Mamma Roma

Ti Talijááni, ukřičéééní...a jejich osudy, v některých případech vypadající jak trosky římského Kolosea, které již tisíce let "pozoruje", jak se člověk marně pachtí, jen ta přirozená majestátnost u toho tvora lidského chybí, což se Koloseu vytknout nedá. Film v rukou pevně svírá bezchybný a přirozený výkon Anny Magnani plus vynikající kamera Tonina Delli Colli. Jinak ostatní herci dost toporní a příběh, na svou dobu jistě drsný, dnes nijak extra výjimečný (pro mě tedy Accattone lepší, když je tu srovnáván), přesto se film může nad některé mnohem mladší pokusy, o převyprávění příběhu zničehonic starostlivé matky běhny a syna rebela za každou cenu, bezpochyby povznést, toto je stále poctivé,"ruční" filmové řemeslo, v němž lze nalézt právě onen originální a dnes již skoro ztracený nádech. (09.08.2020)

Talianska herečka Anna Magnaniová, bola snáď až natoľko talentovanou, energickou, temperamentnou a ohnivou krásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz v Mamme Rome vôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame; „ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátorom Ettoreom s dosť nevybúrenými hormónmi v podaní Ettorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľ Ettorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa o titul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem. PS: Druhá Pasoliniho snímka po sebe za plný počet *. PS 2: Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu... (17.08.2023)

Mamma Roma se tváří jako Pasolini, malinko říznutý Fellinim - takže ve výsledku je na tom u mě lépe než třeba její předchůdce Accattone. Snad jen věčná škoda, že mě film, včetně samotného tragického závěru, nechal opět chladným (ostatně jako vždy) - nejspíš si s Pasolinim v tomhle ohledu prostě nejsme souzeni. (3,5*) (10.04.2007)

Túžba zariadiť synovi šťastnú budúcnosť, odlepiť sa zo spoločenského dna a všepohlcujúca materinská láska v protiklade so snahou mladosti po voľnosti a citovej nepodmienenosti sú dominantnými motívmi. Predstava matky o pozdvihnutí sa spočíva v túžbe patriť medzi strednú triedu. Snaženia však stroskotávajú na hraniciach daných minulosťou (nepríjemne sa pripomínajúci pasák), rodovým predurčením (Mamma Roma spomína svoj rodokmeň zložený zo zločincov, kuriev a šmelinárov) a zároveň prísnym oddelením tried, ktorých sociálne postavenie je vopred dané a ťažko prekročiteľné. Zovretý svet pasoliniovského rozprávania rozohráva na pôdoryse antickej tragédie neveselý príbeh zo sociálneho dna. Atmosféra poetických obrazov predmestí Ríma zvýrazňuje smutný kontrast medzi uzavretosťou betónových sídlisk a voľnosťou prírody. Tieto obrazy, podfarbené úžasným hudobným sprievodom (Vivaldi, Donizzeti...), vytvárajú až hypnotické ladenie filmu. Spolu s príznačným výzorom predmestských flákačov a halasným smiechom hrdinov v situáciách, kedy sa rehotom skôr prekrýva bezmocnosť a bolesť, divák, poznajúci niečo z tvorby režiséra, spoľahlivo rozozná jeho štýl. Za zmienku stojí životom prekypujúci herecký výkon matky – levice v podaní Anny Magnaniovej. Pozn. Jeden z motívov filmu – snaha ukázať, že človek je od počiatku závislý od spoločenských podmienok, v ktorých vyrastá, a je temer nemožné opustiť postavenie dané touto predurčenosťou, rozpracoval v 70. Rokoch, v trilógii, začínajúcej skvelým románom Let do srdca nemecký spisovateľ Günter Herburger. (16.02.2006)

Pasolini musel milovat baroko, že celá stylizace filmu (včetně hudby Cherubiniho) přijala jeho estetiku, nemluvě o hodně silném využítí christologického námětu (jako radikální marxista vůbec Pasolini neměl k prvotnímu křesťanství a lidové religiozitě vůbec negativní vztah). Samotný vztah matky a syna je nejen jen osobní Pasoliniho, ale celoitalský. Osobně mi přijde film plný námětů, které využíval i v dalších dílech (lidová kultura vesnická versus městská - to je pozdější Dekameron, Kruh hoven a Dantovo Peklo se objevuje v Saló, politicky vyhraněné názory - komentování fašistické minulosti Itálie - nejen Saló, vztahy v úzké rodině jsou pak námětem adaptací - zcela přirozeně - starořeckých dramat Médea a Oidipus král apod.). (16.09.2012)