šikovne a tak, že diváka zaujme. Žiadne komplikované dialógy a zvraty v deji, snáď na jednu výnimku, film neponúka, nesie v sebe však odkaz a posolstvo a to je možno omnoho dôležitejšie. Zlaté sošky sa predsa nevyhrávajú len tak. Obchod na korze je bezmála jedným z najdôležitejších, ak nie najdôležitejším filmom v histórii slovenskej kinematografie. Nielenže zobrazuje dobu, kedy spoločnosť v tejto krajine vo veľkom zlyhala, na čo sa nikdy nesmie zabudnúť, ale podarilo sa to zachytiť jedinečným spôsobom. Tvorcovia vo filme poľudštievajú bežného človeka, ktorý razom zo dňa na deň mohol rozhodovať o osude iného človeka, ale svedomie mu nedovolilo, aby mu nejakým spôsobom čo i len trochu uškodil. Smutný príbeh jednej doby je naozaj jedinečným počinom, na ktorý môžeme byť právom hrdý. Nositeľ prvého a zrejme aj jediného ocenenia Oscar pre slovenský film.

Juhoafrická republika je bezpochyby krajinou, ktorá v sebe mieša mnohé kultúry a má bohatú históriu. Od príchodu nemeckých a holandských prisťahovalcov v období 17. storočia, cez dobu otroctva a dlhé roky apartheidu až do jeho ukončenia a zavedenia modernej demokracie. Dnes sa táto krajina na južnom cípe afrického kontinentu radí medzi značne vyspelé a stále napredujúce. Ako kultúrne, tak aj ekonomicky. Samozrejme, že aj tu badať medzi ľuďmi a spôsobom života rozdiely, ale tento dokument sa zameriava viac-menej len na "to pekné" a chce Juhoafrickú republiku odprezentovať divákovi v dobrom svetle. To sa samozrejme aj darí. Cez Johannesburg a Kapské Mesto sa postupne dokumentom divák dostáva na vidiek krajiny. Po nejakých tých historických faktov, o kolonizácii, o apartheide a záberoch na prírodu a okolie miest s ich zlatistými plážami obmývanými modrastým morom, sa na spomínanom vidieku už viac dokument pretransformováva z cestopisu na dokument o svete juhoafrických vín a viničov. Treba podotknúť, že aj keď sa o týchto vínach rozpráva zaujímavo, nemusí táto téma zaujať každého a určite by si množstvo ľudí pozrelo napríklad ďalšie prírodné krásy tejto krajiny. Afrique du Sud: La région du Cap je aj tak príjemným a ľahko stráviteľným dokumentom. Rýchly hodinový cestopis je akurát stvorený na zahnanie dlhej chvíle a divák tak môže aspoň takouto formou cez svoju obrazovku precestovať nejaký ten ďalší kus sveta a možno aj načerpať inšpiráciu pre svoju dovolenku.