jakeer

Z môjho blogu k MFF 2016: Priznám sa, že pôvodne som chcel ísť na iný film, ale z časových dôvodov som sa rozhodol pre Rodinné šťastie. Ide o súkromný projekt manželov Orsolye Török-Illyés a Szabolcsa Hajdu, ktorých som spomínal v prvej polovici článku. Manželia sa rozhodli, že nakrútia film s minimálnymi nákladmi (menej ako 5000 eur), vo svojom vlastnom byte, s vlastnými deťmi. Vystriedalo sa viac ako 10 kameramanov, čo boli Hajduho študenti, keďže on sám vyučuje na filmovej fakulte v Budapešti. Je potrebné povedať, že ide o filmovú adaptáciu divadelného predstavenia, ktoré Hajdu režíruje. A aj keď sa mnohí diváci rozplývali nad príbehom, ktorý mal zachytávať skutočný rodinný život, ja som sa nedokázal odosobniť od svojho odporu k „jednoizbovkám“. Ten obmedzený priestor vo filme nemám rád, a podobné záležitosti by podľa môjho názoru mali zostať v divadle. Bol som tých úsporných 81 minút ako na ihlách v očakávaní, kedy film skončí. Avšak je potrebné povedať, že herci podali autentický výkon.

Z môjho blogu k MFF 2016: Asi najrozporuplnejšie prijatý film z celého festivalu. Pre mladého poľského režiséra Marczaka to bola už tretia kontroverzná snímka v poradí. A hoci sám ma len 34 rokov, tu sa zameral na generáciu ešte o desať rokov mladších a teda na život vysokoškolákov. A hoci ČSFD uvádza film ako dokument, všetky scény boli hrané a ide teda o režisérovú vlastnú interpretáciu. Práve spôsob, akým tému spracoval je ťažko prenositeľný na papier (či monitor počítača). Veľmi existencialistický a najmä experimentálny počin. Navyše mladými hercami výborne zahraný. Prebdené noci mnohých pohoršili, ja som odvahu tvorcov ocenil.

Z môjho blogu k MFF 2016: Rýdza festivalová záležitosť, z libanonsko-francúzskej koprodukcie. Nevidomý mladík Rabih plánuje ísť so svojou kapelou hrať do Fancúzska, avšak zisťuje, že jeho pas je falošný. Ten pravý bol síce zničený počas vojny v Libanone, ale Rabih sa dozvedá, že mu rodina nepovedala o jeho minulosti celkom pravdu a sám sa vydáva na cestu za svojimi koreňmi. Filmu je nutné vytknúť zopár klišé a zbytočne dlhé scény.

Z môjho blogu k MFF 2016: Film, ktorý si musel každý filmový fanúšik užiť. Ak však pochádzal z Brazílie. Sonia Braga je legendou a najslávnejšou brazílskou herečkou vôbec (je to porovnateľné so slávou Karla Gotta v našich končinách). Režisér stavil na to, že pôjde o herecký koncert tejto herečky. Film na to trpí najmä v očiach nezaujatého diváka zo strednej Európy. Tých 140 min. je naozaj veľa, obsah jednoducho nezodpovedá rozsahu. Príbeh je to samozrejme dôstojný, keď životom ťažko skúšaná vdova (ktorá prekonala rakovinu prsníka) starne s noblesou a zvádza ťažký životný boj s miestnym developerom a korupciou. Ako som sa mal možnosť dozvedieť aj z anglického interview na YouTube s režisérom a hlavnou predstaviteľkou, film rieši aj problematiku sexuality starnúcich žien. Sonia Braga (ktorá ma 66 rokov) sa tešila, že mohla prelomiť tabu.

Celkom prijemna atmosfera. Ale vyobrazeny pribeh mi neprisiel dostatocny pre nakrutenie filmu. Niekto to moze brat ako sondu do tuniskej spolocnosti, ale film musú spĺňať aj isté umelecké a dramatické kritéria.

Aj keď som veľmi chcel, nenašiel som nič, čo by mi na tejto romanťárne vadilo.

Na môj vkus až priveľmi republikánske. Clinta mám rád, je to jeden z mojich dvoch najobľúbenejších režisérov, ale v tomto prípade to bolo až príliš okaté.

Stary dobry Clint, aj s jeho pomalym tempom rezie, zaujimavym rozpravanim pribehu a patricnym patriotizmom. Na spojenie s Tomom Hanksom som sa tesil (lebo ho povazujem za najlepsieho hollywoodskeho herca vsetkych cias), ale akosi som sa nevedel stotoznit s tym, ze zrazu hra presediveleho sestdesiatnika. Kazdopadne, od oboch velikanov som videl aj lepsie kusky, ale rozhodne kvalitny pocin. Film chyti za srdce najma Americanov.

Bolo mi ešte pred premiérou z prvých trailerov jasné, že film bude lepšie prijatý na Slovensku, kým v susednej krajine bude kontroverzne prijatý tamojšími Čecháčkami (pozor, to je terminus technicus). O to viac obdivujem Hřebejka s Jarchovským, že do toho išli. Vopred som neveril, že taký jednoduchý príbeh, ktorý sa dá vyrozprávať jednou vetou, môže byť pretavený do plnohodnotného filmu. Ale obaja autori preukázali invenciu a dej je podávaný nesmierne zaujímavý spôsobom, nelineárne (teda nie chronologicky). Na rozdiel od ostatných hodnotiacich sa mi páčili aj herecké výkony - nemohlo to byť úplne autentické, keďže aj hlavná postava je svojim spôsobom karikatúra a Mauréry ju tak aj zahrala. Herci vedľajších postáv to zahrali civilne a najviac sa mi predsa len páčil výkon Martina Havelku.

Bolo to tak blbučké, až sa mi to páčilo. Dej je naozaj béčkový, ale šikovne ťaží z nostalgie a vám sa dostaví pocit, že sledujete skutočný old school.