Rozjimatel

"She wants her doll back." "After she spells it."     Nesmierne silná životopisná dráma o dievčatku Helen, postihnutom hluchotou i slepotou, ktorého príbeh je až neuveriteľne podobný takisto skutočnému Príbehu Marie (2014) (v rovnako kvalitnom filmovom spracovaní). V oboch prípadoch je postihnutá dievčina najskôr ako také divoké zvieratko, s ktorým si nikto nevie rady, je považovaná za slabomyseľnú a neschopnú komunikácie, až kým sa jej neujme odhodlaná mladá žena, ktorá ju uvedie do civilizácie. V tomto prípade je to veľmi svojrázna (a milo bezočivá) vychovávateľka Annie, zvádzajúca nesmierne namáhavý a poriadne drsný boj so zúrivou a neuveriteľne zlomyseľnou Helen, ktorá sa do takého stavu dostala kvôli ustavičnému rozmaznávaniu a zanedbávaniu výchovy zo strany rodiny (inak celkom pochopiteľnému). Annie, s ktorou sa život vôbec nemaznal, používa metódy na pohľad značne surové (však aj ona si niečo od Helen zlizne), avšak účinné, keďže sa jej nielenže podarí zlomiť Helenin vzdor, ale predovšetkým v nej odhaliť citlivú a inteligentnú dievčinu. Obe hlavné predstaviteľky (Anne Bancroft i Patty Duke) pritom podávajú skvelé herecké výkony, zaslúžene odmenené Oscarmi. Platí, že film je silný najmä vtedy, keď rozpráva prostredníctvom veľmi pôsobivého obrazu a mierne zaostáva v dramatických dialógových scénach, v ktorých majú niektoré postavy sklon k prehnanej teatrálnosti. To ale dokážem filmu pomerne ľahko odpustiť, ako aj tú sentimentálnu naivitu niektorých rozuzlení ("vava", záverečné "precitnutie"). Inak sú postavy celkom pekne načrtnuté, čo sa psychológie týka (otec so syndrómom neomylnosti, matka zaslepená láskou, protivne skeptický brat).     "She ate from her own plate. She ate with a spoon. Herself. And she folded her napkin." "Folded her napkin?" "The room's a wreck, but her napkin is folded."

Veľmi zaujímavá filmová montáž, za ktorou je evidentne množstvo práce, nápaditosti a v neposlednom rade aj zmyslu pre humor. Nadmieru zábavná pocta kinematografii. Tomu, kto kinematografiu miluje a aj sa v nej trochu vyzná, musí každý nový záber vykúzliť úsmev na tvári.

Experimentálne dielko z prostredia akejsi hlučnej fabriky, kde skupinka robotníkov stále dookola kráča tou istou uličkou a nie a nie sa dostať z fabriky von. Nepríjemný industriálny hluk, mihotanie čiernobieleho obrazu, neustále zrýchľovanie, až z toho jeden dostáva závrate. A o čom to celé je? Žeby o pokroku?

[2,5*]     Experimentálna vtákovina, na ktorú sa moc dobre nepozerá (čiernobiely obraz zúžený ako priezor tanku, neustále blikajúci) a ktorá sa ani moc dobre nepočúva (kadejaké pazvuky). Tých 7 minút sa subjektívne zdá byť priam nekonečných. Aby to videné dávalo aspoň ako tak zmysel, divák sa musí zúfalo snažiť nájsť v tom hmýriacom sa obraze nejaké záchytné body, podstatné pre "dej" filmu.

"Dong-hoon, povedz niečo." "Počúvaj svoju mamu. Nehádaj sa s ňou."     Srdcervúca dráma s ohromnou dávkou emócií. Pomerne vzácny druh filmu, pri sledovaní ktorého som sa musel smiať a plakať zároveň (a že som sa niečo narumázgal!). Je to už dávno, čo na mňa mal naposledy nejaký film takýto intenzívny účinok. Nech sa naň pozerám z akejkoľvek stránky, nenachádzam v ňom prakticky žiadne slabiny. Vzhľadom na tú tragickú tému je stvárnenie nádherne poetické, výborné sú kamera i hudba, veľmi priliehavo podfarbujúca aktuálnu náladu, úžasná je predstaviteľka hlavnej hrdinky So-won (Re Lee), vo všeobecnosti sú herecké výkony silné a výborne je stvárnená i psychológia postáv. A že je film poriadnym žmýkaním emócií? No a čo?! Nie sú emócie práve to, kvôli čomu drvivá väčšina z nás pozerá filmy? Pokusím sa teraz o akýsi emocionálny prierez filmom s vyzdvihnutím tých najsilnejších momentov:   ♡ Pohodový začiatok, ktorý ani trochu nenasvedčuje blížiacej sa tragickej udalosti. Veľmi pekne tu sú načrtnuté charaktery jednotlivých postáv (So-won ako strašne zlaté a veľmi rozumné dievčatko, impulzívna matka, roztržitý otec, stále akoby mimo) a vzťahy medzi nimi, veľmi milé je to ich vzájomné doberanie sa.   ♡ Nervydrásajúce vykreslenie tragickej udalosti a udalostí, ktoré po nej bezprostredne nasledujú.   ♡ Psychická trauma, ktorú si So-won vytvorí (spájanie si všetkých mužov s násilníkom), pri ktorej musí divák silno súcitiť s otcom. Veľmi dojímavé zmierenie žien, ktorú tá tragická udalosť na chvíľu znepriatelila.   ♡ Ohromný nápad s vystúpením postavičiek z animovaného seriálu, ktorý konečne vráti So-won úsmev na tvár.   ♡ Otec v maske Kokomonga, zúfalo sa snažiaci dostať sa bližšie k dcére.   ♡ No a tá prvá cesta do školy so štyrmi chlapcami opodiaľ a s otcom-Kokomongom v pozadí? Jednoducho nádhera!   ♡ To už prekonáva iba scéna odhalenia Kokomonga s chudákom prepoteným otcom.     "Myslíš si, že som tu prvýkrát? Prišla som viac ako 10-krát. Len som pozerala z diaľky a odišla som." "Prečo? Mala si ma prísť pozrieť. Túžila som ťa vidieť." "Povedala si, že mi roztrhneš ústa!"

"Takže dievčat je osem namiesto deviatich. Keď už hovoríme o osmičke, poznám jeden vtip."     Dráma z konca 2. svetovej vojny zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, považovaná za jeden z najkontroverznejších filmov všetkých čias. Snažil som sa k tomuto slávnemu dielu pristupovať nezaujato a zároveň som bol zvedavý, ako obstojím v teste odolnosti. V tom som napokon obstál - predsa len, videl som už všeličo, takže ma len tak ľahko niečo nedokáže vyviesť z miery. Moje nízke hodnotenie teda nevyplýva z nejakého neznesiteľného odporu (aj keď tá fekálna hostina už bola aj na mňa trochu priveľa), ale jednoducho z toho, že ma ten film takmer ničím nezaujal (snáď s výnimkou hudby, kamery a ojedinelých silnejších scén) a ešte k tomu mi bol väčšinu času protivný. Mať prehľad o všetkých možných sexuálnych deviáciách (akýchsi odpudivých kreatúr) totiž jednoducho nepatrí k mojim životným ambíciám. Film sa pritom venuje dosť atraktívnemu obdobiu dejín (hoci zároveň aj jednému z najtragickejších a najhanebnejších), obdobiu fašizmu, na ktorý sa pozerá tak trochu (vlastne úplne) inak - ako na totálnu dekadenciu. Je pomerne zaujímavé. že hoci je film doslova prepchatý nahotou, Pasolinimu sa ho nečakane podarilo nakrútiť doslova až "asexuálne". O nejakej pornografii tu potom nemôže byť reč, keďže tá má vzbudzovať túžbu, zatiaľ čo tento film vzbudzuje, a to zámerne, iba odpor. Najsilnejšou časťou filmu (nielen dianím, ale hlavne spôsobom, ako je nakrútená) je jednoznačne záverečné vyvrcholenie, ku ktorému sa po celý čas neodvratne schyľuje. Naši štyria "sympatickí" hlavní hrdinovia tu po všetkých tých rôznorodých sexuálnych úchylkách predvedú aj veľmi variabilné spôsoby mučenia, a to za hudobného sprievodu pôsobivej "Carminy Burana" (Carl Orff). Iba silný záver je však na 2-hodinový film zúfalo málo. Posolstvo filmu (bezbrehé zneužitie moci) je síce zrejmé a beriem ho. lenže to stvárnenie je len prázdne a samoúčelné predvádzanie sa, so snahou šokovať za každú cenu (tá údajná metafora konzumného kapitalizmu by sa dala istotne stvárniť aj lepšími spôsobmi ako jedením výkalov). Napriek všetkému zakončím svoj komentár v pozitívnom duchu a pochválim krásnu skladbu "Son Tanto Triste" (Franco Ansaldo), ktorou film začína (úvodné titulky) i končí.     "Už ma unavovala kritika mojej matky, tak som ju zabila." "To bola jednoznačne jediná inteligentná vec, ktorú bolo možné spraviť."

[2,5*]     "Welcome to Ukraine!"     Tak som doputoval až k záverečnému dielu kozáckej série a trochu ma zamrzelo, že sa nejedná o príliš dôstojné zakončenie. Celé je to akési nesúrodé (kam sa odrazu vytratil ten kŕdeľ detí z prvej štvrtiny?), zmätené, nevtipné, s dosť nahlúplym príbehom. Piráti ukradnú Kanaďanom hokejové výstroje (potom, ako im to poradil snehuliak!), aby si zahrali hokej s kozákmi a dokonca nad nimi i vyhrávajú (celý ten hokejový zápas pôsobí z môjho pohľadu dosť trápne). Zaujímavé je akurát výtvarné stvárnenie (veľmi dobre vyzerajú hlavne nočné scény) a celkom ujde aj hudba (hoci je občas trošku otravná).

[3,5*]     V rámci kozáckej série akýsi "mimozemšťanský úlet", ale s celkom slušnou kvalitou. Veľmi dobrú úroveň má animácia i hudba a diel nezaostáva ani ohľadom nápaditosti (príbeh, gagy). Kozáci tentokrát netradične pomáhajú mimozemšťanom (pobavil ich vzhľad na spôsob kozákov) nájsť ten správny olej do ich lietajúceho taniera, pričom (tentokrát tradične) musia navštíviť rôzne krajiny a rôzne historické doby. Tu a tam pritom mimozemšťania trochu popoženú pokrok. A napokon, ako to už býva, ten správny olej nájdu na tom najmenej očakávanom mieste.

[4,5*]     Keď už som po neveľmi vydarenej predchádzajúcej časti začal nad celou kozáckou sériou lámať palicu, prišla táto skvelá časť, ktorá ma silne navnadila na dopozeranie aj zvyšných častí série. Zo všetkých častí má nielen najväčšiu dĺžku (20 minút), ale aj jasne najvyššiu úroveň a tiež dosť odlišné vyznenie (také umeleckejšie). Časť zaujme hlavne svojou skvelou hudbou (úplne ma dorazila krásna verzia piesne "A ja taká čárna"), peknou výtvarnou stránkou (výrazné zlepšenie oproti predošlej časti) a svojou úžasnou atmosférou, tak trochu snovou, tak trochu strašidelnou, ale hlavne krásne rozprávkovou (vystupujú tu rôzne bytosti ukrajinskej/slovanskej mytológie). Výborný je i záver s krásnymi maľbami a atmosférickým sprievodným slovom.

Jedna z najslabších častí celej kozáckej série. Typicky grotesková hudba (meniaca sa občas na otravnú dychovku) evokuje, že pôjde o niečo groteskne zábavné, čo sa ale nenaplní (jediná vec, ktorá ma pobavila, boli spanilé "mušketierky" s ich spevom). Už to, že sa tu neskutočne veľa kecá, s groteskou vôbec nejde dohromady (a ani s duchom kozáckej série). Trochu nahlúplo pôsobí aj celý ten príbeh, v ktorom štyria mušketieri v sprievode našich troch kozákov neustále unikajú (po zemi, po vode, vzduchom) pred Richelieuho gardou, pričom nejaké originálne nápady v ňom treba hľadať pod lupou.