GTS_PUNK

Všetko u nej začalo ako u malej, keď v dvoch rokoch objavila svoju kundu. Takto tvrdo opisuje počiatky svojej sexuality hlavná postava filmu, Joe (Charlotte Gainsbourg), keď začína rozprávať dlhočizný príbeh svojho života. Života plného prekážok, trápení, ale najmä sexu. To je totižto to, čo Joe sprevádza od doby, kedy v pätnástich rokoch prišla o panenstvo. Odvtedy pravidelne strieda jedného partnera za druhým, "súťaží" v počte súloží a postupne do toho ničí životy nielen iným, ale aj sebe. Teraz sa cíti ako najhorší človek na svete a potrebuje, aby ju niekto vypočul. Chce, aby ju niekto odsúdil za všetko, čo kedy urobila? Z mnohých jej výpovedí to vyznieva, že áno, ale ako už divák môže poznať von Trierovu režisérsku školu, určite sa za rozprávaným príbehom hlavnej postavy neskrýva iba prvoplánová záležitosť, ktorá by bola vyslovená hneď na začiatku. Dokonca ani počet erotických, priam až pornografických scén, síce značne umelecky poňatých, ale stále pornografických, nemá byť hlavnou pointou prvého dielu filmov s príznačným názvom. Za slovo "nymfománia" možno skryť snáď síce len jednu vec, ale možno sa na ňu pozerať z viacerých uhlov, presne ako to robí práve von Trier v tomto prípade. Nymfomániu v príbehu maskuje za mnohé metafory, konkrétne napríklad za chytanie rýb, a takisto sa značne vyžíva v používaní symboliky. To je jeden zo znakov tvorby, ktorý možno badať vo viacerých jeho dielach. Našťastie, tuto nie je používanie symboliky až veľmi prehnané a ruke v ruke zapadá do jednotlivých kapitol filmu. Pozerá sa na to dobre a ani relatívne dlhý "Director´s cut" diváka nenudí. Vyvrcholenie svojej "trilógie depresie" režisér so všetkými pocitmi a stavmi prenáša aj do širokého záberu postáv. Samozrejme, že najviac sú chorobné nálady odrazené v hlavnej postave, Joe, ale množstvo narážok možno badať aj pri iných postáv, pričom najlepšou pasážou zrkadliacou práve túto záležitosť, je kapitola "Delirium". Čiernobiele pásmo zobrazujúce odchod aj toho posledného, ktorého mal človek rád. Za bolesti jeho aj seba. Preludy a blúznenie. Poézia na plátne a najlepšia časť celého filmu. Negatíva sa v tomto prípade hľadajú ťažko, ale na druhú stranu si takisto treba povedať, či toho film skutočne ponúka toľko pozitívneho. Kto chce vidieť sex, nech si pustí porno, a snažiť sa získať diváka na niečo "kontroverzné" je dnes už pomerne ťažké. Zväčša sa nakoniec totižto jedná o niečo, čo nešokuje a zníži dojem z celkového očakávania. Nymph()maniac: Volume 1 je práve takýmto filmom. Ak nie je divák skutočný puritán, tak ho v tomto prípade až nemá čo tak veľmi šokovať. Na tvrdé vyobrazenie sexu sme z filmov dnes už akosi zvyknutí, a hoc je celý tento jeden dvojdielny počin postavený práve na ňom, dokáže zaujať diváka svojou inou stránkou. Príbeh jednej nymfomanky je do hĺbky skvelou životnou sondou, ktorá sem-tam síce kvalitatívne klesne, ale stále baví. Môže nastavovať zrkadlo celej spoločnosti a nútiť diváka premýšľať, zatiaľ čo sa na neho valí ďalšia životná kapitola zabalená do symbolických obrazov. Prvá časť dilógie má svoju kvalitu, hoci priemernej chuti, ale značne pozerateľnú a plnú dobrých vecí. Živná pôda pre druhý diel je na konci snímku dobrá, ale to v konečnom ponímaní nie je pre diváka dobré. Volume II je jasnou odpoveďou prečo.

Udalosti, ktoré sa stali pri Crystal Lake sú už pät rokov staré. Teraz neďaleko miesta, kde sa odohrala masakra, otvorili tábor, kde sa majú zaúčať noví táboroví vedúci. Partia mladých ľudí sem prichádza s domnienkou užiť si voľno a možno sa sem-tam niečomu aj priučiť. Vedúci ich hneď prvý večer vystraší "historkou" o miestnom zabijakovi Jasonovi, ktorý sa má potulovať lesmi. Väčšina z nich to však berie na ľahkú váhu, ale netrvá dlho a počet ľudí v tábore začne klesať. Na svedomí to má práve Jason bažiaci po pomste. Historka sa stáva skutočnosťou. Druhé pokračovanie "kultovej" série o zabijakovi od jazera Crystal Lake je v porovnaní s úvodným dielom takmer neporovnateľné, no zároveň nesie veľké množstvo spoločných čŕt. Čo však treba hneď podotknúť je fakt, že kvalitatívne film pôsobí úplne inak, lepším dojmom. Netrvá mu tak dlho, kým sa dej rozbehne a divák tak nemusí čakať až na jeho záver, než sa vôbec bude niečo diať. Rýchlo rozbehnuté tempo zo začiatku filmu plynie bez väčších zásekov a dejová linka už nepôsobí tak stupídnym dojmom ako v úvodnom dieli série. Herecké obsadenie je takisto omnoho lepšie. Výkony jednotlivých postáv pôsobia profesionálnejšie a samotní herci sú sympatickejší, čo je bezpochyby dôležitým filmovým faktorom. Bohužiaľ, toho negatívneho je tu takisto požehnane. Jasnú podobnosť s prvým dielom v tomto prípade badať pri scénach, keď divák sleduje dianie z pohľadu Jasona, čo je vlastne len pohyb nestabilnou kamerou uprostred húštiny stromov, navyše doplnený o nepríjemné kvílenie, ktoré ťahá uši a určite nezvyšuje divácky pôžitok. Takisto aj napriek tomu, že je dej premyslenejší a nepôsobí až tak nudne a stupídne, stále sa nejedná o niečo s hlbším príbehom. Ale to tvorcom až tak nemožno vyčítať, pretože žáner filmu je niekde úplne inde. Osobne mi tam však nejaká hĺbka navyše chýbala. V tomto prípade je (však dostatočne) nahradená ľahkou erotikou a viacerými sexuálnymi narážkami v dialógoch jednotlivých postáv, ktoré pasujú do prostredia, v ktorom sa film odohráva. Letná idylka plná mladých ľudí doplnená o jedného zabijaka. Friday the 13th Part 2 je len druhým pokračovaním dlhočiznej série, ktorá kvalitou rozhodne neprekvitá a svoju slávu získala iba vďaka jednej "kultovej postave". Tento diel však nemožno považovať za nejakú obrovskú katastrofu. Samozrejme, že ponúka veľa "pre a proti", ale s adekvátnou minutážou, relatívne solídnym scenárom, neznámym, ale sympatickým hereckým obsadením a v konečnom dôsledku pozerateľným spracovaním, sa jedná o oddychovú hororovú záležitosť, ktorá narozdiel od jej predchádzajúceho dielu, diváka nemôže uraziť. Kvalitatívne sa pohybuje kdesi okolo priemeru a nesie jasné črty hororu osemdesiatych rokov. Čiže slabšie všetko je zamaskované ľahkou erotikou a vraždami k tomu. Akosi to tu funguje a jedno pozretie sa zvládnuť v pohode dá.

"We accept the reality of the world with which we're presented. It's as simple as that." Premýšľali ste niekedy nad tým, že svet, v ktorom žijete nie je skutočný? Že je to všetko len akýsi klam? Dokonca ani tento komentár v ňom nie je skutočný. Presne v takom svete po dobu tridsiatich rokov už žije hlavná postava tohto filmu, Truman Burbank (Jim Carrey). To, čo sa pre neho javí ako (takmer) dokonalý svet bez nástrah, je v skutočnosti najväčšia reality show na svete, v ktorej je on hlavnou hviezdou. Zavretý v najväčšom štúdiu sveta nič netušil až do chvíle, kým na ulici nezbadal muža, ktorý pripomínal jeho "mŕtveho" otca a jeho následne odvlečenie preč z pľacu. Od tejto chvíle si začal všímať, že všetko nie je s kostolným poriadkom, až sa nakoniec rozhodne, že svoje rodné mesto po tridsiatich rokoch opustí. Tým pádom sa však rozhodne opustiť aj svet, ktorý je skutočný len pre neho. Námet filmu je samozrejme čistá fikcia (alebo snáď nie?!), ktorá by sa v skutočnosti nedala zrealizovať. Ale práve to je na filmoch skvelé, ako divákovi dokážu priblížiť a ponúknuť aj absolútne nereálne veci. Jednou z nich je aj koncept podobnej reality show. Aby som to zobral všetko postupne, začnem tým, že námet filmu je určite solídnou záležitosťou, ktorej spracovanie však slabo kazí len to, že dnes už vidno značne nekvalitné počítačové animácie z devätdesiatych rokov. Ak ich však dáme bokom, samozrejme, dostávame solídnu filmárčinu odpovedajúcu danému žánru. Mix komédie a drámy dokáže fungovať, a tu vidíme ukážku ako na to. Čo však v tomto prípade najviac vyniká, okrem záverečnej scény, je herecké obsadenie. Pokojne by sme mohli povedať "na druhú", pretože tu herci väčšina hercov hraje hercov, ktorí hrajú normálnych ľudí. A svojím spôsobom sa na tento celý "reality world" cirkus dobre pozerá a jediný, kto môže divákovi prekážať, je samotný Jim Carrey. Ale to je možno len môj osobný pohľad na celú vec, keďže práve tento herec zrovna nepatrí k mojim najobľúbenejším. The Truman Show je akýmsi zvláštnym dielom na filmovom poli. Svojim námetom sa značne vymyká čomukoľvek pred ním, ale koncept diváka určite chytí. To vďaka dominantným dvom veciam - hereckým výkonom a spomínanej záverečnej scéne, v ktorej dochádza k priamej konfrontácii medzi Trumanom a tvorcom celej reality show, volajúcim z nebies. Treba uznať, že pár záverečných minút v sebe nesie nejaké to posolstvo, v ktorom si každý nájde to svoje o živote, a že úplný koniec filmu je dokonalou a najzábavnejšou scénou, ktorá dokonale profiluje moderného televízneho diváka. Nejedná sa o najlepší filmový počin histórie, ale o kvalitnú jedinečnú záležitosť, ktorá si bezpochyby zaslúži divácku pozornosť. Otvorený koniec je navyše ďalším malým plusovým bodom. Kvalitatívne sa film pohybuje kdesi na úrovni vyššieho priemeru, ďalej by som však nezachádzal. Dokáže pobaviť, ale má svoje hranice, cez ktoré sa nedokáže dostať. V tomto prípade možno doslova.

V dnešnej dobe je normálne, že v televízii dostávajú svoje miesto aj športy, ktoré široká verejnosť nemá možnosť až tak veľmi vidieť. Jedným z takýchto športov je aj práve hra "Človeče, nehnevaj sa", pre ktorej propagáciu sa rozhodla RTVS. Prestížny Gold Cup, súťaž v tejto spoločenskej hre, pustili do vysielania o polnoci prvého apríla 2017, a hneď bolo jasné, že si získava diváka. Vďaka živej linke priamo do dejiska turnaja v Mlynskej doline, či príspevkom na Facebooku, išlo snáď o najväčšiu interakciu medzi divákom a televíziou v slovenskej histórii. Celkovo dva zápasy so štyrmi hráčmi za stolom trvali takmer tri hodiny, a okrem množstva napínavých akcií, ktoré by človek pri takejto hre ani nečakal, ich dopĺňal skvelý komentár Marcela Merčiaka a Pavla Gašpara. Tí, rovnako aj hráči, niekedy povedali takú výbornú hlášku, že človek priam až neveril, že sleduje program na verejnoprávnej televízii. Gold Cup "Človeče, nehnevaj sa" je síce len prvoaprílovou satirou, podobne ako preteky slimákov či počítanie oviec spred niekoľkých rokov, ale treba podotknúť to, že tento program predčil očakávania snáď všetkých, a je až obdivuhodné, koľko ľudí si ho pochvaľuje. Jasné, že teraz sa "Človeče, nehnevaj sa" nestane národným športom, ale pustiť takéto vysielanie pravidelne aspoň raz do roka by určite bolo milým počinom, ktorý by si pozrelo značné množstvo divákov aj napriek pokročilej nočnej hodine. Ročník 2017 vyšiel na výbornú.

Život v brazílskych favelách nie je prechádzka ružovou záhradou. Malé deti z chudobných pomerov sa tu s násilím a kadejakými inými nástrahami stretávajú už od útleho detstva a preto sa nemožno čudovať, že sú tým, čo vidia, do značnej miery ovplyvnené. Príbeh z jednej z takýchto favel rozpráva aj tento film, ktorého dianie divákovi približuje mladý Rocket (Alexandre Rodrigues). Ten síce nie je členom žiadneho z gangov, ale násilie takisto vníma už od detstva. Jeho snom však nie je pobehovať po štvrti so zbraňou v ruke, jeho snom je stať sa fotografom, na čo upriamuje všetko svoje snaženie. Cez jeho očí a neskôr fotoaparát divák sleduje príbeh tvrdého a nemilostivého prostredia chudobných ulíc Rio de Janeira, ktoré si dokážu podmaniť len tí najmocnejší, ktorí sa neboja za žiadnu cenu zbaviť svojej konkurencie. Vraždy, drogy, strach. To všetko je vo favele Cidade de Deus na dennom poriadku a Rocket pred touto realitou rozhodne nezatvára oči. Pred touto krutou realitou rozhodne nezatvárajú oči ani samotní tvorcovia filmu, ktorí sa do neho rozhodli angažovať početné množstvo nehercov, medzi nimi aj niekoľko skutočných členov gangov a natáčať v skutočných brazílskych favelách povestných svojou často vysokou chudobou a kriminalitou. A to presne film reflektuje od samotného začiatku. Z viacerých uhlov pohľadu nám dovoľuje nahliadnuť na životy hlavných postáv, pričom divák tak získava nové a nové súvislosti, ktoré dotvárajú mozaiku deja a vytvárajú celistvý príbehový podklad, ktorý film rozpráva. V množstve vecí si takisto neberie servítku pred ústa a brutalitou rozhodne nešetrí. Veď scéna, v ktorej sa novoprijatý člen gangu chystá zastreliť asi päť či šesťročné dieťa, ktoré postrelené plače o život, je dosť drsná a ťažko si narýchlo spomenúť na niečo podobné z akéhokoľvek iného filmu. Herecky, či skôr v tomto prípade skôr neherecky, sa nejedná o žiaden kasový trhák, v ktorom by ste poznali mená jednotlivých ľudí vystupujúcich na plátne. Vďaka ich autenticite sa na nich však dobre pozerá a jediná vec, ktorá v tomto prípade prekáža, je tá, že hlavná postava Rocketa snáď nedostáva toľko priestoru, koľko by si ako hlavná postava zaslúžila. Dôveryhodnosť podfarbená skutočnými udalosťami, ktoré boli filmu predlohou, je spracovaná kvalitne, o tom niet pochýb, ale film má rozhodne aj svoje negatíva. Pre niekoho to môže byť až prehnané vyobrazenie násilia, pre iného zasa dĺžka celého filmu, ktorá ľahko presahuje dve hodiny. To je viac-menej filmový štandard, ale kvôli značne komplikovanému príbehu by v tomto prípade bolo dobré možno niekoľko scén v konečnom dôsledku ubrať. Cidade de Deus vynikajúco odráža dve tváre Brazílie. Na jednej strane raj turistov so zlatistými plážami, sambou a slávnym karnevalom a na druhej strane favely, chudoba a niekoľko brutálnych vrážd na dennom poriadku. Film samotný vám môže dať miestami dosť zabrať nielen svojou brutalitou, ale aj nie najjednoduchším príbehom, ktorý sa však ale oplatí si pozrieť. A hoc sa nejedná o tú najlepšiu filmárčinu pod slnkom, svoj účel a možnú sociálnu kritiku film napĺňa do posledného záberu na Mesto bohov. Z mojej strany je to lepší priemer, ktorý síce nešokoval ani neznechutil, len poukázal na to, ako sa veci majú. Kvalitné, ale niečo viac som vo filme nenašiel.

Druhá séria seriálu o mladých londýnskych delikventoch s nadprirodzenými schopnosťami sa od tej prvej na prvý pohľad takmer vôbec nelíši. Keď sa však zadívame na jednotlivé epizódy a priamo ich porovnáme s tými, ktoré má divák možnosť sledovať v úvodnej sérii, je badateľný mierny pozitívny kvalitatívny posun vpred. Hlavné obsadenie ostáva stále rovnaké, len v jednotlivých častiach sa objavujú nové epizódne postavy, ktoré zväčša už nevidno v ďalších častiach. Dej sa tak primárne točí už okolo divákovi známej pätice postáv. Zatiaľ, čo v predošlej sérii sa dej skôr uberal postupne smerom dopredu diel po dieli a bol zreteľný, v týchto siedmich dieloch tvorcovia presedlali na štýl, ktorý nazývam "storytelling americkej kriminálky". To je v skrate to, keď počas 45 minút stopáže dielu riešite stále niečo nové a rovnakom dieli sa to začína aj končí. V tomto prípade hlavné postavy takmer stále bojujú s niekým iným, kto získal počas búrky superschopnosti a snaží sa ich zneužívať v svoj prospech a škodiť iným. Nový diel, nový zloduch. A na pozadí každého dielu sa do toho pomaly rozvíja hlbší dej, na ktorom si vlastne celý seriál zakladá. Je to naozaj vec, ktorú si aspoň ja spájam skôr so zámorskou tvorbou, než s niečím európskym. Avšak, nesťažujem si, pretože kvalitu z toho je cítiť. Seriál sa pomaly usadil, vie akým smerom sa chce uberať (narozdiel od prvej série) a diváka si získava stále viac a viac. Svoje nedostatky sa snažia tvorcovia z Channel 4 maskovať za lacne vyobrazený sex mladistvých a drogy. Neviem, či to na britské publikum funguje, ale ja to považujem za jeden z nedostatkov nielen tohto seriálu. Misfits - Season Two by sa v kocke dalo zhodnotiť asi tak, že oproti prvej sérii je kvalitatívny rozdiel badateľný. V pozitívnom slova zmysle. Dokáže diváka baviť omnoho viac a to najmä vďaka napísanému príbehu a dejovej línii, ktorá si konečne našla svoj správny smer, vďaka hereckému obsadeniu, na ktoré si divák už zvykol a takisto aj vďaka vtipu, ktorý sa z času na čas naozaj zadarí. Avšak aj napriek tomu, že je rozdiel značný, takýto teen sci-fi žáner zrejme nikdy nebude mať takú kvalitu, aby mohol kvalitatívne celkovo pôsobiť ako dielo, ktoré sa vymyká priemeru. Aspoň nie v mojich očiach.

Viktor Navorski (Tom Hanks) prichádza do Spojených štátov, aby splnil to, čo sľúbil svojmu nebohému otcovi. Medzitým, čo je v lietadle, však prebehne v jeho domovskej krajine vojenský prevrat a rozpúta sa občianska vojna. Navorski sa stáva obyvateľom "žiadnej" krajiny a preto nemôže opustiť priestory letiska. Vrchní letiska ho tam najprv bez problémov držia, ale neskôr sa ho pokúšajú všemožne zbaviť, pretože tu začína žiť svoj vlastný život, ktorý sa z pár hodín zmení na niekoľko mesiacov. Medzitým si Navorski nájde na letisku prácu, zoznamuje sa s ľuďmi, vytvára vzťahy a stále dúfa, že splní sľub, ktorý dal otcovi. Dostať sa von z letiska však (pre neho) nie je vôbec ľahké. Toma Hanksa a spielbergovskú filmovú školu si vo filme pozrieť vždy rád. Keď sa k tomu títo dvaja dokonca spoja, divák má záruku, že dielo, ktoré sa rozhodol sledovať, by ho nemalo v žiadnom prípade nudiť. A tak tomu je aj v tomto prípade s týmto netradičným námetom. Ten však funguje, najmä vďaka svojej jedinečnosti a faktorom, ktoré z neho v konečnom dôsledku robia dobrý film. Dej sa rozbieha hneď od začiatku, vyhýba sa dlhému predstavovaniu postáv a ponára diváka do toho, čo sa na obraze deje. Film si tak možno užívať hneď od prvých minút, čo Viktor Navorski vstúpi na americkú pôdu. Aj keď je deväť mesiacov dlhá doba, dvojhodinovke filmu nechýba nič k tomu, aby si človek nemohol predstaviť, že hlavná postava na letisku skutočne mohla žiť, živiť sa a dokonca sa zabávať. Ako veľmi je tento film absurdný, o to viac je zábavný, aj keď humorom dvakrát neprekvitá. Zabáva tak, že nenudí a je príjemnou oddychovou záležitosťou. K tomu mu samozrejme nepomáha len námet a jeho dejová línia, ale hlavná zásluha patrí samozrejme hercom. Tom Hanks ako "stratený" občan akejsi post-komunistickej krajiny miestami síce vystupuje ako najväčší popletenec na svete, ale zároveň mu to dodáva značnú porciu charizmy, vďaka ktorej na mňa v tomto filme pôsobí sympatickejšie než kdekoľvek inde. Catherine Zeta-Jones takisto pôsobí sympatickým dojmom, hoc sa obraze strávi značne menšiu porciu minút. Celý film skvelo dotvárajú milé vedľajšie postavy, najmä zamestnanci letiska, ktorí stoja za Viktorom. The Terminal je nielen filmom od renomovaného režiséra s hviezdnym hercom v hlavnej úlohe. Je to takisto aj film, ktorý dokáže naozaj baviť. Nebudete sa pri ňom možno toľko smiať, pretože na jeho pozadí je vybudovaný značne seriózny príbeh, ale dokonale si pri ňom oddýchnete. Netreba pri ňom veľa rozmýšľať, stačí sa len pohodlne usadiť a nechať sa vtiahnuť do príbehu, ktorý vás dozaista zaujme. Americká "happy-end" šablóna sa tu síce vyskytuje takisto, ale množstvo ostatných pozitívnych vecí diváka príjme k tomu, aby ju dokázal prekúsnuť. V tomto prípade sa ani nejedná o nič až tak hrozné. Odporúčanie je na mieste.

Záležitosť, ktorú som dlhšie očakával a na ktorú som si dokonca kúpil lístok do kina, v konečnom dôsledku nepriniesla to, čo som od nej očakával. V roku 2011 odštartovali Rammstein svetové turné k 16. výročiu vydania ich prvého albumu koncertom v Bratislave, pričom jednou zo zastávok bola aj parížska aréna Bercy. Aj keď fanúšikovia robia tisíce videí z koncertov, kvalitatívne je to, ktorá sa v ten večer nahrávalo v Bercy, najlepšie. Predstavenie Rammstein totižto snímalo hneď niekoľko kamier a Jonas Åkerlund mal plán, čo s týmto natočeným materiálom urobiť. Po piatich rokoch od koncertu a všetkej úpravy materiálu, bol film uvedený do kín celého sveta len pre jeden večer. A úprimne treba skonštatovať, že za ten čas sa dalo v post-produkcii vytvoriť aj niečo lepšie. Na jednu stranu, Rammstein s ich hudbou a koncertnou show sú skvelí, inak tomu nebolo ani v tomto prípade, teda po hudobnej stránke je všetko v absolútnom poriadku. Problémom celého koncertného záznamu však ostáva niekoľko vecí. Tou prvou, ktorá je jasne badateľná už pri otváračke "Sonne", je rýchly a zbytočne prehnaný strih. Síce sedí a triafa sa do hudobného podkladu, ale ak by mal toto náhodou sledovať nejaký epileptik, mohli by mu hneď po pár záberoch volať pohrebnú službu. Ďalšou vecou, ktorá sa dá veľmi ľahko postrehnúť je to, že film nie je čisto záležitosťou nahrávanou len v aréne Bercy. Niekoľko záberov na členov kapely jasne dokazuje, že museli byť nahrávané dodatočne, a to nie len kvôli tomu, že pri niektorých strihoch nepasujú v ďalšom zábere pohyby postáv. Post-produkcia sa vyhrala aj s pridávaním niektorých efektov, viď horiace gitary pri skladbe "Du Riechst So Gut". Môže síce vyznievať, že sa jedná o zanedbateľné veci, ale tieto veci značne znižujú kvalitu celého koncertu. Rammstein: Paris je skvelým koncertom, ktorému však ubližuje post-produkcia svojimi hrubými zásahmi. K vystúpeniu kapely sa nemožno nijak kriticky vyjadrovať, ale k strihačom diela a grafikom upravujúcim ho, už áno. Celkový pôžitok z diela tým pádom klesá a divák sa už potom viac zameriava na chyby ako na kvalitný industriálny metal. Klesá až do takej miery, že sa z neho nakoniec stáva len priemerný hudobno-filmový zážitok, ktorý nezachraňuje ani veľké plátno v kine.

Je pochopiteľné, že veľké množstvo ľudí zrovnáva tento film so sériou Hunger Games. Podobnosti medzi nimi sú značné a aj mne tento film už od začiatku evokoval niečo, čo som predtým už v nejakej inej podobe videl. Divák sa ocitá v Spojených štátoch amerických zničených vojnou, kde sa mladí ľudia na prahu dospelosti musia rozhodnúť, do ktorej z piatich frakcií, chcú patriť. Mali by preukazovať nadanie len pre jednu z nich, ale mladá Tris (Shailene Woodley) zapadá do viacerých. To nie je vôbec dobré, a aj keď o tom spočiatku nikto nevie, mocní chicagskej vlády budúcnosti si nemôžu dovoliť to, aby sa po meste pohybovali "divergentní" ľudia, ku ktorým patrí aj Tris. Boj o prežitie sa začína. Veľmi nerád by som v tomto komentári porovnával tento film so spomínanou sériou Hunger Games, ale bohužiaľ mi to nedá. Neviem, či sa autorka knižnej predlohy tohto filmu inšpirovala a vytvorila niečo takmer identicky rovnaké, alebo či sa iba jedná o náhodu. Ak si oba filmy vezmeme, tak vidíme, že vznikli podľa knižnej predlohy, majú mladých hlavných hrdinov bojujúcich o život v post-apokalyptických Spojených štátoch, dochádza k milostným vzťahom a tak ďalej. Takýchto paralel by sme našli ešte niekoľko, ale keď sa zameriame iba na tento film, vidíme, že tu toho dosť nefunguje. Vynímajúc už samotný námet, dej od samotného začiatku neponúka niečo, čo divák už nemal možnosť vidieť niekde inde. Snaží sa tváriť sviežo, ale chutí skysnutejšie než to, čo sme už mali možnosť ochutnať. A aj keď sa sem-tam mihne niekoľko vecí, ktoré sú jedinečné, nejedná sa o nič svetoborné, čo by ho dokázalo vytiahnuť. Zrecyklovane film pôsobí dokonca aj po hereckej stránke, len v tomto prípade máte pocit, že sledujete romantickú drámu, na konci ktorej niekto zomrie na zákernú chorobu. Spojovať do súrodeneckého vzťahu hercov, ktorí v starších filmoch stvárnili partnerov, u diváka nemôže fungovať. Stále bude medzi týmito dvoma hercami vidieť iný vzťah, než ten, ktorý sa tvorcovia v tomto prípade snažia odprezentovať. Treba si otvorene povedať, že tento film toho nemá veľa, čím by sa mohol pochváliť. Na konkrétnu dobrú vec v ňom si dokonca ani nedokážem spomenúť. Divergent je, to si povedzme otvorene, iba lacnou kópiou Hunger Games. A to je čo povedať, keďže ani sériu s Jennifer Lawrence nemožno považovať za viac než priemernú záležitosť. V tomto prípade však kvalita celého filmu klesá ešte nižšie a určite nejeden divák ho pri stopáži 139 minút bude mať problém vôbec dopozerať. Jedná sa o podpriemernú záležitosť, pri ktorej sa až nechce veriť tomu, že sa dočkala niekoľkých pokračovaní s poriadne tučným rozpočtom na ich výrobu. Minimálne v tomto prípade sa však jedná o peniaze vyhodené von oknom. Slabá "kópia", ktorej sa radšej vyhnite.

Strach z neznámeho, skrytý hnev, moc, vláda, tyrania, krutosť, bolesť, propaganda. Tak nejak by sa dala opísať Veľká Británia, do ktorej je zasadený dej tohto filmového snímku. Žije v nej aj Evey (Natalie Portman), ktorý pracuje pre propagandistickú televíziu, ale takisto tu žije aj V (Hugo Weaving), ktorý chce ukončiť dlhotrvajúcu krutovládu vládnúcu spoločnosti. Chce to dosiahnuť spôsobom, ktorý sa nepodaril Guy Fawkesovi - chce odpáliť budovu Parliamentu. Cesta k dosiahnutiu tohto cieľa je však lemovaná prekážkami jednej vládnucej strany, ktorá drží nad Veľkou Britániou pevnú ruku. Na námety komiksov vzniklo už množstvo filmov a väčšinu z nich možno zaradiť medzi úspešné. Takisto aj tento film, ktorý však väčšina z nás pozná vďaka legendárnej maske Guya Fawkesa, preslávenej hackerskou skupinou Anonymous. Jej pôvod leží však niekde úplne inde, o čom pojednáva aj časť deja. Keď si ho vezmeme ako jeden celok, vidíme v ňom hneď niekoľko kontrastov. Samotný sa rozbieha veľmi rýchlo, nenecháva diváka čakať, čo je dobre, pretože si hneď môže začať užívať film. Bohužiaľ, pri vyše dvoch hodinách, nie je možné, aby si dokázal držať kvalitu celú dobu. Zatiaľ, čo spomínaný úvod a prvá polovica filmu je veľmi dobrá a baví, o tej druhej sa to už tak úplne povedať nedá. Jasne badať klesajúcu kvalitu a práve hlavné scény celého filmu bavia snáď najmenej. Dobrý film môže mať aj hluché miesta, ale mal by si vedieť získať späť divácku pozornosť. Samotný námet nevyznieva zle, vyznieva však trochu dosť naivne. Nech si o ňom spraví názor každý sám, ale za seba môžem povedať, že ma veľmi nenadchol. Akčné sci-fi spracovanie mi v tomto prípade nejako nesadlo. Vytiahnuť to v tomto prípade nedokáže ani početne známe herecké obsadenie, hlavne z úloh britskej tvorby. Za veľké pozitívum však považujem fakt, že počas celého filmu ani raz nevidieť na Huga Weavinga, skrývajúceho sa pod maskou V. V for Vendetta veľa ľudí považuje za film, ktorý môže jedného dňa prebudiť masy, aby zvrhli vládu vo svojej krajine. Ja v ňom však vidím varovanie pred tým, kam až môže zájsť nebezpečný vodcovský režim a slepé nasledovanie niekoho, kto môže vyriešiť "problémy", ktoré vlastne ani neexistujú. Takisto tu však vidím dielo, ktoré sa síce veľmi snaží a je to na ňom vidieť, ale nedokáže sa odraziť dostatočne vysoko od zeme, aby preskočilo latku priemernosti. Kadejaký námet spracovaný do formy s klesajúcou kvalitou. Možno ho považovať za malé sklamanie, aj napriek tomu, že som od neho takmer nič neočakával.