Desperado

Nenápadná romantická komédia, opierajúca sa o dva základné piliere, o hlavných predstaviteľov. Scenáristicky sa tu však nejedná o nič originálneho či prevratného, nakoľko sa film celú poldruha hodinu drží v zabehnutých koľajách daných žánrov. Čo znamená, stretnutie dvoch viacmenej sympatických ľudí, obdarenými kvázi múdrymi a nieraz vtipnými (občas) hláškami, ktorá sa má dopracovať do slzopudného alebo minimálne do vopred nalinajkovaného konca. V tomto prípade sa však jedná o Notting Hill po americky. Drew Barrymore som nikdy nepovažoval za veľmi atraktívnu herečku, no uprieť jej prirodzenosť a uvoľňenosť vo väčšine jej úlohách, by bol sebaklam. Rovnako funguje aj tu, okrem toho úlohy akýchsi šprtov jej pristanú ako psom uši. Ďalším prekvapením je tu Hugh Grant v roli pohaslej hudobnej megahviezdy z 80tych rokov, ktorý žije (doslova) zo starej slávy a z občasných vystúpení pre okoloidúcich v lunaparku. Musím byť opäť úprimný, Grant mi nikdy herecky nesedel, no tu je veľmi uvoľnený a ani vtipné hlášky nepodáva tak otravne sebeisto, ako tomu bolo v minulosti jeho pravidlom. A aj uňho musím napísať, že postavy životom unudených úspešných chlapíkov v strednom veku, čo si užívajú života tak ako im ich priniesol, mu sedia. A ten omieľaný klip ála 80te roky na začiatku filmu? Taká čerešnička na konfekčnej torte, hold aj paródia zároveň, no hlavne chytľavá a funkčná spomienka na časy skupín ako Duran Duran či Wham.

Nízkorozpočtový projekt krátkometrážnika Cerdu, s nemalými ambíciami. V kinách za mlákou prepadol, a to aj vzhľadom k spomínanému nízkemu rozpočtu. Na vine boli aj vlažné a rozporuplné recenzie. Preto som k tomu pristupoval s miernymi obavami a taktiež menším očakávaním. Dobre som urobil, lebo ma to príjemne prekvapilo. Mám totiž rád hororové (avšak nielen tohoto žánru) skladačky, ktoré nútia diváka premýšľať aj vtedy, keď si, povedzme, okusuje nechty a behajú mu po chrbte zimomriavky. Nacho Cerdá dokáže pomocou svetiel a filtrov navodiť hustú atmosféru a s podporou výborných hercov (ano, herecké výkony Anastasie Hille a Karla Rodena boli skvelé) vytvoril veľmi dobrú žánrovú chuťovku. Jediné mínus by som mohol vidieť v klišovitosti príbehu, kde je mnohým už po polhodine zrejmé, ako sa to skončí. Mne však táto priehľadnosť nevadila, potešila ma totiž forma (taký mix The Others, Evil Dead či Blair Witch Project). Pretože ak všetkým zhliadnutým filmom z After Dark Horrorfestu som dával v priemere 3 hviezdičkové hodnotenia, nakoľko všetky sa vyznačovali typickou zhovievavou béčkovitosťou, tak tejto béčkovine musím dať minimálne o hviezdičku viac. Je totiž o niekoľko tried vyššie, než zostávajúcich 7 filmov zo spomínaného festivalu. Celkovou úrovňou, atmosférou, určitou originalitou a v neposlednom rade, hereckými predstaviteľmi.

Aronofsky sa síce hrá na veľkého vizionára, ale v skutočnosti pointa filmu sa zmestí do jednej jednoduchučkej vety. A aj tú všetci poznáme bez toho, aby sme tento film zhliadli. Neviem si však predstaviť, ako by film dopadol bez v tomto prípade veľmi dôležitej súčasti filmu, a to hereckých výkonov. Aronofsky môže ruky aj nohy bozkávať Jackmanovi, no hlavne minimalisticky hrajúcej, ale o to viac vyžarujúcej Rachel Weisz, pretože obsadiť svoj film s hercami, ktorí by nedokázali svoje postavy patrične nielen zahrať, ale aj na minimálnom priestore vyjadriť svoje pocity, by bol Aronofského vlastný gól. Pretože to čo chcel režisér týmto filmom povedať, je pre mňa prázdne filozofovanie a dumanie nad nesmrteľnosťou chrústa. Na druhej strane je však audiovizuálna stránka snímku prekvapivo na veľmi vysokej úrovni, predovšetkým sugestívna hudba ma celým filmom viedla v akomsi príjemnom tranze a celkovo môžem povedať, že film sa mi páčil.

Ach jaj! Johnson to zase spackal, ale teraz to už spackal úplne! U Daredevila som mu ešte prižmúril oko, ale u Ghost Ridera mu to natriem naplno. Niečo tak nezáživného a neatmosferického, čo komiks pripomína len z veľmi veľkej diaľky, som sa nestretol veľmi dlho. Johnson nevie režírovať, aspoň tie komiksy mu minimálne idú zjavne mimo. Mal by sa vrátiť späť k režírovaniu televíznych detských projektov, no keby to záležalo na mne, ani tam by som ho nepustil. Ale nebudem k nemu taký krutý, taký Teletubbies by ešte zvládnuť mohol, ale Uwe Boll sa už pozerá cez ramená, aký sok ho doháňa. Johnson nevie natočiť poriadnu scénu, ani dramatickú, ani romantickú ba ani akčnú, metalovými zmeskami podopretým soundtrackom tomu dáva korunu na hlavu, lebo to nefunguje ani ako extradlhý videoklip. Je to bez nápadu, bez fantázie, bez štipky napätia či aspoň zaujatia. Ghost Rider mi bol ako postava za celú dobu ukradnutý a nebyť démonického Petera Fondu a záhadného Sama Eliotta, nedopozeral by som to. Nicolas Cage je rovnako bezfarebný ako celé zostávajúce osadenstvo na čele s extrémne trápnym Wesom Bentleym či dekoratívnej Evy Mendes. Tfuj, jeden z najhorších komiksových filmov!

Už prvé zábery ma presvedčili, že toto nebude lekcia z dejepisu či historický veľkofilm. Millerov rukopis tu je evidentný, no prečo točiť takmer dvojhodinový komiks, ktorý je obsahovo tak prázdny, že aj napriek snahe scenáristov, jediné, čo si z toho divák zapamätá, budú pekné a ľúbivé obrázky. Je to naozaj ako listovanie v pestrofarebnom zošite, plnom nádherných obrázkov so zopár tupučkými textami ako doplnok, no ale čo ma najviac prekvapilo, že si s tým nedokázali tvorcovia poradiť tak, ako v prípade Sin City, kde sa atmosféra a dej nádherne skĺbili do úchvatného celku. Tu naozaj zostali len naivné a hlúpe heroické hlášky premotivovaných a nadržaných gerojov, ktorí si mýlia hrdinstvo a statočnosť so šialenosťou a naivitou. Aj samotná myšlienka o práve na slobodu človeka je hrubo podkopávaná úvodným predhovorom o zákonoch statočných, no hlavne bojovných Sparťanov. Bleh! Inak, Gerard Butler opäť dokazuje, že jeho charizma sa uplatní vo vodcovských postavách ako sú Attila či práve kráľ Leonidas. Suma sumárum: akojeden z najväčších blokbastrov roka je to mierne sklamanie.

Ako televízny film, či možno seriál by som to bral. Avšak ako veľkofilm, potenciálny fenomén je to veľká slabota. Snaživý, no predsa len drevený hlavný predstaviteľ, ktorý doplatil na svoje nulové herecké skúsenosti, a na dôvažok je typovo absolútne bez fantázie a nemožno sa s ním zžiť do úlohy chudobného chlapca, ktorý je ten pravý vyvolený. Réžia sa drží statočne pri zemi, Fangmeier nič neriskoval, a tým pádom nič nevylepšil a strháva to celé pod hranice priemeru. Nakoľko scenár a aj námet je pochabučký. Takéto podobné kváziságy písali pred mnohými desiatkami rokov v našich končinách aj nápadovo sterilní súdruhovia. Dnes by som očakával oveľa viac. Za Safiru a za Ironsa dve frčky do nosa, inak, amigo Paolini, viac sa učiť a menej fantazírovať, toto ti nevyšlo.

Na túto Kingovskú minisériu som narazil úplne náhodou. Pustil som si prvú časť a od úvodných minút som neveril vlastným očiam. Čakal som, skôr dúfal niečo stráviteľné, lebo Kingovky, napriek tomu a možno aj vďaka tomu, že ich mám rád, sa nestretávali často s dobrým filmovým prevedením na plátno. A ešte horšej kvality bývaly televízne tvorby, hlavne tie tradičné trojdielne, ktoré sa stávajú, alebo aj už sú akousi samozrejmosťou pre Kingove adaptácie. Dobre, dosť bolo omáčky, takže k veci. Televízny projekt Sci-fi Channelu ma úplne obaril. Niečo tak neskutočne strhujúce, napínavé a atmosferické na televíznej obrazovke už hodne dlho nebolo. Skĺbenie Kingovej geniality so scenáristickým a režijným televízným prevedením vyšlo po dlhom období na jedničku s hviezdičkou. Je to ako stretnutie dvoch priamok vo vesmíre. A aj keď v niektorých momentoch to smrdelo až prílišnou televíznosťou a niektoré otázky boli nezodpovedané, zásluhou spomenutého scenára a dobrých hereckých výkonov šlo o neuveriteľnú jazdu, pri ktorej som takmer nedýchal.

Noir mám veľmi rád. Ak sa k tomu pridá chytľavý príbeh s presvedčivým hereckým ansáblom, o to viac. Čierna Dahlia je veľmi atmosferický noir-krimi s pozvoľným gradovaním napätia, ktoré sa dá hlavne na konci doslova krájať. No je tu jeden háčik. Rozprávanie deja nikdy nebolo De Palmovou najsilnejšou stránkou. Jeho charakteristickým znakom bola vždy forma. A tu sa to opäť potvrdilo. Tak trochu chaotický scenár, na konci plný neuveriteľných zvratov, prešpikovaný samými čudesnými postavami, ktorých množstvo je aj na dvojhodinový film priveľké, a ktorých charaktery sú v sumáre temnejšie než tá najvydarenejšia noir detektívka, silne núti diváka na objasnenie všetkého toho, čo sa ku koncu valí ako lavína udalostí a vysvetlení na minimálne jedno zhliadnutie. Herci sú však presvedčiví a De Palmove vizuálne cítenie opäť nadmieru chytľavé, takže 70%.

Na mainstream podivné a na uvoľnenú podivnosť Napoleona príliš mainstreamové. Ale Black tu zachraňuje čo sa dá. Hess sa topí v šťavnatých audiovizuálnych, no predsa niekedy nepochopiteľne zdĺhavých gagoch, kde chýba rázny skeč, a aj tie musí so svojím komediálnym timingom ustáť Jack Black. Ale tá skvelá atmosféra voňavého a slnečného Mexica, neraz pripomínajúca rozprávanie Deppovho Don Juan DeMarca, podčiarknutá s chytľavým soundtrackom a Hessovým absurdným humorom či snaživo ambicióznym lúzrom Blackom, ma núti nejsť pod tri hviezdičky.

Aj táto komédia ma presvedčila, že v krajine galského kohúta sa napriek nevýrazným a málo plodným rokom vo francúzskej kinematografii, točia stále dobré komédie. Minimálne Francis Veber je v žánri "komédia" stále dobrá značka.