Rozjimatel

[4,5*]     "Człowiek jest wolny. Jego wolność ogranicza tylko prawo do wolności innego człowieka."     Spolu s nasledujúcou šiestou časťou absolútny vrchol celej "dekalógie". Dramatická štúdia aktu zabíjania, a to hneď z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Na jednej strane štúdia chladnokrvného vraha, ktorý si dopredu naplánuje vraždu náhodne vybratej obete. Na strane druhej štúdia trestného systému, ktorý rovnako chladnokrvne vykoná systematicky naplánovanú popravu zločinca. Vynára sa pritom otázka, či má na niečo takéto štátny systém vôbec právo. Príbeh "dvoch zabijakov" sa odohráva v atmosférickom prostredí varšavskej štvrte (ozvláštnenom množstvom pôsobivých obrazových filtrov) a prináša zaujímavú mozaiku charakterov. Z nich tie najdôležitejšie sú mladý advokát Piotr (Krzysztof Globisz), zatiaľ plný ideálov, vrcholne nepríjemný, škodoradostný taxikár (Jan Tesarz), baviaci sa svojimi zlomyseľnými žartíkmi a v neposlednom rade citovo vyprahnutý asociál Lazar Jacek, priam ukážkovo odpudivý zjav (trefný Mirosław Baka). Scéna totálne nezmyselnej a nesmierne beštiálnej vraždy je znázornená veľmi podrobne a realisticky, čo jej pridáva na pôsobivosti. A rovnako podrobne a neosobne je potom znázornený aj akt popravy, aj s detailnou technickou prípravou popraviska a s vedením na popravu atmosférickými priestormi. Z oboch aktov pre ich sugestívnosť doslova behá mráz po chrbte. Záverom si neodpustím zmienku o výbornej hudbe Zbigniewa Preisnera, ako to robím takmer zakaždým.     "Może papierosa?" "Wolałbym bez filtra."

"Za czasy, które już nigdy nie wrócą."     Jedna z najlepších častí "dekalógie", ktorá je silnou komornou drámou o láske otca a dcéry (alebo o niečom viac?). V podstate všetko dianie sa odohráva medzi spomínanou, veľmi sympatickou dvojicou hlavných hrdinov (obaja herci, tak Janusz Gajos, ako i Adrianna Biedrzyńska, navyše výborne hrajú), medzi ktorými je parádne iskrenie, najmä keď sa vzájomne doberajú. Dokonalú idylku však naruší informácia, ktorá znenazdania vypláva z minulosti (či skôr zo záhrobia?) a podrobí ich skvelý vzťah náročnej skúške. Zápletka produkujúca zaujímavú morálnu dilemu je spracovaná veľmi zručne, takže o silné dramatické napätie tu nie je núdza. Výrazne tomu napomáha výborná melancholická hudba Zbigniewa Preisnera a výborná je i obrazová stránka filmu.

[3,5*]     "Trudno być samemu w taką noc."     Psychologická dráma venovaná sväteniu sviatkov (tretie prikázanie). No a atmosféra filmu (inak parádna) je teda vskutku "sviatočná": pochmúrne varšavské sídlisko počas vianočnej noci, totálne ožratý chlapík s vianočným stromčekom nevie trafiť domov, po úplne prázdnych zasnežených uliciach jazdí na malinkej poľskej fiatke mladá žena Ewa, ktorú popadol záchvat osamelosti. Proste žiadna slávnostnosť, či nebodaj veselosť, skôr smútok a bezútešnosť a v prípade osamelých ľudí ešte zvýraznenie pocitu osamelosti. Smutná hudba Zbigniewa Preisnera takúto náladu ešte umocňuje. Podobne ako v predošlej časti nie je hlavná hrdinka Ewa (Maria Pakulnis) veľmi sympatická postava, ale manipulatívna potvora s divnými hadími očami, ktorá nemá problém nasilu vytiahnuť svojho voľakedajšieho milenca Janusza (Daniel Olbrychski) od štedrovečerného stola s jeho rodinou, aby s nim mohla hrať akési jej podivné hry a nemusela sa cítiť tak osamelo. Film má niekoľko silne atmosferických scén (jazdy nočnými ulicami) a tiež pár scén s kategórie bizarných ("vytriezvovací proces" na záchytke, železničiarka na skejte). Mám s ním menši problém subjektívneho charakteru, keďže dvojica hlavných hrdinov mi nie je dvakrát sympatická (škaredý chlap a nesympatická baba s podivným správaním).     "Ewa?" "Ewa."

"Szkoda, že pana nie przejechałem."     Druhá časť "dekalógie" má už z môjho pohľadu silnejší náboj ako časť prvá (nie ani tak dejom, ten je jednoduchý, ale skôr spôsobom, akým je nakrútená). Je to dusná psychologická dráma s pochmúrnou náladou, odohrávajúca sa v dôverne známom prostredí panelákového sídliska (plus ešte v interiéroch nemocnice). Stručne povedané v nej ide o prežitie jedného z dvoch ľudí a o riešenie z toho vyplývajúceho morálneho konfliktu. V centre diania je huslistka filharmónie Dorota Geller (výborná Krystyna Janda), nadmieru nesympatická osoba pre jej aroganciu, bezohľadnosť a sklony zabíjať všetko živé. Napriek mojim nesympatiám k nej sa mi ale jej postava veľmi páčila, najmä tým, ako je zahratá. Dorota osloví lekára (Aleksander Bardini), ktorý lieči jej umierajúceho manžela Andrzeja (Olgierd Łukaszewicz) a ktorý býva v tom istom paneláku. Svojimi komplikovanými požiadavkami ho potom postaví do morálnej dilemy - ona sa len proste sebecky pre niečo rozhodne a riešenie akýchsi morálnych konfliktov necháva na druhých. Filmu pridáva na sile výborná kamera Edwarda Kłosińského (najmä pri pôsobivých scénach z nemocnice - umieranie, kvapkanie vody, symbolický boj včely o život) a parádne znepokojivá hudba Zbigniewa Preisnera.

[3,5*]     "Życie jest prezent."     Trochu pozvoľnejší rozjazd jednej pozoruhodnej filmovej série. Hĺbavá psychologická dráma s prísadou mysteriózna odohrávajúca sa v atmosférickom prostredí varšavského sídliska, ktorá sa pohráva s motívom rozporu medzi vedou a vierou. Proti sebe stavia racionálny, striktne vedecký pohľad na svet, v ktorom sa dá všetko zmerať, predstavený vysokoškolským pedagógom Krzysztofom (Henryk Baranowski) a spirituálny pohľad na svet, v ktorom je život človeka darom, predstavený jeho sestrou Irenou (Maja Komorowska). Niekde na pomedzí sa potom pohybuje Krzysztofov syn Pawel (slušný detský výkon Wojciecha Klatu), vnímavý chlapec, ktorý je rovnako ako jeho otec zapálený pre počítače (doma sa všetko krúti okolo ich domáceho počítača-"milášika"), ale zároveň je otvorený aj pre duchovný pohľad svojej tety. Ako slabinu vidím to, že film je v nastolení takéhoto konfliktu miestami až príliš doslovný - počítač, ktorý nevie, o čom sníva Pawelova mama (Bože, ten je ale sprostý!), kdežto Pawelova teta to neomylne "vie". Celkovo inak tie očakávania, čo by mal dokázať počítač, pôsobia dosť úsmevne (Krzysztof predpokladá, že onedlho nadobudnú počítače vlastný vkus i vlastnú vôľu, čiže v podstate akési vedomie) a ešte aj dnes, po 34-och rokoch, skôr ako z oblasti sci-fi.     "I am ready."

"A strange man defecated on my sister."     Komediálna dráma zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Ide o zvláštnu kombináciu znepokojivej drámy s takou posmutnenou náladou a typicky uletenej "allenovskej" komédie (Woody Allen má tuším na takéto mixy patent). Okrem tej zápletky a osobitej atmosféry sa mi veľmi páčil aj skvelý výber hudby (hlavne džez a klasika) a výborné výkony hercov, z ktorých ma najviac zaujali Martin Landau (Judah Rosenthal) ako významný chlapík s neriešiteľným problémom, Anjelica Huston (Dolores) ako jeho neskutočne otravná milenka (No, nezabili by ste ju?), Alan Alda (Lester) ako žoviálny, úspešný televízny producent so sklonom k povrchnosti, Mia Farrow (Halley) ako šarmantná producentka, motajúca chlapom hlavy a v konečnom dôsledku aj Woody Allen (Cliff Stern), jednoducho ako Woody Allen. Z vtipných scén ma najviac pobavili dve - vrcholne zahanbujúci zážitok Cliffovej sestry, vyrozprávaný najskôr opisne ňou samotnou, následne potom aj veľmi lakonicky Cliffom (viď citát na začiatku) a ešte premietanie výsledného Cliffovho dokumentu Lesterovi (ten Mussolini to totálne zabil).     "I think I see a cab. If we run quickly we can kick the crutch from that old lady and get it."

Súbor kratučkých experimentálnych filmíkov (príp. epizód jedného filmu, keďže niekedy tie časti na seba nadväzujú). Takmer žiadne besné blikanie obrazu? Tak z toho som akýsi nesvoj. A keď sa aj nejaké blikanie objaví, tak je väčšinou spravené vkusne, takže sa na to dobre pozerá (s výnimkou časti "Le Ballet monotonique", kde je to blikanie spolu s nepríjemným zvukom neznesiteľné). Neviem, čo sa mi porobilo, ale normálne sa mi to ako celok páčilo.

Tak som si na začiatku vravel, že ako fajn, že tu nie je žiadne zúrivé blikanie s nepríjemnými zvukmi, ako to obvykle býva (po neblahých skúsenostiach s inými režimovými filmami). Ale tešil som sa iba chvíľu, potom sa už spustilo obvyklé čiernobiele peklo. A nezachraňuje to ani môj milovaný Sergio Leone, skôr som tak nejako s nevôľou prijímal, že sa takto przní jeho dielo. Teda, to muselo dať príšernú prácu....

[2,5*]     Experimentálne dielo o snívajúcej žene, ktoré ma konečne dokázalo niečím zaujať. Napríklad aj tým, že má dokonca aj niečo ako dej (síce taký halucinogénno-snový, ale aj to sa počíta). Škoda toho zúženého obrazu (úzky pásik) a tiež toho, že neskôr to blikanie obrazu začína byť občas neznesiteľné. Žiadna sláva, ale v rámci rozširovania si obzorov celkom zaujímavý úlet.

Neznášam besné blikanie čiernobieleho obrazu a v tomto experimentálnom diele som si ho užil až nadmieru. Nechápem, čo s tým tzv. "avantgardní umelci" stále majú. Veď je to stále dookola to isté, a pritom sa s filmom dajú robiť také zázračné veci. Toto mi pripadá ako taká samoúčelná exhibícia typu "Aha, čo som stvoril. Dobrá haluz, nie?", ktorá u diváka dosiahne akurát to, že ho rozbolia oči i hlava. Dielo ale úplne neodsudzujem, keďže jedna pasáž v druhej polovici ma celkom dokázala zaujať. Vtedy som si hovoril, že to napokon má niečo do seba.