jhrasko

Naše existovanie /potreba lásky, nevyhnutnosť priateľstva/ čoby najväčšia ilúzia, neuchopiteľná a nepochopiteľná, napriek tomu krásna a nekonečne inšpiratívna. S minimom slov (veď na čo), v hopperovských farbách, nostalgicky, clivo, s vtipom a odvahou (ach tí kabaretní umelci), láskavo, s pokorou a obdivom k svojmu autorovi. Pohybujúce sa obrázky a La Grande Illusion...a ja teda už mlčím, psssst...

Herecky krásny a čistý film s nutne deziluzívnou pointou a životným ponaučením pre oboch hlavných aktérov. Cesty srdca sú nevyspytateľné, tradičný model A chce B, B chce ale C, resp. vlastne ani nevie čo a koho chce tu funguje dokonale. Je možné, že niekto zo seba dostane po nepríjemnom ponížení a v logicky nazbieranej horkosti vetu: "A kdybys někdy něco potřebovala, třeba zapískat na prsty, tak přijď, jo ?!" ÁNO, JE!

Film, ktorý (paradoxne) najviac vyniká v scénach, ktoré sú absolútne tiché. V obrazoch, v náznakoch, v pohľadoch, v jednoduchosti elementárneho nádychu a výdychu. Spojenie autor-divák geniálne zafungovalo pri záverečnej scéne - zatvoril som oči a povedal si (ticho, najtichšie): "TERAZ" - a bol koniec. Prenádherný spirituálny zážitok.

Jednoduchý príbeh o dezilúzii ženy (matky) hľadajúcej lásku, dezilúzii jej syna, hľadajúceho lásku inde než u matky a mladého Tchaj-wančana, ktorý dej svojou prítomnosťou (a dezilúziami) posúva vpred. Vyznenie príjemného filmu ťažiaceho z výborných výkonov všetkých predstaviteľov zhadzuje záverečná kriminálna zápletka, ktorá je umelá, zbytočná a škodlivá.

Životná skúsenosť, ktorá každého priemerne citlivého človeka odrovná a na čas sparalyzuje, napriek tomu (a práve preto) obohatí a doživotne bude jednou z najdoležitejších. Takto nejak si predstavujem moderný európsky film.

Podtitulok castingu musel znieť: "Čím nepríťažlivejší, tým lepší." Režisér je určite obdivovateľom českého hokeja, očividne sa nechal inšpirovať účesom Jardu Jágra z nedávnej doby. Cestou z Varov mi Verunka spievala: "Stal se zázrak, stal se zázrak, mám mokrou kun..(píp) a přitom venku neprší..."

Situácia, ktorú nechcem nikdy riešiť v živote, ale "stretnúť" sa s ňou na filmovom festivale je výživné a poučné. A s monológom celkom na záver, ktorý ma rozplakal a na chvíľu mi zastavil malý krvný obeh ( a pridal jednu * ). Niet nad pokoru, súdnosť sebaúctu a nezávislosť. Nielen vo vzťahoch.

Solondzova cesta od 10 k 5, resp. aký je rozdiel medzi šťastím a láskou. Čo v Šťastí kompaktne fungovalo, tu pôsobí ako divácke naschvál. Mozaiku frustrovaných, uplakaných a afektovaných postáv doplnil autor poukazovaním na terorizmus, globalizáciu a opakovane na pedofíliu, čím sa v mojich očiach definitívne zaradil do skupiny režisérov prvých (a jediných) filmov, ktorí sa vracajú k obľúbeným témam, nikam ich ale neposúvajú a točia sa na jednom mieste. Prečo má byť divák autorovým terapeutom? Ja nechcem, v tomto prípade určite nie!

Žánrovo brilantný film, ktorý neprináša nič nové, napriek tomu je ale strhujúci a výnimočný vo svojej jednoduchosti. Absencia akéhokoľvek (predpokladaného) sexuálneho násilia a minimálna hudobná zložka (až v úplnom závere) dávajú filmu väčšiu autenticitu, čím ho v rámci limitov a obmedzení svojho žánru posúvajú v mojich očiach o level vyššie (tesne za Parkerov Polnočný express a McQueenov Hlad).

Autorský úlet za hranice, kt.môj mozog nepoberá. Hýbadlom deja je 11ročné dievčatko, opäť raz extrémne premúdrelé, pre istotu s dysfunkčnou ľadvinou, nech má jej výnimočnosť nejaké racionálne zdôvodnenie + morská panna, z ktorej sa vykľuje (pozor SPOILER) rumunská pašeráčka drog a "bol raz jeden" rybár, ktorý ma bavil asi tak 5minút. Takto nejak to dopadne, keď stratí renomovaný autor (The Crying game, The Miracle) a výborný režisér (Interview with the Vampire) odhad a cit pre mieru. Ale je celkom možné (ako vidím a čítam), že som čudný ja. Samotný fakt, že 11r.dievčatko žijúce v Írsku (s)pozná okamžite Islandský Sigur Rós, je, podľa mňa, úplne mimo. Chudák (i) Lisa Hannigan. ÁNO, INSTANTNÁ ROMANTIKA.